Od lásky k nenávisti je len krok
Lýdiu Kružliakovú som nenávidela už od prvej triedy kvôli jej vrodenej chudosti. Tá vychudnutá potvora bola mojou najlepšou kamarátkou.
Repetent a večný dvojkár Kubo Baran už v deviatom ročníku vymyslel pre nás prezývky. Lýdiu volal Lýdia Markovičová. Vždy, keď vošla do triedy, Kubo si skladal ruky, akoby si ich zahrieval v huňatej mufte a spieval si veselú pesničku:
Päť minút, päť minút! Je to veľa či málo?
Lýdiina tvár sa rozžiarila samolibým úsmevom. Pomalým krokom prechádzala pomedzi lavice a kývala svojimi kostnatými bokmi.
Ja som sa do triedy snažila vchádzať po zvonení nenápadne, prikrčená. Nie vždy to vyšlo. A keď nie, ten blázon tróňo vždy najskôr vykríkol:
Dobrýýý deň, Lýdia Georgievnaaaa!
A hneď spustil:
Tečie, tečie rieka Váh, do šíreho sveta!
Moja tvár horela hanbou. Slzy mi tiekli po lícach a máčali hruď, čo nebola práve dievčensky subtílna. Lýdia sa ma vždy zastala hádzala do Kuba učebnicami, nadávala mu do hlupákov a pritom sa smiala tou huncútskou istotou krásnej ženy. Všetkým bolo jasné, že Kubo je do Lýdie zaľúbený. Nikto však nechápal, prečo kozliatko Lýdia Kružliaková kamaráti s kravkou Lýdiou Sazanovou. To som bola ja.
Ani ja som nechápala, prečo je Lýdia so mnou kamarátka. A ona, keď mi to vysvetľovala, vždy sa nahnevala a rozčúlene mi vykríkla:
Ty si ale naivka, Sazanová! Učíš sa samé jednotky a nevieš, že sa nekamarátia pre postavu ani pre pekné oči! Ty si fajn človek. Lýda, nože sa spamätaj! Veď nemôžu byť všetci chudí! Pozri sa koľko je medzi slávnymi ľuďmi poriadnych mackov! A všetci ich majú radi!
Mňa však celebrity nezaujímali. Vlastne ma nezaujímal nikto okrem Barana. A Barana zaujímala len Lýdia. Videla som, ako sa na ňu pozerá. Odo mňa však vždy odvrátil zrak tak ako sa odvraciaš od chudobného, keď nemáš drobné na príspevok a bankovku je ti ľúto dať. Tak sa na mňa díval alebo si ma uťahoval.
Pred silvestrom som prehovorila rodičov, aby ma dali na inú školu. Mama napísala žiadosť a vyzdvihla papiere. Po prázdninách ma čakal nový život. Zo starého mi zostala len Lýdia.
S kamarátkou sme sa pohádali na nevydržanie. Nahnevala sa, nazvala ma zradkyňou, zabúchla dvere. Ale predsa sa hneď vrátila. Začala vyzváňať na zvonček.
Otvorila som dvere rozradostená, s úsmevom, no v chodbe stál Baran. Nahnevaný, roztržitý, v rozopnutej bunde, bez čapice, celý zasnežený:
Čo to vyvádzaš, Sazanová? Ty mieniš prestúpiť na inú školu v polke roka? O päť mesiacov maturuješ a ideš utekať? Pýtam sa, Sazanová!
Ani neviem, čo hovoril. Počula som ho, ale ako by mi slová nedochádzali. Jediné čo som vnímala, bolo čarovné okamih sám Kubo Baran na prahu nášho bytu. Bol taký pekný, až to bolelo! Líca červené od mrazu, oči žiarili. To ma zrazu ohradilo a odvetila som štipľavo:
Čo? Bojíš sa, že nenájdeš inú krotkú hlupaňu na doťahovanie?
Čože si povedala? A kde by som druhú našiel, Sazanová? Ty si jediná taká pojašená na celom svete! precedil Baran cez zuby, schmatol ma za ruku, vytiahol na chodbu a objal.
Nie, nebolo to objatie. Tak láskavo sa neobjíma. Toto bol skôr zúfalý úchop akoby som mu mala uniknúť, no on nechcel pustiť. Veľkou dlaňou mi pritisol hlavu k hrudi v pichľavom svetri, druhou ma držal na chrbte. Bola som v pasci. No nebála som sa. Bolo mi dobre. Tak dobre býva isto len v sne alebo v predstavách. Ako vedel o mojich snoch? Alebo chce zo mňa opäť vystreliť? Nemohol to predsa vedieť. Alebo azda tušil? Táto myšlienka ma vystrašila na smrť a rozplakala som sa. Plakala som dlho, nekonečne. A keď som už nemala viac sĺz, začala som sa ako-tak upokojovať. Ešte som si raz vzlykla a vtedy som pocítila, že Baranovo objatie zrazu zmäklo kolísal ma, ako keby som bola malá holka:
Poplač si, Lýdia. Keď chceš, plač. Mama mi vždy vraví, že keď je smutno, treba sa vyplakať. A ešte vraví, že som somár. Vraj keď sa mi niekto páči, mám to povedať rovno. Tak som ti prišiel povedať, že som cvok. Lýdia, páčiš sa mi, počuješ?
A hanbím sa za teba. Ty samé jednotky, plánuješ medicínu, a ja čo? Ak prelezem na cestársky technikum, budem rád. Rodičia ti určite nedovolia, aby si sa so mnou stretávala! Načo by ich dcéra mala takého nespôsobilého nápadníka? Ale ja nie som sprostý! Prosto ma nezaujímajú sínusy, kosínusy, chcem byť mechanikom milujem autá a… teba.
A čo Kružliaková?
Kružliaková? Tá bude svedkom na našej svadbe! zdvihla som k nemu oči a šepkala:
Nenávidím ťa…
To je dobre! Od lásky k nenávisti je len krok! Zamiluješ si ma! usmial sa na mňa môj budúci muž.
Ubehlo tridsať rokov.
Výročie svadby zvyčajne neoslavujeme. Skôr si pripomíname deň, keď vznikla naša rodina. Dnes už tridsiatykrát. Najprv sme boli na oslave dvaja, potom traja s dcérou. O štyri roky neskôr už štyria s dcérou a synom.
Večer opäť zasadneme za stôl s najbližšími. Syn príde s priateľkou. Očakávam najmilšiu kamarátku Lýdiu s jej mužom a synom. Len naša dcéra pri stole nebude. Je zaneprázdnená dôležitou úlohou už od včerajšej noci celý čas chystala darček pre nás. Ráno porodila dievčatko Lýdiu Kružliakovú. Tak sme s priateľkou obe stali starými mamami.
Život nás naučil, že od lásky k nenávisti je niekedy naozaj iba krôčik. Ale pravé priateľstvo a úprimná náklonnosť dokážu prekonať všetky predsudky a zdanlivo nezlučiteľné rozdiely vedia časom spojiť tých, ktorí majú naozaj dobré srdce. Veď čo by bol život bez pochopenia a odpustenia?
