Od lásky k nenávisti je len krôčik

Od lásky k nenávisti je len krok

Lýdiu Kružliakovú som nenávidela už od prvej triedy kvôli jej vrodenej chudosti. Tá vychudnutá potvora bola mojou najlepšou kamarátkou.

Repetent a večný dvojkár Kubo Baran už v deviatom ročníku vymyslel pre nás prezývky. Lýdiu volal Lýdia Markovičová. Vždy, keď vošla do triedy, Kubo si skladal ruky, akoby si ich zahrieval v huňatej mufte a spieval si veselú pesničku:
Päť minút, päť minút! Je to veľa či málo?
Lýdiina tvár sa rozžiarila samolibým úsmevom. Pomalým krokom prechádzala pomedzi lavice a kývala svojimi kostnatými bokmi.

Ja som sa do triedy snažila vchádzať po zvonení nenápadne, prikrčená. Nie vždy to vyšlo. A keď nie, ten blázon tróňo vždy najskôr vykríkol:
Dobrýýý deň, Lýdia Georgievnaaaa!
A hneď spustil:
Tečie, tečie rieka Váh, do šíreho sveta!

Moja tvár horela hanbou. Slzy mi tiekli po lícach a máčali hruď, čo nebola práve dievčensky subtílna. Lýdia sa ma vždy zastala hádzala do Kuba učebnicami, nadávala mu do hlupákov a pritom sa smiala tou huncútskou istotou krásnej ženy. Všetkým bolo jasné, že Kubo je do Lýdie zaľúbený. Nikto však nechápal, prečo kozliatko Lýdia Kružliaková kamaráti s kravkou Lýdiou Sazanovou. To som bola ja.

Ani ja som nechápala, prečo je Lýdia so mnou kamarátka. A ona, keď mi to vysvetľovala, vždy sa nahnevala a rozčúlene mi vykríkla:
Ty si ale naivka, Sazanová! Učíš sa samé jednotky a nevieš, že sa nekamarátia pre postavu ani pre pekné oči! Ty si fajn človek. Lýda, nože sa spamätaj! Veď nemôžu byť všetci chudí! Pozri sa koľko je medzi slávnymi ľuďmi poriadnych mackov! A všetci ich majú radi!

Mňa však celebrity nezaujímali. Vlastne ma nezaujímal nikto okrem Barana. A Barana zaujímala len Lýdia. Videla som, ako sa na ňu pozerá. Odo mňa však vždy odvrátil zrak tak ako sa odvraciaš od chudobného, keď nemáš drobné na príspevok a bankovku je ti ľúto dať. Tak sa na mňa díval alebo si ma uťahoval.

Pred silvestrom som prehovorila rodičov, aby ma dali na inú školu. Mama napísala žiadosť a vyzdvihla papiere. Po prázdninách ma čakal nový život. Zo starého mi zostala len Lýdia.

S kamarátkou sme sa pohádali na nevydržanie. Nahnevala sa, nazvala ma zradkyňou, zabúchla dvere. Ale predsa sa hneď vrátila. Začala vyzváňať na zvonček.

Otvorila som dvere rozradostená, s úsmevom, no v chodbe stál Baran. Nahnevaný, roztržitý, v rozopnutej bunde, bez čapice, celý zasnežený:
Čo to vyvádzaš, Sazanová? Ty mieniš prestúpiť na inú školu v polke roka? O päť mesiacov maturuješ a ideš utekať? Pýtam sa, Sazanová!

Ani neviem, čo hovoril. Počula som ho, ale ako by mi slová nedochádzali. Jediné čo som vnímala, bolo čarovné okamih sám Kubo Baran na prahu nášho bytu. Bol taký pekný, až to bolelo! Líca červené od mrazu, oči žiarili. To ma zrazu ohradilo a odvetila som štipľavo:
Čo? Bojíš sa, že nenájdeš inú krotkú hlupaňu na doťahovanie?

Čože si povedala? A kde by som druhú našiel, Sazanová? Ty si jediná taká pojašená na celom svete! precedil Baran cez zuby, schmatol ma za ruku, vytiahol na chodbu a objal.

Nie, nebolo to objatie. Tak láskavo sa neobjíma. Toto bol skôr zúfalý úchop akoby som mu mala uniknúť, no on nechcel pustiť. Veľkou dlaňou mi pritisol hlavu k hrudi v pichľavom svetri, druhou ma držal na chrbte. Bola som v pasci. No nebála som sa. Bolo mi dobre. Tak dobre býva isto len v sne alebo v predstavách. Ako vedel o mojich snoch? Alebo chce zo mňa opäť vystreliť? Nemohol to predsa vedieť. Alebo azda tušil? Táto myšlienka ma vystrašila na smrť a rozplakala som sa. Plakala som dlho, nekonečne. A keď som už nemala viac sĺz, začala som sa ako-tak upokojovať. Ešte som si raz vzlykla a vtedy som pocítila, že Baranovo objatie zrazu zmäklo kolísal ma, ako keby som bola malá holka:

Poplač si, Lýdia. Keď chceš, plač. Mama mi vždy vraví, že keď je smutno, treba sa vyplakať. A ešte vraví, že som somár. Vraj keď sa mi niekto páči, mám to povedať rovno. Tak som ti prišiel povedať, že som cvok. Lýdia, páčiš sa mi, počuješ?

A hanbím sa za teba. Ty samé jednotky, plánuješ medicínu, a ja čo? Ak prelezem na cestársky technikum, budem rád. Rodičia ti určite nedovolia, aby si sa so mnou stretávala! Načo by ich dcéra mala takého nespôsobilého nápadníka? Ale ja nie som sprostý! Prosto ma nezaujímajú sínusy, kosínusy, chcem byť mechanikom milujem autá a… teba.

A čo Kružliaková?
Kružliaková? Tá bude svedkom na našej svadbe! zdvihla som k nemu oči a šepkala:
Nenávidím ťa…
To je dobre! Od lásky k nenávisti je len krok! Zamiluješ si ma! usmial sa na mňa môj budúci muž.

Ubehlo tridsať rokov.

Výročie svadby zvyčajne neoslavujeme. Skôr si pripomíname deň, keď vznikla naša rodina. Dnes už tridsiatykrát. Najprv sme boli na oslave dvaja, potom traja s dcérou. O štyri roky neskôr už štyria s dcérou a synom.

Večer opäť zasadneme za stôl s najbližšími. Syn príde s priateľkou. Očakávam najmilšiu kamarátku Lýdiu s jej mužom a synom. Len naša dcéra pri stole nebude. Je zaneprázdnená dôležitou úlohou už od včerajšej noci celý čas chystala darček pre nás. Ráno porodila dievčatko Lýdiu Kružliakovú. Tak sme s priateľkou obe stali starými mamami.

Život nás naučil, že od lásky k nenávisti je niekedy naozaj iba krôčik. Ale pravé priateľstvo a úprimná náklonnosť dokážu prekonať všetky predsudky a zdanlivo nezlučiteľné rozdiely vedia časom spojiť tých, ktorí majú naozaj dobré srdce. Veď čo by bol život bez pochopenia a odpustenia?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

six − 1 =

Od lásky k nenávisti je len krôčik
Kocúr spal s mojou manželkou. Chrbtom sa jej opieral o bok a všetkými štyrmi labkami ma odtláčal preč. Ráno na mňa hľadel drzo, posmešne a ja som sa rozčuľoval, no nič som s tým nemohol urobiť. Miláčik rodiny, vraj naš “zlatuško” a “slniečko”. Manželka sa smiala, no mne do smiechu nebolo. Tomuto “zlatíčku” sa smažila rybka, vyberali sa z nej všetky kostičky a chrumkavá kožka sa ukladala na jeho tanierik vedľa fajnových horúcich kúskov. Kocúr mi venoval svoj typický šibalský úškrn, akoby vravel: Ty si len smoliar, skutočný pán domu som tu ja. Mne sa z ryby ušli len kúsky, čo sám nechcel. Skrátka, robil si zo mňa srandu, ako vedel. Ja som mu to sem-tam vracal: potichu som ho odsunul od taniera alebo zhodil z gauča. Proste vojna. Niekedy mi do papúč či topánok nastražil “prekvapenie”. Manželka len mávla rukou: – Nemal si ho dráždiť, a hladkala svoje “slniečko”. Sivý kocúr sa na mňa díval povýšene a zhovievavo. Len som si povzdychol – veď manželka je len jedna, niet čo riešiť. Tak som trpel. Ale v to ráno… V to ráno, keď som sa chystal do práce, začul som z predsiene zúfalý výkrik manželky. Pribehol som a uvidel šesť kilogramov rozčerteného kožucha, pazúrov a hroznej nálady, ako útočí na moju ženu – ako býk na červenú handru. Keď ma zbadal, skočil mi na hruď, sotil ma tak, že som zletel na zem. Schmatol som stoličku, ako štít, uchopil ženu za ruku a ťahal ju do spálne. Kocúr narazil do nôh stoličky, bolestivo zareval, no neprestával útočiť. Útok ustal, až keď sa za nami zavreli dvere spálne. Stáli sme tam, natierali si škrabance jodovou tinktou a alkoholom. Manželka volala do práce, že kocúr sa zbláznil a musíme ísť na pohotovosť; ja som to isté oznámil svojmu šéfovi. A vtom… Zem sa zachvela, dom sa zahúpal. V kuchyni praskli a vyleteli sklá, v kúpeľni povolilo okno. Telefón mi vypadol z ruky. Vybehli sme do kuchyne a pozreli z okna. Pred domom zívala obrovská jama. Všade úlomky auta – bol to susedov malý plynový dodávkový vozík, zrejme vybuchol. Na parkovisku prevrátené autá, hučali hasičské a policajné sirény. V nemom úžase sme sa s manželkou obrátili ku kocúrovi. Sedel v kúte, tlačil si k hrudi zlomenú pravú labku a ticho nariekal. Manželka vykríkla, zobrala ho na ruky, pritúlila k sebe. Ja som schmatol kľúče a bežali sme s kocúrom dolu schodmi, sedem poschodí v tichosti, míňajúc výťah. Nech mi prepáčia obete výbuchu, ale my sme mali svojho zraneného. Našťastie naše auto stálo vzadu, naskočili sme a leteli k známemu veterinárovi. V ušiach mi znela smutná hudba Mikaela Tariverdieva “Dvaja v kaviarni”, ktorá práve hrala v rádiu. O hodinu neskôr vychádzala manželka od veterinára so svojím pokladom v náručí – a on s obviazanou labou hrdo ukazoval svoju “ranu” ostatným v čakárni. Keď sa prítomní dozvedeli, čo sa stalo, vstávali zo stoličiek a pohladkali ho. Doma manželka pripravila kocúrovi jeho obľúbenú rybu: vypražila ju, vybrala kostičky, pripravila chrumkavú kožku… mne položila len zvyšky. Kocúr, kulhajúc na troch nohách, prišiel k tanieru a so zvíjajúcou sa bolesťou ma prebodol pohľadom. Snažil sa nasadiť svoj povýšený výraz, no vyšla mu len grimasa bolesti. Bol som zaneprázdnený, ale keď som to dokončil, pristúpil som k jeho tanieriku a položil mu tam tiež moju časť ryby – bez kostí. Kocúr na mňa ohromene pozeral so zatiahnutou labkou a jemne zamňaukal otázku. Zdvihol som ho, privinul k tvári a povedal: – Možno som smoliar, ale ak mám takúto ženu a takého kocúra, som ten najšťastnejší smoliar na svete. A pobozkal som ho na ňufáčik. Kocúr ticho zamrmlal, otrel sa hlavou o moju líce. Položil som ho späť a on, krívo, ale spokojne, začal jesť svoju rybu. My s manželkou sme ho objímajúc pozorovali a usmievali sa. Od toho času kocúr spí len so mnou. Pozerá mi do očí, a ja len prosím Boha o jedno – Aby som mohol ešte veľa rokov pozerať naňho a na ženu po mojom boku. Nič viac nepotrebujem. Čestné slovo. Lebo to je naozajstné šťastie.