Vznášam sa v bublajúcom hneve! Dnes som sa opäť pohádala s mojou mamou a otec môjho manžela ani len nezavolá. Vraj máme šťastie, lebo máme dve staré mamy moju, a maminu svokru.
Napokon, šťastie je príliš silné slovo, lebo nemáme staré mamy, len mená. Obe bývajú sto metrov od škôlky môjho syna, no ani jedna ho nechce vziať domov. Robila by som to sama, lenže pracujem do deviatej večer, takže dieťa z škôlky nestihnem. Môj manžel sa tiež nedá vždy spoľahnúť, keďže má smeny vo výrobni. Väčšina ľudí z nášho mesta pracuje v závode, preto majú pre deti zvláštnu skupinu, kde môžu zostať do desiatej večer, ale platí sa zvlášť a stojí to pekný groš ďalšia rana pre rodinný rozpočet. A to máme ešte živé staré mamy!
Mama pracuje do šiestej a denne, keď sa vracia, prechádza okolo škôlky. Jej osobný život je teraz prvoradý: rozviedla sa s mojím nevlastným otcom a chce žiť pre seba, vraj po robote musí oddychovať a spraviť si pleťové masky, aby pôsobila mladšie než jej vek. Víkendy má rozplánované kino, výstava, stretnutia s kamarátkami.
Synátor jej do víkendových plánov zväčša nezapadá, len občas. Tvrdí, že vnuk jej narúša režim, lieta po byte a ruší jej meditácie. Moja mama rada rozdáva rady o výchove, ale zapojiť sa odmieta.
Svokra to je iná rozprávka. Do práce nikdy nechodila, vždy bola v domácnosti. Má štyri deti po tri roky od seba. Manžel je jej najstarší. Zdalo by sa, že je ideálna pomoc pri výchove vnuka, ale kdeže tvrdí, že svojich už mala dosť, a teraz má kopec domácich povinností, vraj nemá čas ani chuť: musí variť, upratovať, prať, večer čakať všetkých z roboty, kŕmiť ich a opäť upratovať, až kým neľahne celá rodina. A pritom jej mladší synovia, osemnásť a dvadsaťjeden, sú už dospelí a vedia sa postarať o seba.
Raz si svokra vzala vnuka, a potom bola taká pobúrená, až sa zdalo, že nebo horí, nemala vraj čas na nič a chlapi prišli z roboty unavení a hladní. Povedala mi, že dieťa som si nepriala pre ňu, ale pre seba, tak sa mám starať sama a nechcem ju zaťažovať vyzdvihovaním zo škôlky. Skrátka nám odkázala, aby sme na jej pomoc zabudli.
Jeden čas to šlo, lebo kolegyňa mala rada spánok, chodila na neskorú smenu a ja na rannú. No potom sa vystriedala a prišla teta, ktorá rozhodne nechce zostať na večerný výber detí, takže opäť platíme škôlke navyše. A to rodinný rozpočet cíti. V hneve na pokrytectvo našich starých mám na sviatky sa pretekajú, ktorá z nich má vnuka radšej, ktorá dala lepší dar. My však darčeky nechceme, ale reálnu pomoc.
Dnes som musela volať mame, aby som ju prosila, nech vyzdvihne môjho syna zo škôlky, lebo nemáme na poplatok za večernú skupinu. Nemáme čo čakať od rodičov, či už finančne, alebo s reálnou pomocou. Ani svokra nám finančne nepomôže vraj jej chlapi toľko jedia, že na jedlo idú všetky peniaze. Vôbec si neviem predstaviť, ako sa z toho dostaneme. Celý náš spoločný zárobok s manželom proste prepadne za jedlo, oblečenie a domácnosť, a ešte musíme platiť školné dvakrát. Ako vysvetliť našim starým mamám, že ich pomoc je pre nás viac než dary?
