Zradila som pamiatku otca.
Ľubica Šimková sa už dobrú hodinu vlečie pomedzi činžiaky, hoci z bytu do pekárne sú to sotva tri minúty. No dnešný večer je akýsi zvlášť smutný. Vôbec sa jej nechce vracať domov, kde na ňu čaká len vychladnutý čajník, neumytá podlaha a tučný kocúr Boris, ktorý bol za posledné roky jej jediným spoločníkom nepočíta televízor, ktorý je zapnutý od skorého rána a vypína sa až tesne pred spaním, pretože aspoň hlas moderátorov jej dodáva pocit, že nie je až tak sama.
Nohy ju bolia, v kolene pichá, počasie je zapršané, ale predsa zabočí cez detské ihrisko, kde už hojdačky aj lavičky stihli zmoknúť. Sadne si na okraj lavičky pod hrdzavým plechovým hríbom a zaborí ruky hlbšie do vreciek starého kabáta, ktorý nosí už sedem rokov, lebo nový nemá zmysel kupovať.
Kedysi, keď bol ešte jej Iľja nažive, bol život úplne iný. Živý, hlučný, plný až po okraj, často tesný, lebo v dvojizbáku vyrastali dve deti starší Roman a mladšia Božena. Lenže Roman aj Božena už dávno vyrástli, Iľju pochovali pred pätnástimi rokmi a deti, ktorým dala zo seba všetko, odleteli do sveta veľmi ďaleko.
Roman s manželkou a dvoma deťmi žije až v Košiciach, Božena vyštudovala v Bratislave a vyvydala sa za nejakého šikovného informatikára, odvtedy lietajú po zájazdoch a služobkách, raz je doma, raz nie. Spomenú si na ňu väčšinou len cez Vianoce a narodeniny, napíšu štandardné Všetko najlepšie mami, bozkávame do správy a pošlú fotky vnúčat, ktoré vyrastajú niekde ďaleko a cudzo, lebo do Trnavy za babkou prísť nemôžu, majú predsa jazykové tábory, Chorvátsko a krúžky.
Ľubica si vzdychne a sleduje, ako na mokrom asfalte poskakuje krkavec, skúša niečo nájsť. Niekedy si myslela, že deti ju na starobu budú obklopovať, chodiť domov s vnúčatami, volať každý večer, no realita je oveľa prozaickejšia: Roman zavolá raz za mesiac, ak nezabudne, vždy však s tým istým: Ma, jak sa máš? U nás práca, decká maródujú, prepáč, musím bežať. Božena je presvedčená, že keď jej pošlú trocha peňazí na účet, majú svedomie čisté.
Dôchodok jej život premenil na nekonečný deň bludného kruhu: ráno vstane, pustí televízor, nakŕmi Borisa, uvarí si ovsenú kašu alebo praženicu, potom opäť televízor, obed, televízor, večer prechádzka, televízor, spánok.
Niekedy načape samu seba, že nahlas komentuje správy, možno aj zahreší na moderátora. Boris na ňu pozerá jedným žltým okom, leží a máva chvostom, potom sa presunie na kreslo a spí.
Dnes jej domov vonkoncom nechýba. Je tam prázdno a dusno. Tak ani nezačne robiť pokus odísť, keď začne mrholiť len potiahne kabát tesnejšie na seba a stiahne si čiapku hlbšie na čelo.
Ľuba? ozve sa z ničoho nič z boku. Ľubica, ste to vy?
Mykne sebou a pozrie hore. Pri lavičke stojí chudý vysoký muž v starom hnedom baloniaku a baretke, spod ktorej mu trčia šediny a usmiate sivé oči. Okamžite ho spozná je to Eugen Petrík z vedľajšieho vchodu, tiež chodí po sídlisku s paličkou. Občas sa stretnú vo výťahu či pri smetných košoch, vymenia pár slov o počasí a tým to hasne.
Gusto? prekvapí sa Ľubica. Čo tu mrznete v daždi? Nachladnete.
A vy čo? usmeje sa jemne a sadne vedľa nej, najskôr si na mokrý okraj lavičky podstelie časopis, čo vytiahol z vrecka. Vidím vás tu už druhú hodinu sedieť. Z okna som sledoval, kedy odídete, ale stále tu trčíte. Tak som sa prišiel pozrieť, či vám nie je zle.
Ani nie, mávne rukou Ľubica. Len… domov sa mi nechce. Taká clivota na mňa prišla, Gusto. Ani nezakričať si.
To poznám, prikývne a vytiahne z vrecka ploskačku. Brandy, vysvetľuje jej pohľad. Recept na smútok. Dáte? Inak nepijem, ale, viete, tých tridsaťpäť stupňov niekedy dobre zahreje.
Chcela odmietnuť, no napokon si pomyslí: veď čo už môžem stratiť? Nikto ju neuvidí, nikto nebude súdiť. Prijme ploskačku a precíti ako jej horúci hlt zíde dolu a zaplaví ju teplom.
Ďakujem, ticho povie, keď mu ju vracia. A vy čo sám? Máte predsa ženu, nie?
Mal som, Eugene Petrík si smutne povzdychne a odpije si. Tretí rok ju nemám. Synovia sú v Bratislave, jeden v Ružinove, druhý v Petržalke. Majú svoje rodiny, svoje práce. Prídu polroka raz, zavolajú v nedeľu. Takto si žijem. A vy?
Deti ďaleko, úsečne odpovie Ľubica. Málo volajú. Manžel dávno mŕtvy.
Tak to je, prikývne Eugen. Sme na tom rovnako. Dve samoty.
Odmlčia sa, sledujú, ako dážď steká do mlák. Ticho nie je tiesnivé, je zvláštne útulné akoby už roky všetko povedali a teraz sa im len dobre mlčí spolu.
Viete, Ľuba, ja vás už dlho pozorujem, prizná sa po chvíli Gusto, už úplne ticho, trochu rozpačito. Vždy ste tak pekne upravená, chodíte po dvore, stále sama. Chcel som vás osloviť, ale nemal som odvahu. A teraz? Vidím, sedíte tu pod dažďom ako socha. Pomyslel som si, že to je znamenie.
Ľubica naň nechápavo pozrie.
Pozorovali ste ma? Prečo?
Čo mám iné robiť? uškrnie sa Eugen. Sledujem cez okno, kedy prichádzate. Vy vždy v tú istú hodinu, už som si zvykol. Keď dlho nejdete, premýšľam, či ste v poriadku.
Tak toto… pokrúti hlavou Ľubica, príjemne ju zahreje pri srdci, že niekto si na ňu dáva pozor. Ani som netušila.
Tak čo, vezmeme to spolu? navrhne naraz Gusto. V dvojici je veselšie a aj bezpečnejšie. Aj keď s paličkou, ale ak treba, ubránim vás.
A koho ochraňovať? prvýkrát po rokoch sa naozaj zasmiala. Pred vránami?
Aj pred nimi, usmeje sa on. Tak platí?
Platí, kývne Ľubica.
Od toho večera sa všetko zmení. Každý večer sa stretávajú, ak nie je úplná búrka, a spolu sa prejdú po parku za sídliskom. Ukáže sa, že Gusto je bývalý strojár celý život v podniku, teraz na dôchodku číta knihy, sem-tam niečo napíše do Záhoráka. Ľubica, účtovníčka na dôchodku, rada počúva, aj keď sa v histórii nevyzná, ale vie načúvať a pýta sa na správne veci. Gusto so záujmom počúva jej historky o deťoch, o tom, ako stavali s Iľjom chatu pri Žiline a ako ju museli predať za smiešne peniaze, lebo deťom bola zbytočná.
Rozhovory sa tiahnu do tmy. Sedia dlho na lavičkách a čas zabúdajú sledovať. Keď príde domov, Ľubica sa pristihne, že sa usmieva. V byte je útulnejšie, lebo večer chystá pohostenie aj pre gusta pečie pirohy, vari boršč a aj kocúr Boris je vľúdnejší, keď v sieni rozvoniava čerstvá bryndza či mäso.
Po mesiaci Eugen prvýkrát prespí u nej. Tak akosi prirodzene: zasní sa pri čaji, pozrie na hodinky a zalapá po dychu pol jednej v noci! Ľubica, chvíľku váha, ale nakoniec povie:
Gusto, ostaň. Rozložím ti gauč v obývačke.
Nebudem na obtiaž? spýta sa, no v očiach mu zasvieti nádej.
Prosím ťa, kdeže, mávne rukou. Miesta mám habadej.
Niekoľko nocí začne s ním, najprv raz za týždeň, potom častejšie, až jedno ráno Eugen prinesie papuče, zubnú kefku a kufor s vecami. Ľubica vstáva, počuje ho v kuchyni, a teší ju, aké je to všetko milé a jednoduché. Televízor väčšinou nechávajú vypnutý, rozprávajú sa. Boris najprv šomre a zlostí sa na nového človeka, neskôr mu však spí pri nohách.
Gustík, spravíme zajtra holúbky? spýta sa jej jedného dňa Ľubica, keď popíjajú čaj s medom. Ja kapustu ľúbim, ale sama si ju málokedy varím.
Spravme, prikývne. Ja kúpim mleté, ty navaríš ryžu.
A tak spolu stoja v malej kuchyni a balia holúbky; Ľubicu prekvapuje, že je jej tak dobre, až nemôže uveriť. Pomyslí si: Naozaj, ešte aj na dôchodku som dostala dar.
Jediné, čo jej kazí radosť, sú myšlienky na deti. Ľubica nevie nájsť odvahu predstaviť Gustu Romanovi a Božene. Vie, že pre deti bol Iľja ikonou a bojí sa, že nového muža by brali ako zradu. Už pätnásť rokov dávajú Iľja za vzor; pri videovolaniach nezabudnú poznamenať: Toto by tata schválil…
Eugen sám neponáhľa:
Ľuba, deti sú tvoje ty musíš rozhodnúť; ja sa neponáhľam.
Blíži sa jej narodeninový jubileum a deti sa po rokoch ohlásia: Mami, na okrúhle narodeniny prídeme s rodinami na tri dni, už sa tešíme, napíš, čo ti kúpiť. Ľubicu najprv zahltí radosť, ale potom panika. Chodí dokola, hryzie si pery, nevie čo ďalej.
Gusto, povie večer pri večeri, mám problém. Prídu deti na pár dní. Všetci, aj s vnúčatami.
Výborne, hovorí Gusto vyrovnane, jediac pohánku s fašírkou. Tak ma predstavíš.
Ale vieš váha môžu to zle pochopiť. Stále ospevujú otca… bozkávať ma nebudú.
Čo také by malo nastať? pozrie na ňu Gusto. Ľuba, veď my dvaja len spríjemňujeme jeden druhému starobu. Žime si, ako chceme. Deti pochopia alebo nie, nám do toho nič.
U mňa je však Roman prudký… zasekne sa. Nebude rozumieť. Prosím, dočasne by si u seba býval? Ja ich pripravím a potom…
Gusto zmlkne, pozrie na taniere, po chvíli odloží príbor.
Myslíš to vážne? Ja mám byť milenec na skrývačku? Pol roka spolu žijeme a ty ma teraz vyháňaš?
Nevytláčam ťa, Gusto. Len pár dní daj, prosím.
Tak dobre voz má neisto. Pobalím si veci. Ale pamätaj, Ľuba: ľúbim ťa, ale nechcem byť prízrak za rohom.
Na druhý deň Eugen odchádza. Byt sa zjavne ochladí, aj keď kúrenie ide naplno. Boris chodí za ním, hľadá, mňauká. Ľubica vzdychne, hladká kocúra, čaká deti.
Prídu pred narodeninami, v sobotu ráno. Roman s manželkou Lenkou a dvoma chlapcami prídu autom, Božena s mužom Arturom a malou Kamilou taxíkom z letiska. Byt pulzuje ruchom, vôňou, hlukom, detským smiechom. Ľubica chystá stôl, obzerá dvere, kde má Gusto papuče.
Večer, keď sa navečeria a deti zaspia, pozve Roman a Boženu do kuchyne. Srdce jej búcha, ruky sa trasú, ale rozhodne sa.
Deti, mám s vami vážny rozhovor.
O čom, mama? Roman, urastený muž, spozornie. Ste v poriadku?
Som. Ale… zoznámila som sa s niekým. S Eugenom Petríkom. Pol roka už spolu bývame.
V miestnosti zavládne mŕtve ticho. Roman s hrnčekom v ruke strnie, Božena, urastená blondínka zloží ruky na stôl a díva sa na matku.
Ako to myslíš bývate? chladne Božena. Mama, nehnevaj sa, ale čo to robíš? Už máš svoj vek…
Šesťdesiatpäť, špitne Ľubica. Som stále nažive, Božka.
No počkaj! Roman buchne šálkou. V tomto byte sme vyrastali, s otcom ste ho kúpili ako môžeš vôbec priviesť cudzího chlapa?
Nie je cudzí. Je dobrý človek, inžinier, pokúša sa vysvetliť mama.
Mňa nezaujíma kto, skočí jej do reči syn. Mama, zradila si pamiatku otca! Jemu na tebe záležalo a ty tu…
Nevykrikuj, deti spia! okríkne Božena, sama nevrlá. Mama, vieme, že si osamelá… ale mala si sa aspoň opýtať nás! Či sa nám to hodí?
Musím, hádam, od vás pýtať súhlas, s kým mám žiť? Ja som svojprávna žena!
Vo vašom veku sú vnúčatá dôležité, nie nejaký… chlap! uškrnie sa Roman. Prišli sme s rodinou a ty sa tu pýšiš, že žiješ s milencom. Kde je? Schovala si ho?
Poslala som ho domov, roztrasene prizná Ľubica. Nechcela som, aby ste ho hneď zbadali. Chcela som vás najprv pripraviť.
Pripravila… My sme v šoku! V tomto veku si niečo také nemôžeš dovoliť, hanbím sa, že to mám komu rozprávať, zasyčí Božena.
Ďakujem vám krásne… rozplače sa Ľubica. Myslela som, že aspoň vy mi poviete niečo ľudské.
Roman a Božena len pokrúti hlavou.
Buď ty s nami, alebo on. Ak s ním ostaneš, tak my sem viac nejdeme. Ani vnúčatá nie.
Presne, pridáva sa Božena. Rozhodni sa.
Ľubica sedí so sklonenou hlavou, slzy kvapkajú na obrus. Chcela by povedať, že ich miluje i že aj Gustík je dôležitý, no nemá odvahu. Deti odídu z kuchyne.
Noc je pre ňu nekonečná. Rozmýšľa o Gustovi, o všetkom smiechu pri čaji a televízii; a na druhej strane vidí zlostné tváre detí.
Ráno vstane ako prázdna. Roman pije kávu, Lenka robí praženicu.
Mama, ste v poriadku? opatrne sa pýta Lenka.
Som. Ťažko si naleje čaj.
Roman odloží šálku.
S Boženou odchádzame dnes. Nebudeme ti kaziť oslavu.
Akože odchádzate? Ľubica neverí.
Odchádzame, povie tvrdo Roman. Deti nemajú byť s babkou, ktorá… No, nebudem sa rozplývať. Ponechali sme darčeky v predsieni. Zavoláme neskôr.
Za hodinu je byt prázdny. Lenka vyzerala súcitne, ale mužovi odporovať nechcela. Ľubica stojí v predsieni, pozerá na krabice s darčekmi a v hrudi jej je na umretie.
Celý deň sedí v kresle, do čierneho televízora civí, Boris jej pradlivo leží na kolenách, neutešuje ju. Večer vezme mobil a vytočí Eugenovo číslo.
Gusto, povie ticho, takmer bez života. Už nechoď. Končíme.
Čo sa stalo, Ľuba? Plačeš? Sú proti?
Sú. Veľmi. Ak s tebou ostanem, oni ku mne už nikdy neprídu. Ani vnúčatá nie.
A teda si si vybrala ich? dlhá pauza. Ľuba, veď ťa len vydierajú. Nemajú právo sa takto k tebe správať.
Viem… ale sú moje deti. Ty si skvelý, prepáč mi. Prepáč.
Ľuba, prosím… slzy v hlase. My sme už rodina. Ľúbim ťa. Oni len vlastnia a vymáhajú. To nevidíš?
Vidím… nedokážem inak. Prepáč, zbohom.
Zloží, mobil vypne. Sadne si do kresla, objíme Borisa a plače tak, ako neplakala ani po pohrebe Iľju, lebo vtedy boli aspoň deti. Teraz zostala úplne sama.
Ublieta pár mesiacov. Ľubica opäť zapína televízor na plné pecky, varí len pre seba, komentuje všetko nahlas. Boris jej občas posedáva pri dverách a akoby sa vypytoval Kde je Gustík?
Chce zavolať Gustovi, dvakrát k tomu temer pristúpi, vždy si však spomenie na sľub deťom. Tie, mimochodom, volávajú pomenej. Roman posiela rýchle smsky: Mama, žiješ? Všetko fajn? Božena mlčí, maximálne posiela fotky malej Kamily do spoločného chatu. O jej zdravie sa nik nestará, nič sa nepýta.
Jedného večera, keď sa vracia z obchodu, stretne v výťahu susedu z 4. poschodia, starú tetu Žofiu, známu ohováračku.
Ľubi! zvolá Žofia. Vidím, že chodíš zase sama. Kde máš Euga? Už ho dlho nevidím. Rozišli ste sa?
Áno, teta Žofka, ticho Ľubica. Už nie sme spolu.
Jajjaj, škoda, krúti hlavou suseda. Bola z vás pekná dvojka. On, že vraj, začal byť chorľavý. Ledva chodí s paličkou, je vychudnutý. Syn bol na návšteve, ale rýchlo odišiel.
Chorý? Ľubici zamrzne srdce. Čím?
Ktože vie, mykne plecami teta. Vyzerá na tom zle.
Výťah zastaví, Ľubica vysupí na svojom poschodí. Stojí a hľadí na zatvárajúce sa dvere. Hlavou bežia myšlienky: On je chorý a sám. Ja tu čakám deti, ktoré na mňa zabudli… načo som ho nechala?
Vojde do bytu, položí tašku, dlho civí na mobil. Nakoniec rozhodne vytočí číslo. Prvý, druhý, tretí tón… už chce položiť, keď sa ozve slabý hlas:
No?
Gusto, tu som, Ľuba. Ako ti je?
Ľuba? Načo voláš? Deti ti dali povolenie?
Gusto, nerýp… Si chorý? Prečo si mi nič nepovedal?
Načo? smutný smiech. Rozhodla si sa. Nechcel som ti pridávať.
Hlupáčik, utre si slzy Ľubica. Prídem. Počkaj ma.
Okamžite hodí kabát na seba a uteká. Oproti vchodu na treťom poschodí dlho zvoní. Dvere sa konečne otvoria a tam Gusto schudnutý, utiahnutý, oči vpadnuté, ale úsmev rovnaký ako vždy.
Ľuba… Prečo si prišla?
Ty si trkvas, Gusto. A ja tiež. Odpusť starene, všetko som pochopila. Deti ma odstavili, teba potrebujem ja. Ty si mi domov.
Objme ho a stoja v predsieni dlho. Potom ho vezme do kuchyne, posadí, rozbalí tašku s potravinami a začne variť večeru.
Zajtra zavolám Romanovi, oznámi, keď dáva zovrieť kanvicu. Poviem im, že buď ťa prijmú, alebo nech ma vyhodia zo života. Ja už voliť nebudem.
Ľuba, nemusíš sa hádať, skúsil Gusto.
Musím, neústupne Ľubica. Dala som im všetko. Končím. Aj ja chcem šťastie a moje šťastie si ty.
Uloží ho, prespí u neho. Ráno volá synovi:
Roman, rozhodla som sa. Budem žiť s Eugenom Petríkom, máme sa radi. Ak to nevieš prijať, nebudem vás nútiť. Ale rozmýšľajte, aj ja som človek, aj ja chcem trošku kúsok šťastia. Pamiatku otca nezrádzam a ty ma nesúď!
V telefóne dlho ticho. Napokon Roman:
Mama, zbláznila si sa. My sme ťa varovali.
Varovali, prikývne. No teraz si volím seba. Ak ma budete chcieť vidieť, ste vítaní. Ak nie tak to je môj osud. Milujem vás aj tak. Ale rozkazovať mi už nebudete.
Zloží, vydýchne. Akoby jej niekto sňal z pliec balvan.
O týždeň príde sms od Boženy: Mama, rozmýšľali sme. Neschvaľujeme to, ale keď si šťastnejšia, príď za vnúčatami kedykoľvek chceš. Ale nehovor nám o Eugenovi, nie je nám to príjemné.
Ľubica si správu prečíta, vzdychne a odloží mobil. Vie, že to nie je úplné prijatie, ale aspoň kompromis. Hlavné je, že vedľa nej je Gusto, Boris mu pradie na kolenách a aj keď televízor hrá, oni ho nepotrebujú, lebo sa majú stále o čom rozprávať.
Gusto, usmeje sa Ľubica. Zajtra ideme na holúbky, dobre? Kúpila som kapustu.
Jasné, zasmeje sa Gusto a oči mu žiaria, ja kúpim mäso, ty daj variť ryžu.
