Neznášam ťa, ale predsa mi nie si ľahostajný

Veď sa vlastne nič nezmenilo

Zoja nervózne krútila okraj rukáva a pozerala z okna starého taxíka. Za sklom sa mihali ulice, ktoré poznala od detstva tie isté, po ktorých kedysi behávala s Petrom, smiali sa a vymýšľali si sny. Sedem rokov… Celých sedem rokov už nevidela rodné Topoľčany.

Už sme tu, prerušil ju vodič, akoby krémovým hlasom vystupujúcim z hmly.

Taxík hladko zabrzdil pred starou bytovkou, ktorá bola vždy zvláštne zošnurovaná rozpadajúcimi sa satelitmi a lúčmi júnového slnka. Zoja mechanicky siahla pre mobil, prepočítala eurá, zaplatila a vystúpila. Dvere sa zabuchli za ňou s dutým zvukom, čo pripomínal zatvorenie dávneho spomienkového kufra. Na chvíľu zostala stáť, nadychovala sa ničoho, čo možno nazvať len slovom domov. Vo vzduchu bolo čosi vlhké ako pšenica po búrke, kvasnice z blízkej pekárne, aj tlmená závan detských hier. Srdce v jej hrudi sa na okamih stiahlo do gombíka, čudne sladko ako keď človek až príliš cíti, že patrí niekam, kde sa bojí, že ho niečo čaká.

Oficiálne sem prišla len na pár krátkych dní navštíviť mamu, pomôcť jej s papiermi, o ktorých dlhšie len šepkali. Ale čím viac sa prechádzala myšlienkami ako po starých schodoch, tým jasnejšie tušila, že je za tým ďalší dôvod. Túžila stretnúť Petra! Možno čo ak sa život zvrtne práve tu, na tomto podnájme spomienok?

Vedela, že býva neďaleko. O jeho osude priamo nezisťovala stačilo občas zachytiť kúsky rozhovorov cez sociálne siete, kde priatelia mimochodom prezradili čosi o jeho novom byte, lepšej práci, či o mame, ktorú si vzal k sebe. Zakaždým, keď počula jeho meno, na okamih jej mysľou preskočila para: ako teraz Peter asi vyzerá, čo robí, na čo myslí? Hneď potom tie myšlienky naháňala preč lebo ich mala v srdci príliš veľa

************************

Na druhé ráno sa Zoja vpochodovala do centra mesta, akoby kráčala v chlórovej hmle detstva. Neplánovala veľa len nasať vzduch, pohľadom ošúchať výklady starých obchodov, usmiať sa na kiosky, ktoré kedysi predávali slovenské komiksy, sadnúť si na lavičku, kde so spolužiačkami preberali tajomstvá, alebo prejsť popri kaviarni, kde po prvýkrát rozliala kapučíno na bielu blúzku.

Vtedy ho uvidela.

Peter kráčal po opačnej strane ulice, hlavu mal naklonenú ako chrobák, čo hľadá cestu sám k sebe. Nezbadal ju. Zoji sa prekrútilo všetko v žalúdku, na chvíľu zabudla dýchať vyzeral rovnako ako kedysi: vyšší, ťažisko postavy stále v mäkkom, troch lenivom pohybe.

Bez rozmyslu, akoby kráčala cez nôtu vo sne, prebehla cez cestu. Oranžová na semafore jej len žmurkla do tváre, niekto niekde zatrúbil, ale ona letela ďalej nohy ju niesli za zvukom vlastného vzrušeného srdca.

Peter! vyhŕkla, keď ho dostihla pri potravinách.

Hlas jej zapriaskal, ani nevedela, že sa tak trasie. Obzrel sa a nič. Ani radosť, ani hnev. Prázdno ako keď studňa vyschne uprostred žatvy.

Zoja? povedal pokojne, temer odmerane.

Tá priamka v jeho tóne ju zasiahla viac ako čokoľvek iné. Všetko, čo roky zadržiavala, sa rozbilo na kusy. Oči jej navlhli, hlas ju neposlúchal, a už sa nedala zastaviť.

Peter, ja ja som veľmi na vine, vypovedala Zoja, vety jej vychádzali z úst kostrbato, ako by sa snažila zlomiť zakliatie. Nemám právo k tebe prísť, no zlomila sa jej reč, slzy jej schádzali po tvári, nijako ich neutierala. Stále ťa ľúbim. Prosím odpusť mi!

Rýchlo, rozštepeno, akoby sa bála, že keď zastane, prestane dýchať. V hlave jej vírili len tri slováľúbim ťa, prepáč mi. Objala ho pevne, zatlačila sa mu do hrude, akoby sa tým dalo premiestniť čas.

Peter sa hneď neodtiahol. Zdanlivo na sekundu sa mu uvoľnili plecia, prsty naznačili pohyb, možno tiež chcel objať. Práve v tom pohybe sa Zoji rozžiaril plamienok nádeje hádam sa ešte dá všetko zachrániť, hádam aj on držal tie roky niečo v srdci

Ale chvíľa sa rozplynula. Peter jej stisol ramená a jemne, rozhodne ju odtlačil. Jeho tvár už bola pokojná, pohľad tvrdý ako betón na moste, za ktorým už nič nie je. Už to nebol ten chlapec, s ktorým snívala pred ňou stal muž, ktorého city zamklo sedem chladných zím.

Buď taká láskavá, odíď, zašepkal jej do ucha.

Zrozumiteľné, ostré ako hrana skla, odcudzené. Už neexistovala ani ako spomienka.

Nenávidím, dodal po chvíli, s pohľadom plným opovrhnutia, čo trhlo jej dušu.

Obrátil sa a odišiel. Zoja ostala stáť stratila sa v rýchlom živote okolo: ľudia sa ponáhľali, autá prskali nervózne na križovatke, niekde ďaleko smiali sa deti Ktosi si ju zvedavo obzeral, kým ona vnímala len tiché ozveny jeho miznúcich krokov a vlastný prerývaný dych. Každá sekunda sa natiahla do večnosti.

Zoja sa tackala k domovu. Nohy ju neposlúchali, každý krok bol ako prechod cez mláku rozliateho asfaltu. Mala prázdno v hlave len echo jeho slov.

V maminom byte len prešla do izby, posadila sa k oknu a tupo hľadela von. Mama len vzdychla, akoby to všetko čakala, a šla postaviť kanvicu. Zvuk vrúcej vody, vôňa čaju tieto známe drobnosti boli absurdne pokojné oproti búrke v Zoji.

Neodpustil, zašepkala Zoja, skrútená nad šálkou s teplým čajom. Para jej štekli tvár, ale takmer ju necítila. Držala šálku, akoby v nej ukrývala niečo neuchopiteľné.

Mama si prisadla, hladila ju po pleci presne tak, ako keď bola malá a bojácna vo svete príliš veľkých rozhodnutí a nedopečených radostí.

Vedela si, že to takto skončí, povedala mama potichu, bez hnevu.

Vedela. Ale dúfala som Asi naivne, že?

Nie je to naivné, ticho odporovala mama. Iba Peter bol zlomený. Menil sa na samého seba, na chlapca z rozprávky, ktorému zamrzlo srdce a nič ho už nerozdúcha.

Zoja si vzdychla, položila šálku, zrak jej prebehol spomienkami sedem rokov dozadu.

Vtedy bolo všetko jasné. Mala dvadsaťdva budúcnosť bola len kaleidoskopom pestrých škvŕn, Peter bol oporou, ktorej ticho a skutky boli viac než slová. Často sníval o vlastnej stavebnej firme, študoval diaľkovo a sľuboval dom s veľkými oknami.

Ale Zoja chcela niečo iné stabilitu. Nie bohatstvo, ale istotu, že o rok, dva, päť bude mať byt, prácu, pokoj. Byt s Petrom bol len provizórium, stále brigády, snívanie, učenie po nociach.

A zrazu prišla ponuka z Bratislavy práca u tetky v poisťovni. Nový svet, kde netreba snívať tu možno žiť.

Prišiel aj iný muž Juraj, postarší podnikateľ, suverén s drahým autom a akousi grandióznou istotou. Juraj Zoju obklopil vonnou penou darčekov, reštauráciami, výletmi do galérií, šatkami, zlatými retiazkami. Zoja na začiatku protestovala, ale Juraj nežne oponoval a jej sa nová realita začala páčiť. Nováčka v jeho svete sa cítila krásne, pohodlne, bez záťaže. A Peter? Peter začal byť len súčasťou inej, zašlej reality.

Keď sa Zoja prvý raz vrátila do Topoľčian, netúžila sa Petrovi ospravedlniť. Chcela mu ukázať, ako ďaleko zašla elegantné šaty, kabelka z Viedne, prsteň to všetko mu mala predniesť v kaviarni, kde ho mohla náhodne postretnúť. Naozaj ho tam stretla ich pohľady sa prekrížili, Peter nechápal, ona sa usmievala a vyhrala si vlastné malé víťazstvo.

No keď si Peter obliekol kabát a odišiel, Zoja zostala po jeho pohľade mrznúť. Kým vedľa sedel jej nový priateľ, niečo v nej naraz omrzlo. V cenách na darčekoch našla prázdno.

************************

Víťazstvo napokon trpko páchlo. Spočiatku Juraj pokračoval vo svojich galantériách, no neskôr jeho záujem pohasínal, menil sa na ponuré komentáre: Nemala by si si všímať menej kamarátok z dediny? Tvoje smiechy sú prostoduché Prichádzal menej, neodpisoval, ostávala sama v jeho veľkom tichom byte. Dostala si, čo chcela, čo viac chceš? hovoril len.

Zoja bola ochotná zniesť aj jeho rezké poznámky, pretože by inak musela priznať, že sa zmýlila. Že predala niečo skutočné, hoci neboli žiadne drahé večere. Že Peter bol ten, čo ju ľúbil len tak, nie pre to, ako sa nosí, či čo má na prste. S časom už ani krásne šaty nespôsobovali radosť. Drahé parfémy jej pripadali voňavé len napoly.

Zoja celé večery hľadela von oknom a v duchu sa pýtala: Čo ak? Ale rýchlo tie otázky zadusila, lebo za nimi už nič nebolo.

V tie osamelé večery v tichej bratislavskej garsónke jej došlo, že stabilita bez lásky je len mramorový stôl, ktorý nikdy nezahreje ruky. Spomínala na Petrovu dlaň ako hrubo, no teplo držal jej ruku; na jeho úsmev, neokázalý, tichý. Na jeho reči o budúcnosti, ktoré nikdy neboli prázdne sľuby.

************************

Na tretí deň doma sa Zoja zatúlala do parku, kde sedávali pod javorom. Lavička bola tam, listy spadnuté do klbov, a tie jeho reči že raz budú mať dom plný ranného slnka a smiechu jej teraz zneli ako fragmenty stratenej reality.

Vtedy ju oslovil známy hlas:

Zoja?

Arpád, Petrov starý kamarát zo strednej. Vyzeral prekvapene, ale s úsmevom starý priateľ znova v meste.

Nečakal som ťa tu, povedal s milou neutralitou. Ako žiješ?

Zoja chcela odpovedať uvoľnene, ale hlas sa jej malátne roztrasil.

Prišla som za mamou, a nech to znelo akokoľvek, v očiach jej bola únava.

Sadli si na lavičku. Arpád rozprával, čo je nové: kto sa oženil, kto odišiel do Košíc, kde otvorili novú krčmu. Jeho hlas znel rovnako, ako staré automaty v starom bufete obyčajne, bezpečne.

Potom ticho a otázka, ktorá vypadla, akoby medzi listami tancoval strach:

Videla si Petra?

Zoja sklopila oči, listy sa jej rozprestierali pod nohami ako pavučina stačilo jedno zlé slovo a všetko by sa roztrhlo. Dlhšie mlčala, až nakoniec potichu povedala:

Áno. Včera.

Aké to bolo? opýtal sa Arpád, pohľad mal láskavý, ale nekompromisný.

Nechce so mnou nič mať Nenávidí ma, priznala, každé slovo vážila ako zrnko maku.

Arpád ticho sedel, ruky mal založené medzi kolenami, pozeral mimo Zoju, niekde do hmly medzi topoľmi. Nakoniec povedal:

Trvalo mu veľmi dlho, kým sa dal dokopy. Ty si proste zmizla, ani slovo, list, správa. Bol to pre neho šok.

Zoja len prikývla, vedela to ale počuť to nahlas bola ďalšia rana.

Skúšal zabudnúť. Chodil s inými, ale nič sa mu z toho nedarilo. A keď si prišla a ukázala mu ten nový život Vtedy som si myslel, že ho to dorazí.

Stisla prsty, slzy ju pálili na mieste, kde sa dotýka hrany dlane. Nedalo sa nič opraviť, vrátiť nič späť.

Neprosím ho o odpustenie len som chcela, aby vedel, že ma to mrzí! Každý deň si to vyčítam, sama sebe, v noci a ráno. Vracia sa mi to stále, priznala, hlas sa jej trhal.

Arpád sa na ňu pozrel, zamyslene, ale nežne:

Možno potrebuje, aby si ho nechala ísť. Tvoje návraty mu otvárajú všetky jazvy. Včera mi volal bol zlý, opitý, rozsypaný. Prosím, už ho nechaj, hrozí, že ho to zrazí úplne.

Zoja privrela ústa a prikývla. Chápala, že Arpád má pravdu. Svojou vinou už nemôže nič zmeniť len ešte prehĺbiť staré rany.

*************************

Večer sa Zoja pozerala z okna maminho bytu svetlá mesta sa menili na pohyblivé skladačky, žlté, oranžové, biele, ktoré jej nič nehovorili. V mysli sa preháňali čo keby myšlienky keby bola ostala, keby ich zima vyhnala do spoločnej pivnice, kde by pili čaj z hrnčeka na kvietky, kde by Peter staval regály a ona by mu utierala ruky do starých uterákov. Ale minulosť nevziať späť, to už vedela.

Na ráno si balila kufor, všetko pomaly a opatrne, akoby každým pohybom lúčila s vlastnými tienmi. Mama iba stála vo dverách, oči mala mokré smútkom, no nehovorila nič.

Dávaj na seba pozor, zaželala ticho, keď už bola Zoja na odchode.

Cestou na stanicu si kúpila lístok do Bratislavy potrebovala premýšľať. Dlhý čas v kupé, medzi cudzími, možno jej dovolí prísť na to, čo bude po tom všetkom nasledovať.

Vlak sa pohol, krajina za oknom sa zliala do rozplývajúcej sa akvarelovej tapety. Bytovky, ploty, detské ihrisko, pekáreň pod starou vŕbou všetko to mizlo spolu so starou Zojinou verziou. Tam niekde ostal človek, ktorého najviac ľúbila. Človek, ktorého už nikdy nestihla ani poriadne opustiť, ani objasniť dôvody. Stratený, navždy.

*************************

Pol roka prešlo. Zoja žila ďalej v Bratislave, chodila do práce, stretávala sa s kamarátkami v kaviarňach, prijímala obligátne otázky o zdraví. Navonok všetko vyzeralo ako predtým, vo vnútri už však narástla iná gravitačná sila. Už sa nesnažila ujsť: nie, teraz sa na chybu dívala priamo, aj na tú bolesť.

Každé ráno si povedala: Čo bolo, bolo. V tom prijatí našla zvláštnu formu úľavy nie radosť, nie nový začiatok, ale aspoň dych.

Raz večer, keď krájala v kuchyni paradajky, jej mobil zavibroval. Neznáme číslo, iba jedna veta: Nenávidieť ťa nedokážem. Odpustiť ale ešte nie.

Zoja zamrzla. Prsty zvierali mobil, akoby to bol posledný záves na okne. Oprela si ho o srdce, ako by cez neho tušila tlkot niekoho vzdialeného.

Nevedela, čo to znamená prepáčenie, rozlúčku, most alebo poslednú dieru v plote. Ale vedela, že tam je ešte nejaká niť. Možno veľmi tenká, krehká, snová, ale predsa. Niekde tam, na druhom konci Slovenska, je človek, ktorý myslí na ňu.

Zoja sa cez slzy slabo usmiala. Možno ešte raz budú hovoriť v tichu, bez výčitiek. Možno si nájdu slová, čo vyliečia. Ale dovtedy dovtedy jej bude stačiť pocit, že je stále v niečom príbehu toho druhého.

A to aspoň zatiaľ bolo dosť.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

12 + nine =

Neznášam ťa, ale predsa mi nie si ľahostajný
– Ти вече не си ми дъщеря. Кой е той и откъде е – никой не знае. Срам ме е от теб. Премести се в бабината къща и живей като голяма жена. Усети отговорността за постъпките си. – Оле, чува ли? При нас ще идват хора във връзка по работа, за да помагат на нашите. Айде довечера да отидем на клуба? – доволно се разположи Мими в креслото. – Мими, ти пък! А Владко с кого ще оставя? Да го взема с мен? – засмя се Олга. – Ами ако помолим леля Люба? – предпазливо попита Мими. Оля безнадеждно махна с ръка. – Ти не я знаеш ли? До ден днешен не ми е простила, че имам син. Тя как искаше – да ме омъжи за Андрей, а аз вместо това заминах за града, даже не ме приеха и се върнах бременна! Цяла година беше сърдита, чак от два месеца пак ми проговори. Айде, ти върви с някоя друга, може да си намериш късмета. Мими въздъхна. – Окей, ще отида с Таня. После всичко ще ти разкажа… (и продължава цялата история така, адаптирана с български имена, места, фолклорни и клубни препратки) … – Ти вече не си ми дъщеря. Кой е той и откъде дойде – никой не знае. Срам ме е от теб. Премести се в бабината къща и живей като голяма – усети какво е отговорност за собствените си действия – Олга, чула ли? При нас в селото пристигат командировани момчета да помагат на нашите! Да отидем вечерта на читалището, а? – доволно се разположи Мими в старото кресло. – Мими, ти луда ли си? Владко с кого ще оставя? Да го взема с мен? – изсмя се Оля. – А ако леля Люба помолим? – неуверено подхвърли Мими. Оля сви рамене. – Знаеш, че тя ги разтяга тия драми. Още не може да ми прости, че вместо да се омъжа за Андрей, отидох в София учи – не ме приеха и се върнах с коремче. Цяла година не ми говори, едва от два месеца пак има диалог. Отивай с която искаш, все пак може да излезе нещо хубаво за теб. Мими въздъхна. – Е, добре, ще отскоча с Таня. Утре ще ти разкажа всичко. Оля приспа сина си, наметна шал и излезе на верандата. Отдалече ехтеше музика. Представи си как другите танцуват в читалището, Мими сигурно пак е с „тигровата” рокля – изглежда като тигрова гъсеница, засмя се Оля и се прибра да спи. (цялото изложение продължава, дребните препратки и имена са български) – Не си ми вече дъщеря. Кой е той и откъде се взе – не знам. Срам ме е от теб. Отиваш в къщата на баба си – живей като възрастна. Почувствай какво значи отговорност за делата си.