– Mami, môžem si zobrať jednu čokoládu z krabičky? Jednu jedinú, prosím! Katka sa šibalsky krútila okolo kuchynskej linky, kam Mária schovala tie ťažko zohnané sladkosti.
– Nie! To je na sviatok. Ak všetko zješ teraz, na Vianoce nám nič nezostane.
Katka sa nafúkla. Aký rozdiel, kedy si dá tú čokoládu? Aj tak si pýta len jednu! Prečo je mama vždy taká? Všetko dobré a nové musíme šetriť na potom. Nové šaty, čo jej otec doviezol z Bratislavy, môže obliecť až v nedeľu alebo na návštevu k Daniele. Daniela nosí nové veci aj do škôlky, lebo jej mama vraj šije doma. No a čo? Daniela je vždy najparádnejšia v skupine a Katka nosí už obohraté bodkované šaty, ktoré už ani nemôže vidieť.
Vtedy Katka ešte netušila, ako ťažko sa jej rodičia dopracovali k týmto sladkostiam a šatstvu. Mária pracovala v knižnici a jej manžel Peter bol konštruktér. Od útleho detstva počúvala slovo zohnať. To znamenalo, že niečo zohnať znamenalo mať niečo nové, čo sa nedalo len tak kúpiť v obchode. Tak jej pribudli lakované topánočky a mame nové čižmy. Pravdu povediac po ich kúpe jedli celý mesiac takmer len zemiaky a cestoviny, ale Mária bola tak šťastná, že najskôr týždne len obdivovala tie čižmy, ani ich nenosila. Tie zostali Katke dlho v pamäti, pamätala si na všetky škrabance a zošúchané opätky aj keď bola dospelá.
Čas plynul a všetko sa zmenilo. V obchodoch sa už dalo zohnať všetko, po čom duša zatúžila a nebol problém kúpiť nové oblečenie alebo dopriať deťom sladkosti. Problém boli už iba peniaze. Katka bola v ôsmej triede, keď Peter jedného dňa prišiel z práce domov celý natešený:
– Prijali ma!
Vtedy ešte netušila, čo to znamená, ale z radosti rodičov bolo jasné, že sa začína niečo nové. Získal miesto vo firme, kde mohol naplno ukázať svoje schopnosti a naozaj, to ho zmenilo. Zo zamysleného a často uzavretého človeka sa stal optimista a jeho kariéra stúpala. Katkin život bol zrazu ľahší.
Mama už večer nemusela s kalkulačkou v ruke triediť rodinný rozpočet. Katka dostala prvé rifľové nohavice, moderné tenisky… Prestala snívať o prvej práci po strednej, radšej šla skúsiť vysokú školu. S podporou rodičov dva roky drala lavice, zabudla na diskotéky aj kamarátky, zložila prijímačky na výbornú, získala červený diplom a s pomocou ocka aj dobrú pracovnú pozíciu.
Mala byt, auto, cestovala po svete, ty vieš, život mal byť pred ňou otvorený. Akurát ostávala sama.
Katke to spočiatku neprekážalo. Nebola žiadna sivá myška, mala aj nápadníkov, ale vážne vzťahy ju nelákali. Vraj, kým je mladá, musí si ešte užiť, deti môžu počkať.
Prvý seriózny vzťah prišiel až okolo tridsaťpäťky. S Miroslavom boli kolegovia roky, sedeli v susedných kanceláriách, ale nebavili sa často. Katku by nenapadlo, že sa mu páči. Len na firemnom večierku, keď mu v tanci položila opitú hlavu na rameno, Miroslav prelomil ľady.
– Vydaj sa za mňa. Obaja máme vek, kariéru, poďme si založiť rodinu. Milujem ťa, Katka…
Katka sa len zasmiala:
– Miro, aké že roky nám utekajú? Všetko stihneme.
No ráno, keď sa mu pozrela do očí, sama seba prekvapila slovami:
– Súhlasím.
Nasledovala svadba, šťastná mama Mária, ktorá už ani nedúfala, že bude raz babkou, a tri roky, počas ktorých Katka zistila, že všetky úspechy v práci sú nič proti tomu, aký pokoj jej prináša rodina. Až prišiel šok.
– Už nemôžem, mama… Budúcnosť mi vyfúklo, Katka zvierala rukách lekárske výsledky.
– Dcérenka, nesúď podľa jedného výsledku. Stále je šanca. Medicína napreduje.
– Ale kedy? Katka pohodila papiere po obývačke.
V dome rodičov bolo všetko, ako v detstve. Nikdy nechceli jej peniaze na opravy či na nový nábytok, hoci otec už nepracoval a bol chorý, mama ostávala radšej doma. Katka síce potajme pomáhala, zásoby v rodinnom chladničku boli rovnaké ako v jej, starý nábytok obnovila cez známeho stolára. Do domu predsa patrí aj troška starého štýlu. Veľká rekonštrukcia bola naposledy pred desiatimi rokmi, a tak, keď teraz pozerala v obývačke do jedného bodu, napadlo jej, či nie je načase vymeniť tapety. Aké hlúposti človeku behajú hlavou, keď sa všetko zrúti…
– Mama, ty nerozumieš. Času práve niet…
Sedeli spolu potme, nepočuli zvoniť telefón, plakali, potom mlčali. Nakoniec Katka zašepkala:
– Ďakujem, mami.
– Za čo, Katka?
– Za to, že si ma vypočula. Nemám, komu inému to povedať. Komu inému by som bola už potrebná?
– Čo to hovoríš! Mária ju objala. Potrebuješ nám! Otcovi! Aj Mirovi!
– Miroslavovi už nie…
– Prečo?
– Lebo je to môj problém, nie jeho. On tiež nemá času nazvyš. Deti mať môže.
Katka sa postavila, objala mamu a bez ďalších slov odišla.
– Mami, bude to v poriadku. Neboj sa, poslala jej pusu a zatvorila za sebou dvere. Mária si sadla na stoličku vo vstupnej hale. Prečo, Bože? Prečo ona…
Domov sa jej nechcelo. Katka zišla na bratislavské nábrežie. V takomto čase tam bolo len pár ľudí, hlavne venčiari psov, starší pár v kabátoch. Sama so svojimi myšlienkami prešla okolo. A vtedy to na ňu znova doľahlo tak veľmi túžila, aby niekto bol pri nej dlho, až do staroby… Ale to už možno nikdy nebude. Milovala Mira, hoci si toho nepriznala všetko stále len odsúvala…
Zastavila sa pohľadom na Dunaji a spomínala, ako sem chodili s rodičmi aj v zime na zmrzlinu. Hrdlo ju nikdy nebolelo… Ale s vlastnými deťmi sem takto nepôjde.
Zhlboka sa nadýchla. Stačilo. Už sa ľutovať nebude. Do života priberie čokoľvek, čo dá zmysel. Všetky jej úspechy jej teraz pripadali ako prázdne. Keď už nie deti, tak čo?
Odpoveď zatiaľ nepoznala, ale vedela, že je jedna vec, ktorú musí vybaviť hneď. Miro… Čas s ním sa krátil.
Krútila sa okolo auta, keď zrazu spozornela okolo stálo pár tínedžerov. Nikde nikto iný. Bolo jej to fuk, ľahostajnú k vlastnému osudu.
– Čo tu robíte?
– To je vaše auto?
– Moje.
– Musíme otvoriť kapotu! Zasekol sa tam kocúr, videli sme ho vbehnúť zospodu, teraz tam zúfa.
Jeden z chlapcov, čo vyzeral ako šéf, vystúpil dopredu.
– Ak je tam, vyberte ho! povedala Katka a otvorila kapotu auta.
Chalani vytiahli vydesené čierne mačiatko, ktoré sa im snažilo vyšmyknúť z rúk.
– Hryzie ako ďas! zasmial sa chalan a podal mačiatko Katke. Držte si ho.
– Ja? Ale ja nemám skúsenosti s mačkami…
– To dáte! Len ho dobre kŕmte.
Chalani sa rozlúčili a už boli preč. Katka si s údivom premerala neplánovaného spoločníka.
– Čo s tebou teraz?
Mačiatko zamrnčalo a spokojne sa usadilo na jej kolenách.
– No jasné, stará dievka so starým domom a s kocúrom, povzdychla. Naskočila do auta domov!
Zvyšok večera upratovala, umývala mača v kúpeľni.
– Toľko bĺch! Katastrofa… Čo som komu spravila? omývala mláďa a Miroslav jej podával uterák.
– Je zvláštne, že sa nebojí vody.
– Ešte aj pradie! Počuješ ho? Ako malý motorček.
Nakŕmila ho a obaja sledovali, ako zaspal na gauči. Miro sa spýtal:
– Tak ako? Aké máš správy?
Katka sa zhlboka nadýchla.
– Rozvedieme sa, Miro.
– To je teda správa! Prečo?
– Lebo deti nemôžem mať. Ty ich ešte môžeš mať. Nechcem ti brániť.
Chvíľu na ňu hľadel.
– Ty si myslíš, že mi ide len o deti? Že si môžem len tak vybrať inú ženu, keď budem chcieť? Nejde mi len o deti! Chcem byť s tebou! Ale ty sa už rozhodla, že?
Miroslav sa postavil, vzal spiaceho kocúrika, dodal:
– Dnes spím v pracovni.
Katka čakala, kým odíde, a potichu sa rozplakala. Prečo je taká, aká je? Ani sa nevyspala. Ráno pod hlavou našla od Mira odkaz: Prídem večer, porozprávame sa. Nikam ťa nepustím. Milujem ťa.
Mačiatko pri jej nohách na ňu pozeralo zelenými očami.
– Čo? Výlet na kuchyňu? Poď!
Prvýkrát za dlhý čas sa usmiala. Urobila si kávu, mača už obiehalo okolo misky.
Zavolala šéfke, že ostáva doma, zapísala sa na nový účes a manikúru.
Mesto zalieval lejak, bola komplet premočená, ale v salóne si rozhodla, že už sa nebude ľutovať. Listovala nejaký časopis a úplnou náhodou trafila na stranu s veľkou fotkou malého chlapca. Tie obrovské zelené oči niečo jej hovorili, akoby to bol vlastný syn. Text pod fotkou: meno a vek.
Keď prišla do Mira do práce, nedokázala sa ovládať.
– Pozri sa! Kto je to, Miro?
Ukázala mu obrázok a ťahala ho pred zrkadlo.
– Vidíš tú podobu?
Miroslav zaostril na fotku, potom sa zadíval do svojho odrazu. Prekvapená Katka ani nedýchala. On potichu dočítal popis pod obrázkom.
– Si si istá?
– Nie, neviem nič, je to len pocit. Možno už dávno rodičov našiel… Ale už nič nechcem odkladať!
Samuela si adoptovali o pol roka. O dva roky neskôr našla v ďalšom časopise fotku dievčatka volala sa Mária, a bola jej dcérkou od prvého dňa. Katka bola pre ňu mama, iná u nej nikdy nebola. A o pár rokov, keď už bola presvedčená, že má začínajúci prechod, lekár ju zarazil:
– Tak toto ste nečakali, čo? Katka, budete mama!
Julka sa narodila presne načas a prekvapila celé rodinné klbko.
Mária ešte stihla malú vnučku pritisnúť na srdce zomrela až rok po jej narodení, po boji s dlhoročnou chorobou. Katka, keď po maminom odchode rovnala veci a pripravila otca na sťahovanie k nim, našla v skrini krabicu. Otvorila ju… a zalomila sa jej hlas tak, že deti pribehli z druhej izby.
– Mami! Čo ti je? Samo pribehne, mätie ho jej plač.
Katka vybrala zo škatuľky staré čižmy a tisla ich k sebe, slzy konečne tiekli. Vydržala, keď odišla mama, aj na pohrebe, ale teraz…
– Prečo plačeš? malá Mária si kľakla k nej a objala ju okolo krku. Julka sa pridala a plakali všetci traja. Prišiel Miroslav a rázne skorigoval náladu.
– Dobre, dosť bolo! Katka, čo sa stalo?
Dievčatá stíchli, otec tu bol, teraz sa netreba báť.
– Vieš, Vilo, ona tie čižmy odkladala, strážila… Všetko to tu je, akoby čakala, že sa raz vrátim, Katka odložila topánky a vybrala z police zabalené posteľné prádlo. Zistila, že mama si všetko uschovala ako do vena a nikdy to poriadne ani nepoužila.
– Vilko… Ako to je? Človeka už niet, ale veci a spomienky zostávajú… Prečo my stále všetko odkladáme na potom?
Miroslav objal Katku. Čo na to povedať?
Julka sa zamotala okolo mamky, zdvihla na ňu oči úplne po otcovi:
– Mama!
Katka ostala stáť, neverila vlastným ušiam. Miroslav na ňu žmurkol, ona si kľakla k Julke:
– Zopakuj!
– Mama! Julka jej skočila na ruky a objala ju.
Samo s Máriou zatlieskali:
– Julka to povedala! Vyhral si, ocko!
– Takže pôjdeme do ZOO.
– Kedy? Mária poskakovala. Cez víkend?
– Načo čakať? Katka pobozkala najmladšiu dcéru na nos. Nechajte všetko tak! Ideme hneď!
Prečo by sme odkladali niečo, čo môžeme urobiť dnes?
Za volantom počúvala ako deti šantia a smiali sa vzadu, a Katka premýšľala, či je vôbec možné urobiť deti úplne šťastné. Asi to nejde, ale môžeme ich naučiť hlavnú vec: život sa nemá odkladať. Lebo to potom je veľmi vrtkavé raz sa otočíš a už ho nemusíš stihnúť.
– A čo zmrzlina?
– Teraz? Samo žasol. Veď ešte nemáme obed!
– Veď stihneme, čo povieš?
– Jasne! detská radosť zaliala auto, Miroslav sa usmial.
– Ty ich rozmaznávaš!
– Ale keď nie teraz, tak kedy, pán manžel?
A to je presne ono. Neodkladajme život a užívajme si ho, kým môžeme.
