Vybrala som sa na zájazd na Slovensko s partiou dôchodcov: Netušila som, že v tieni Bratislavského hradu stretnem muža, ktorý mi vráti pocit mladosti
Vyrazila som na poznávací zájazd s našou miestnou skupinkou seniorov. Priznám sa, nečakala som žiadne veľké dobrodružstvo len pár dní po pamiatkach, zopár fotiek na ozdobu police, nejaké tie suveníry pre vnúčatá. Chcela som odísť od tej jednotvárnej každodennosti, čo ma už pár rokov tlačila ako kamienok v topánke.
Myslela som si, že Bratislava, Trnava alebo Košice budú pre mňa len ďalšie položky v ponuke cestovky. Ale práve pod oblúkmi Bratislavského hradu sa mi prihodilo niečo nečakané stretla som chlapa, kvôli ktorému som si zas pripadala mladá ako študentka na letnom festivale.
Stála som tam, civela užasnutá na dunajský panoramatický výhľad, keď náš sprievodca čosi rozprával o starých kráľoch, ale mne už myšlienky dávno lietali kade-tade. A v tom mi niekto pri uchu zahlásil: Zaujímalo by ma, či aj hradní páni hundrali na horúčavy tak ako my dnes.
Otočila som sa a uvidela jeho dlhánskeho, s jemným šedinami, s úsmevom, ktorý vo mne niečo zažal. Obyčajná košeľa, slamák na hlave proti slnku, ale oči tie akoby vraveli, že celý Bratislavský hrad patrí len nám dvom.
Začali sme sa rozprávať. Zistila som, že sa volá Stanislav, ovdovený, už roky na dôchodku. Prišiel sám, lebo podľa jeho slov už som nechcel čakať, kým bude lepšia chvíľa na objavovanie Slovenska.
Konverzácia s ním bola ako povetrie: ľahká, voňavá a plná smiechu, až by jeden povedal, že sa poznáme už od materskej školy. Pod hradom sme si dali kávu (žiadne espresso, klasika zalievaná slovenská!), vymieňali dojmy, a ja som si zrazu uvedomila, že už dávno nikto nepočúval moje rozprávanie tak pozorne.
Nasledujúce dni prehliadky boli zrazu akési iné. Sedeli sme vedľa seba v autobuse, spolu chodili na obedy v dedinských reštauráciách, strácali sa v dave turistov a nachádzali sa pohľadom. Bolo v tom niečo detsky čisté, ale zároveň vzrušujúce.
Večer, keď ostatní hrali mariáš či pozerali správy, my dvaja sme postávali na balkóne hotela, civeli na svetlá mesta a rozoberali všetko možné: deti, útrapy v minulosti, aj to, aké je zvláštne znovu počuť, ako srdce uteká tryskom.
Pripadalo mi to, akoby som omladla o dvadsať rokov. Znova som sa začala v parádiť, natierať si pery, smiať sa na drobnostiach. Ostatné babky v skupine na mňa pozerali niektoré dobrosrdečne, iné potmehúdsky. A ja som cítila, že som znovu našla svoju stratenú polovičku, ktorú mi pred rokmi zhltli rutina a samota.
No čím viac sa blížil koniec zájazdu, tým častejšie mi vŕtala v hlave otázka čo bude ďalej? On býval na opačnom konci republiky, ja doma pod Tatrami. On mal svoje živobytie, ja svoje každodenné rituály. Spájal nás len tento jedinečný týždeň, akoby vystrihnutý zo slovenského filmu. Je to dosť, aby sme snívali o niečom väčšom?
Posledný deň sme išli na prechádzku po starom meste v Bratislave tentoraz bez skupiny. Sadli sme si na schody pri Michalskej bráne, pojedali zmrzlinu a mlčali. A vtedy Stanislav povedal: Vieš… dlho som sa necítil tak dobre ako teraz. Ale bojím sa, že keď sa vrátime domov, všetko sa vyparí ako para z halušiek. Ty máš svoj život, ja svoj. Možno je to len dovolenková fatamorgána?
Čo povedať? V srdci mi zápasilo nadšenie s obavou, či to nie je len chvíľkové poblúznenie, ktoré sa stratí so zájazdom a doma zas všetko pôjde po starom.
Rozlúčili sme sa na stanici. Objatie trochu dlhšie, ako sa patrí , pohľad, kde sa miešal smútok a nenápadný sľub. Vymenili sme si čísla na mobil, ale ani jeden z nás nevyslovil to povestné: Stretneme sa ešte?
Keď si dnes na tú cestu spomeniem, neviem, čo si myslieť. Bol to sen jasný, farebný, no krehký ako čerstvý rožok. Možno mal Stanislav pravdu, možno je to len ilúzia. Alebo je zbabelosťou neoveriť, či mi osud na staré kolená nepodstrelil ešte jednu šancu.
A tak sa sama seba pýtam: Oplatí sa riskovať pohodový, usporiadaný život kvôli citu, ktorý prišiel tak nečakane? Bola to len epizódka pod slovenským nebom, alebo začiatok príbehu, ktorého koniec ešte nepoznám? Pretože srdce mi bije ako splašené vždy, keď naňho pomyslím, zatiaľ čo rozum poťahuje ramenami, že je to čisté bláznovstvo.
Možno preto to celé rozprávam aby som sa opýtala ostatných: Môže si človek po päťdesiatke, šesťdesiatke a možno ešte neskôr dovoliť otvoriť sa niečomu novému? Je lepšie uchovať si spomienku ako peknú, bezpečnú pohľadnicu, alebo nájsť odvahu zistiť, kam by nás emócie ešte mohli zaviesť?
