Zaviedla si jedna starká šteňa slovenského čuvača. Psík rástol ako z vody a všetko strážil ako sa patrí. Vedel zjesť celú misu granúl skôr, než by si povedal “hav”, a keď sa mu škriabala chrbtica, opieral sa o plot tak silno, že ho nakrivil. Dokonca sa párkrát pokúsil starkú chytiť za sukňu, keď šla okolo. Také šteňa treba občas niečím zabaviť.
Ale starká raz zomrela. Nie kvôli psovi, to zas nie. Jednoducho sa nedožila deväťdesiatky. Potom prišli deti a vnúčatá do jej domu, ktorý ostal opustený. A tam na reťazi sedel čuvač. Po jeho pohľade bolo jasné, že návštevníkom je viac než rád. Predsa len, nie každý deň príde do dvora toľko “vitamínov” a rôznorodého jedla naraz.
Začali premýšľať, čo s ním. Uspávať ho im bolo ľúto, žiť pri ňom by sa báli, pustiť ho do sveta by neboli schopní. Svet predsa ešte nezhrešil natoľko, aby si zaslúžil takú skúšku. Nakoniec sa rozhodli dať psíka do dobrých rúk ak by bolo treba, aj doplatiť. Komu by zverili chlpatú beštiu, tomu by nebolo zaťažko ani priplatiť.
Našli chlapa menom Miroslav, celý život sníval o tom, že bude kŕmiť psa z veľkých lavorov a za ušami škrabať hrabľami. Ľudia majú všelijaké psychologické túžby. Zavolali veterinára.
Veterinárovi predstavili plán psíka uspať a v rýchlosti previezť do nového domova. Ešte stihnúť prežehnať nového majiteľa a zapáliť sviečku za zdravie, alebo za dušu, človek nikdy nevie.
Vet prišiel presne, s uspávacou pištoľou v ruke. Všetci veterinári sú predsa odvážni. Nabil pištoľ na uspávacie šípky jedinou dávkou poslal čuvača do ríše snov. Odpútali ho, položili na plachtu a odviedli.
Naložili psa do kufra, čo bol prepojený so zadným sedením v aute. Veterinár si sadol dopredu, nech má pohodlie profík. Nový majiteľ, Miroslav, sedel za volantom. Vzadu celá starkina rodina. V aute sa rozprávali, keď tu zrazu pes začal prichádzať k sebe.
Zdvihol hlavu a zvedavo sa rozhliadol. Všade samí ľudia. Sadli si, pozerali na neho.
Veterinár zrazu vybuchol očami. Nový pán s ním. Ani raz sa nepozrel vpred, čo je na ceste, vôbec ho to netrápilo.
Zaujímavé…, pomyslel si pes.
Či tu je ešte nebo…, rozmýšľali ľudia.
Pes neváhal a začal sa šplhať bližšie, do stredu k ľuďom. Na čo čakať? Medzitým sa Miroslav pokúšal otvoriť dvere a vyskočiť von už predtým mu bolo jedno, že šoféruje.
Pes všetkých olízal. Aj starkinu rodinu veď sú skoro svojí. Aj nového pána, odmalička mu je dušou blízky. Aj veterinára. Hoci do neho strelil, predsalen je to človek, teda nič moc.
Takto všetci pochopili, že sa v ňom mýlili žiadny ľudožrút, iba rozumný pes. Zvyšok cesty išli všetci mokrí od hlavy po päty. Zhora od slín od psích bozkov, zdola preto, že keď sa pes prebral, všetkých premohli emócie.
Zase raz som si uvedomil, akú zvláštnu a krásnu hodnotu má náš dom na vidieku. Čo máš, váž si, a neodsudzuj nikoho skôr, než ho spoznáš.
