Slávnostný výstup Margarity Petrovny
Marína! Toto nie je kapustnica! To je pre mňa záhadný mišmaš! Zlatko, ty si vynikajúca právnička, tak sa už radšej drž spisov a nechaj kuchyňu tým, čo nemajú hlavu plnú paragrafov.
Margita, ja nie som žiadna kuchárka! Mária bola na pokraji sĺz z nešťastia.
Prečo jej nikdy nešli ani tie najjednoduchšie jedlá? O nejakých kulinárskych výtvoroch sa jej ani nesnívalo. V našej rodine boli úlohy vždy dávno rozdelené.
Veronika bola gazdiná, Mária rozumná, a Svetlana večný “živel” dievča, ktoré dokázalo roztočiť hocijaké koliesko tým správnym smerom. Preto na rodinných stretnutiach varila Veronika, zatiaľ čo Mária a Svetlana držali “zázemie”. Upratovanie, nákup potravín, zábava pre deti posledné vždy patrilo Svetlane. Len ona zvládla organizovať “Sokolovskú bande” tak, že po ich odchode dom Veroniky (kde sa všetci schádzali) a priľahlá záhrada nevyžadovali generálku či stavbu ďalšej prístavby.
Deti mali u Sokoloviek vždy veľa pozornosti a rozmaznávania, no vychovávať sa ich snažili prísne bez väčšieho úspechu. Všetkých sedem vnúčat Margity Petrovny, ktorých milovala bezhranične, bolo temperamentom po ich najmladšej tete Svetlane. Hoci už bola matkou dvoch drobcov, ktorí práve behali po dvore, nič sa na jej povahe nezmenilo. Sedela na schodoch a triedila slivky, z ktorých Margita chcela uvariť kompót, a premýšľala, či sa tiež pridať k tej veselici, nebodaj by ju Veronika nespražila pohľadom.
Tá, krájajúc nahnevane paradajky na šalát, si mrmlala pod nos:
Ty nie si žena, si živel! Svetka, kedy sa už konečne usadíš? Veď pozri sa na Máriu, tá je dôstojná pani! Aj ja som na tom hádam slušne. Ale ty? Chceš hopkať celý život ako zajac? Jazdiť na motorke a všade rozprávať, aký je život krásny? Deti ti rastú! Raz budú mať svojich kamarátov a keď pôjdu do školy, nebudú sa za teba hanbiť?
Veronika, už toľko nerieš! zamiešala Mária polievku, do ktorej vložila celé predpoludnie, a rozhodne ju prikryla pokrievkou. Deti majú byť na čo hrdé ktorá mama dokáže zložiť a zmontovať motorku? Ty nie? Ja nie, ja ani poriadnu polievku neviem!
Ale aspoň v súde si nezakopávaš!
No vidíš! Každý má robiť to, čo vie!
Pekne povedané! Margita Petrovna, ktorá časť rozhovoru prepočula, vyšla na verandu a všetky ženy naraz zhíkli. Deti, dovtedy zaujaté vlastnými šarvátkami, tiež stíchli.
Konečne, babi! Svätini dvojčatá zaškrípali jazykom tak synchronizovane, že by si pomyslel, že je to potlesk.
Efekt dosiahnutý!
Margita sa pyšne otočila, aby všetci videli nové šaty a lodičky na podpätku, ktoré si obúvala len na slávnostné chvíle. Dnes bol presne taký deň.
Tak, dievčence, čo poviete? Môže si dáma v takom veku dovoliť prísť na stretnutie po štyridsiatich rokoch?
Margita, žiariš ako ranná hviezda! Ten muž nebude mať slov!
Ale nech mi tam rovno neomdlie! Margita sa prešla pred rodinou a zastala vo svojej obľúbenej póze ruky vbok, nos vystretý.
A čo ak chce v tebe vidieť ženu, babi? ozvala sa Veronikina najstaršia, pätnásťročná Nastenka, usadila sa vedľa tety na schodoch a strčila si do úst pol slivky.
Vybuchol smiech, že až kocúri na verande ušli a ustráchaný trpasličí pinč, ktorého Veronika minulý rok zaobstarala, sa zrútil pod stôl.
Nastenka, ty ma raz zničíš! utierala si Veronika slzy a šla po handru. Mária medzitým hladila šokovaného pinča.
Margita, čo bolo medzi vami? zasyčala na deti.
Ach, Marika! To bol román! povedala Margita s takým pátosom, že Nastenka, čo chcela odbehnúť, si to rozmyslela a znova si sadla.
Nastenka, na také veci máš ešte čas!
Ale kedy príde? Margita, koľko si mala rokov, keď si mala tento román?
Šestnásť rozprestrela ruky Margita a zachytila Veronikin pohľad. Neboj sa, bola som mladá, naivná a ver veriť ti, aká som bola! Ale tvoja Nastena je rozumná. No musí vedieť, ako vie byť láska zradná, a že skoro milovať je hra s ohňom.
Margita, rozprávaj! Svetlana si utierala slzy od smiechu Neuvidíš, aj tak ju teraz nik nevyženie. Nech sedí, počúva a naberá rozumu.
Nastenka sa oprela, oči mala zelené ako riasa na neďalekom rybníku, rovnaké ako jej babička Margita. A hoci Margita a Nastena nemali spoločnú krv, bol v tom kúsok osudu, že práve ona sa stala pre sestry Sokolové materskou skalou, čo nepoznala vietor ani pohyby sveta.
Margita Petrovna vstúpila do ich životov krátko po smrti ich matky. Skľúčený otec márne hľadal spôsob, ako ísť ďalej. Všetko sa zrútilo do ničoty, keď jeho žena po krátkej chorobe navždy odišla.
Veronika mala iba osem a musela sa starať o mladšie: Mária, ktorá mala päť, ešte poslúchala, no dvojročná Svetlana bola neovládateľná. Stará mama prišla “pomôcť”, ale po pár týždňoch vzdala:
Ľutujem, zať, nevládzem. Deti sú príliš živé. Dom, hospodárstvo čaká, môžem zobrať Veroniku, ale o mladších sa postaráš sám.
Veronika zdesene počúvala rozhovor, ktorý jej mohol vziať všetko, čo poznala a mala rada. Svetlana, ktorá kradla otcovu skrutkovačku a snažila sa ju strčiť do zásuvky, zarevala na celý dom. Veronika ju objala, strach ju úplne ochromil. No babka ju nakoniec nenašla a odišla.
Po niekoľkých týždňoch ale prišla do ich osudu Margita.
Svetlanka mala horúčky a Veronika, ktorá sa od nej nehla ani na sekundu, šla poprosiť otca, aby zavolal lekára.
Veronka, čo je? Ja mám prácu! ozval sa znepokojivý hlas spoza dverí.
Strach sa stal jej denným spoločníkom. Bála sa, či stihne školu, či dobre navarí Márii, či Svetlana nevymamí niečo nebodaj nebezpečné. Ale teraz vedela, že strach treba prekonať.
Oci, Svetlana umiera!
Neviem, čo zaúčinkovalo, ale dvere sa otvorili a lekár bol zavolaný. Prvýkrát za tie mesiace Veronika cítila, že môže zložiť byť dospelou a prevziať starosť niekým, kto má byť oporou, nie mĺkvym svedkom.
Margita Petrovna, detská lekárka z miestnej polikliniky, práve večer zaskakovala za kolegyňu. Preklínajúc rozkopané sídlisko, prešla blatom a najprv vyspovedala zvedavé susedky na lavičke. Po krátkom rozhovore už presne vedela, čo sa v miestnej komunite deje.
Keď vošla do bytu, okamžite zorganizovala záchranku, potom Svetlanu a otca riadne “prebrala do laty”. Ten, po prvom zmätení, sa neudržal a vokálne sa jej priznal, že nevládze:
Čo odo mňa chcete? Byť otcom je také zložité?
Nuž, buď chlap alebo sa zbaľ, vykríkla Margita, a Veronika konečne pocítila nádej, že otec opäť prevzal opraty.
O krátko nato sa Veronika dokonca úprimne potešila, že dostane macochu.
Ich prijatie Margity ale nebolo jednotné. Veronike sedela pragmatická, dôsledná, dokázala v ich rozhádzanom živote narobiť poriadok. Keď ich Margita usadila a povedala, že mama bola len jedna, nech len jej patrí ten titul, že ona bude len Margita, Veronika pochopila, že je to pre nich šťastie.
Nie však pre všetkých. Mária, pre ktorú bola mama najbližšia, spočiatku Margitu odmietala. Veronika sa snažila veci urovnať, no Svetlana začala Máriu kopírovať a nakoniec Veronike praskli nervy:
Mária, nie je už cesty späť! Máme len jedna druhú, mama bola len jedna!
Margita našla kuchyňu plnú plačúcich dievčat. Vzala ich, zamiesila do objatia a kolísala, hladila ich po vlasoch, lícach, drobných pleciach, kým neprestali plakať.
Už nemáte mamu, ale som tu ja. Nebudem mamou, ale budem pri vás a nikdy vás nenechám!
Dievky plakali bez hanby, lebo city netreba ukrývať pred rodinou. Svetlana, najmenšia, zaspala v Margitinom náručí. Tak sa začalo nové obdobie.
Pochopenie prišlo až oveľa neskôr. Za tie roky bola Margita tou, ktorá vždy chcela deti, no osud usúdil inak predsa sa stala matkou, hoci nie podľa “papierov”, ale podľa pravdy.
Otec dievčat odišiel o rok po svadbe s Margitou. Roztržitý, v myšlienkach, vkročil pod auto…
Margita, keď sa dozvedela o jeho smrti, zamrzla, vybehla z ambulancie a bežala do školy, kde chodili dievčatá, aby ich našla skôr ako riaditeľka. Potom ich doma najprv nakŕmila, usadila, chytila za ruky a povedala:
Dievčatá, ocka už nemáme. Ale nie ste samy! Som tu a nikdy vás neopustím.
Keďže podala žiadosť o osvojenie ešte za života muža, není sa už veľa pýtali.
Odišla z polikliniky, začala pracovať v dvoch súkromných centrách. Peňazí tak bolo akurát na uživenie troch “vtáčatiek”.
Tie boli šikovné, svoje a každá mala plány. Margita ich vždy podporila: Mária chcela byť herečkou? Sprostredkovala jej kontakt s divadlom. Po dvoch rokoch si Mária rozmyslela, a Margita si aspoň vydýchla.
Svetlana chcela motorku? Margita radšej predala dedičnú chatu, len nech je dievča v bezpečí a zaplatila jej kurzy u kaskadéra.
Po rokoch za zvyšné našetrila na garáž pre Svetlanu. Keď sa kamarátky pýtali, Margita len mávla rukou:
Aký je rozdiel, kto stanovil normy? Dieťa je šťastné, peniaze sú, tak čo viac chceš?
Veronika, na rozdiel od sestier, nikdy nerobila starosti. Bola priskoro vážna, a Margita ju z času na čas objala a šepkala jej:
Nechaj si oddýchnuť, už ťa chránim ja.
Margita sa snažila ich chrániť a vychovávať. Nie vždy to vyšlo, ale poznala, že nemá si čo vyčítať. Všetky vychovala, teraz majú vlastné rodiny… nie je to dosť?
Život plynul pokojne a starostlivo až do toho telefonátu pred troma dňami. Ozval sa dávno zabudnutý hlas, Margita pustila obľúbenú šálku s čajom, takmer spadla, a s vydýchaním poprosila Nastenku, ktorá s ňou práve počítala do matematiky:
Nastena, volaj mame! Potrebujem psychologickú podporu! Hneď!
Veronika dobehla do pol hodiny, zadýchaná od šoférovania.
Margita, čo je?!
Myslím, že som sa pomiatla!
Chvíľu na to dobehla Svetlana v motocyklistickej prilbe.
Rodinná rada rozhodla: Margita ide na rande.
Téma sa rozoberala celý víkend, keď sa v dome Veroniky zišla celá rodina. Margita bola nešťastná:
Čo vám poviem? Bol mojou prvou láskou! Taký fešák! Vlasy, výška hlas ten úplne pobláznil moje srdce aj skôr, než vôbec čosi povedal.
Babi, ty si ho naozaj milovala?
Ako bláznivá! Milovala som a trpela.
Prečo si trpela?
Lebo to bola jednostranná láska, pre mňa zdroj problémov. Stratila som v tom kus seba. Ó, krásne som to povedala, čo?
Veď nám povedz, babi!
Dieťa moje, to by bola balada! Ako od trubadúra. Ale dnes už len slovne, na spev nemám hlas.
Svetlana opäť žartuje, no Margita pokračuje:
Ako to býva, moja prvá láska nevyšla. Bola som šestnásťročná študentka, on sedemnásť, ale tá, čo nás rozdelila, mala osemnásť.
Bola staršia?
To bola pre nás priepasť! Ona už bola na univerzite, susedka, ich rodiny sa poznali. A tu je, Nastena, prvá lekcia! O svojom frajerovi nehovor kamarátke, lebo závisť je ako pleseň, ničí všetko. Tak sa aj stalo. Zistila som, že spolu chodia, a bola som už po uši zamilovaná. Mlčala som.
Nešla si cestou Oněgina a Taťány?
Nie, mala som rada klasikov a dávala som si pozor. Viem, že možno som mala priznať city skôr, ale načo? On chcel ísť do armády, ja študovať medicínu. Sny sa nám splnili, aspoň tie…
Margita ožila, keď spomenula, že jej písal listy. V prvom priznačila city radosť pre Nastenku, ale tón nebol priaznivý.
V druhom liste som mu však odmietla…
Prečo?
Lebo okrem lásky by som mu nemohla dať nič iné. A muž niekedy potrebuje viac.
Čo napríklad?
Deti, zlatko. Jeho pokračovanie. A ja som to vedela že práve toto by som mu nikdy dať nemohla. A tak je to správne Milovať znamená myslieť na toho druhého. Keď raz nájdeš niekoho, kto dáva tvoje potreby pred svoje, neváhaj.
Nastenka jemne hladila slivku. Keď potom zbadala, že Margita plače, priklusala k nej, objala ju a bozkami zotrela slzy.
Neplač, babi! Viem, že už netreba nič viac vysvetľovať, však nos bude červený, oči napuchnuté a žiaden mejkap nepomôže!
Nuž, máš pravdu! povedala Margita, vzpriamila sa a odpochodovala sa pripraviť na večerný výstup životom.
Sestry ju potichu vyprevádzali. Ťažko k tomu niečo dodať. Margita ich učila, že keď je strana otočená, číta sa ďalej, hoci niekedy už vieme, čo v závere čaká.
Svetlana odniesla slivky, Veronika upratala stôl, Mária sa natiahla do hojdacej siete s knihou ale sladko zaspala.
O niekoľko hodín zastalo pred plotom auto. Z neho vystúpil nízky pán v módnej baretke, pozrel na papierik a zaklopal.
Prajem pekný večer, mohol by som vidieť Margitu Petrovnu?
Veronika, ktorá mu otvorila, skoro vyprskla od smiechu. Bol to ten “románový” hrdina z mýtu Margity.
Mali ste sa stretnúť v meste, nie?
Trochu som sa ponáhľal, chcel som ju vidieť čo najskôr.
Veronika ho odviedla na verandu… Margita sa práve objavila ako diva, na očiach hrubé linky, aké jej dvojčatá namaľovali fixkami, vlasy ozdobené spinkami a kvetmi, že vyzerala ako výtvor z majstrovstiev sveta kaderníkov.
Bože môj, Margita! zvolala Veronika a jej smiech sa už nedal zastaviť, keď hosť, najskôr zarazený, zhodil baretku a zablysla sa mu celá plešina.
Vlasy! zahučala Svetlana a všetci sa pustili do smiechu.
Hosť sa rozosmial tiež.
Kedysi som mal husté kučery! Nuž, tie časy sú preč. Margita, rád ťa vidím!
Margita sa stiahla do domu, ozval sa čudný zvuk, všetci vybuchli smiechom a Svetlana zvolala:
Som prvá! a utekala na záchod.
Keď sa situácia upokojila, Margita si zo seba zmyla umelecké snahy vnúčat a večer strávila rodina spolu na terase. Pri dobrom čaji otvorili ďalšiu kapitolu spoločného príbehu.
Sestry Sokolove, každá vo svojom kútiku srdca, ticho uznali, že dobrých ľudí nie je nikdy priveľa. A ak po všetkom, čo dnes hosť videl, nevycúval, ba ešte aj rozosmial ďalších a vypytoval sa detí na mejkap a huncútstva, možno je naozaj ten, komu sa oplatí dôverovať ich Margite.
Čas ukáže. Ale čas treba nechať plynúť, komu na ňom záleží.
Veronika, prinášajúc čaj macoche a jemne ju objímajúc, jej šepne do ucha:
Ničoho sa neboj, sme tu s tebou. Skús to!
