Po 4 mesiacoch písania som súhlasila so stretnutím s 52-ročným džentlmenom – začal rozhovor s 5 výhradami

Po štyroch mesiacoch spletitej výmeny správ som konečne súhlasila s osobným stretnutím s päťdesiatdvaročným nápadníkom a on rozhovor začal piatimi výčitkami.

Hovorieva sa, že očakávanie sviatku býva sladšie než samotný deň slávnosti. V príbehu Dariny sa čakanie natiahlo až na štyri mesiace a zmenilo sa na akýsi internetový seriál s nekonečnými epizódami.

Za ten čas sa Darina naučila všetky Gustávove obľúbené jedlá, poznala mená kamarátov z jeho detstva a už jej ani neprišlo divné, ako po každom dobré ráno kladie tri bodky…

Darina mala štyridsaťpäť vek, keď už na rande neprichádzaš s trasúcimi sa kolenami, ale s ironickým záujmom skúmateľa: Som zvedavá, čo za exemplár sa objaví tentoraz, pomyslela si, keď si doma obliekala jemne sivý kašmírový sveter.

Patrila k ženám, ktoré dokážu aj najobyčajnejší sveter nosiť ako symbol výnimočnosti, a jej sebairónia bola zbraňou na rozbúranie každej trápnej chvíle.

Gustáv, ktorý mal nedávno narodeniny, sa v správach javil ako múdry, rozvážny, trocha ironický a čo bolo najpríťažlivejšie pôsobil dôveryhodne.

V našom veku, Darina, písaval neskoro večer, ľudia už nehľadajú ohňostroje, ale pohodu. Chcem byť so ženou, čo mi rozumie aj bez slov.

Bez slov teda, pousmiala sa Darina pri líčení rias. Hlavné, aby slová, ktoré predsa len padnú, nevyvolali chuť okamžite odísť.

Stretnutie si dohodli v malej útulnej kaviarni v centre Bratislavy so sladkou vôňou perníka a jemným svetlom. Darina dorazila načas upravená, pokojná, naladená na pekný večer. Vyzerala nádherne.

Gustáv sa objavil o päť minút neskôr. V skutočnosti bol nižší, než na fotkách, a v očiach mu blikala prísnosť účtovníka, čo práve objavil chybu v rozpočte.

Sadol si oproti, povrchne sa usmial a pozdravil.

Žiadna poklona, ani teplé teší ma, že ťa vidím.

Gustáv si Darinu prezrel pohľadom inšpektora. Potom navrhol objednať si kávu a medovník čo schválila.

Darina, začal hlasom dozorkyne pred poradou, dlho som analyzoval našu konverzáciu. Takmer štyri mesiace. A teraz, keď ťa vidím, pokladám za nutné hneď povedať dôležité veci. Mám na teba päť výhrad.

Niečo v nej ticho cinklo tak, ako keď sa rozbije dobrá nálada. Oprela si bradu o dlaň a prikývla.

Päť výhrad? To znie zaujímavo. Počúvam ťa.

Gustáv si jej ironický tón nevšimol a zdvihol prvý prst.

Prvá výhrada: Fotografie

Na jednej fotke, v tom modrom šatách, vyzeráš inak. Teraz vidím, že si… plastickejšia. To môže muža zmiasť. V tomto veku by mala byť žena úprimnejšia.

Darina sa v duchu zasmiala: Plastická pokrok, vďaka, že nie sochárska!

Druhá výhrada: Rýchlosť odpovedí

Niekedy odpovedáš veľmi neskoro. Pred tromi týždňami som ti písal o 14:15, ale odpovedala si až o 16:40. Muži neradi čakajú. Je to prejav neúcty.

Asi som bola na pracovnom stretnutí… začala, no on už dvíhal ďalší prst.

Tretia výhrada: Miesto stretnutia

Prečo sme tu? Táto kaviareň je príliš nóbl. Ja som navrhoval niečo jednoduchšie. Tvoj výber poukazuje na snahu ukazovať sa.

Darina sa pozrela na svoj cappuccino a mala chuť ho vyliať Gustávovi na hlavu, no zvíťazila zvedavosť.

Štvrtá výhrada: Vzhľad

Prečo to šaty? Prišli sme len na kávu. Je to nevhodné na deň. Doplnky sú zbytočné. Žena má priťahovať hĺbkou, nie ligotom. V mojom veku hľadám obsah, nie výkladnú skriňu.

Piata výhrada: Samostatnosť

Sama si vybrala podnik, často hovoríš sama. Nedávaš mužovi šancu cítiť sa ako chlap. Potrebujem ženu, čo žiada radu, nie že demonštruje samostatnosť. Ak budeme spolu, musíš svoje správanie prehodnotiť.

Dopovedal a skrížil ruky na hrudi čakal priznanie alebo vďaku za úprimnosť.

Darina naňho chvíľu mlčky hľadela a zrazu vedela so snovou istotou: štyri mesiace správ boli iba maskou pedantského manipulátora. Hľadal nie teplo, ale objekt na živenie vlastného ega.

Vieš, Gustáv, povedala hebko, takmer láskavo, aj ja som niečo analyzovala. Mne však stačilo päť minút.

K akému záveru si prišla? prižmúril oči.

Si zaujímavý kus. Prišiel si cez celé mesto, aby si vystavil účet žene, ktorú prvýkrát vidíš za jej vkus, vzhľad a právo byť sama sebou. To je unikátna sebaistota.

Gustáv zamračene odpovedal:

Ja len hovorím pravdu.

Nie, pokrútila hlavou Darina. To nie je úprimnosť. Ty si len nešťastný a meriaš svet krivítkom. Nevadí ti moje fotky? Choď do múzea, tam sa exponáty nemenia. Čakáš na odpoveď? Kúp si tamagoči. Šaty sa ti nepáčia? Obliekla som si ich pre seba, nie pre teba.

Postavila sa, upravila si kabelku a pokojne sa naňho pozrela:

A ešte niečo. Keď ťa slovo sama rozruší, nesnívaš o vzťahu, ale o rekonvalescencii. V štyridsaťpiatich si cením čas priveľmi na to, aby som ho plytvala na človeka, ktorého prvý krok v zoznámení je hodnotenie mojich nedostatkov.

Kam ideš? A káva? zabrblal Gustáv.

Kávu si dopiješ sám. Aspoň ušetríš eurá. A rada nad zlato: ak chceš, aby ti obdivne hľadeli do úst objednaj sa k zubárovi.

Doma Darina Gustáva prvé, čo spravila, zablokovala vo všetkých aplikáciách. V jej veku je pohodlie nielen o deke a tichu, ale aj o telefóne bez ľudí, čo ťa chcú natlačiť do svojej formy.

A čo si myslíte vy: bola to len nevydarená romanca alebo dokonale naštudované divadlo? Má zmysel pokračovať v komunikácii s niekým, kto vám už v prvej minúte predkladá faktúru za to, kým ste?

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

fifteen + 20 =

Po 4 mesiacoch písania som súhlasila so stretnutím s 52-ročným džentlmenom – začal rozhovor s 5 výhradami
Ele viajava frequentemente em trabalho e eu já estava habituada a isso. Respondia-me tarde, chegava a casa cansado, dizia que tinha tido reuniões longas. Nunca lhe mexia no telemóvel nem fazia perguntas desnecessárias. Confiava nele. Um dia estava a dobrar roupa no quarto. Ele sentou-se na cama, nem sequer descalçou os sapatos, e disse-me: — Quero que me ouças, sem me interromper. Logo ali percebi que algo não estava bem. Ele disse-me que andava com outra mulher. Perguntei-lhe quem era. Ele hesitou alguns segundos, depois disse-me o nome dela. Trabalhava perto do escritório dele. Era mais nova do que ele. Perguntei-lhe se estava apaixonado. Ele respondeu que não sabia, mas que com ela se sentia diferente, menos cansado. Perguntei-lhe se pensava sair de casa. Respondeu-me: — Sim. Não quero continuar a fingir. Nessa noite dormiu no sofá. Saiu cedo na manhã seguinte e esteve dois dias sem aparecer. Quando voltou, já tinha falado com um advogado. Disse-me que queria o divórcio o mais rápido possível, “sem dramas”. Começou a explicar-me o que ia levar e o que não ia levar. Eu ouvia em silêncio. Em menos de uma semana já não vivia ali. Os meses seguintes foram difíceis. Tive de tratar sozinha de tudo aquilo que antes partilhávamos: documentos, contas, decisões. Comecei a sair mais — não tanto por vontade, mas por necessidade. Aceitava convites só para não ficar em casa. Num desses passeios, conheci um homem na fila do café. Conversámos sobre coisas banais: o tempo, a confusão, os atrasos. Ficámos a olhar um para o outro. Um dia, sentados numa mesinha pequena, ele disse-me a idade dele — era quinze anos mais novo do que eu. Não fez comentários estranhos, nem levou a conversa a brincar. Perguntou-me a minha idade e continuou como se não fosse nada de mais. Convidou-me para sair novamente. Eu aceitei. Com ele era tudo diferente. Não havia grandes promessas ou palavras doces. Perguntava-me como estava, ouvia-me, ficava comigo enquanto eu falava do divórcio, sem mudar de assunto. Um dia disse-me diretamente que gostava de mim e que sabia que eu estava a sair de uma situação complicada. Eu disse-lhe que não queria repetir erros, nem depender de ninguém. Ele disse-me que não queria controlar-me, nem “salvar-me”. O meu ex soube por outras pessoas. Ligou-me meses depois de não falarmos. Perguntou-me se era verdade que andava com um homem mais novo. Eu disse que sim. Perguntou-me se não tinha vergonha. Respondi-lhe que o que era vergonhoso era a traição dele. Ele desligou, sem se despedir. Divorciei-me porque ele me deixou por outra. Mas depois, sem procurar, encontrei alguém que me ama e me valoriza. Será isto uma prenda da vida?