O tom, že Peter príde domov, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, pred zrkadlom skúšali účesy a šaty. Ale Zuzana, polosirota, na čo by si ona hrala takéto dievčenské hry? Je taká, aká je. Práve to si Peter všimol a hneď sa do nej zamiloval.
Závideli Zuzane v dedine, že získala takého chlapca. Keď prvý raz prišiel Peter do dediny, všetky dievčatá na neho pozerali s obdivom. Vysoký, širokoramený, pohľadný. A ešte aj z mesta, vzdelaný, vraj sa učil kdesi vo Viedni. Rodičia majú peniaze.
Jeho starý otec, pán Štefan, býval kedysi starostom. Všetky deti z dediny priviedol k lepšiemu životu. Teraz len čaká na vnúčatá, stále spomína na niekdajšie úspechy.
O tom, že Peter príde domov, už dávno vedela celá dedina. Dievčatá sa chystali, pred zrkadlom skúšali účesy a šaty. Ale Zuzana, polosirota, na čo by si ona hrala takéto dievčenské hry? Je taká, aká je. Práve to si Peter všimol a hneď sa do nej zamiloval.
Dievčatá sa snažili upútať jeho pozornosť, ale márne. Po dovolenke si Zuzanu zobral so sebou do Bratislavy. Pred odchodom mu starý otec Štefan povedal: Dievča si v živote veľa vytrpelo, dávaj na ňu pozor. Peter sľúbil.
V meste bol život celkom iný zhon, ruch, chaos. Zuzana dúfala, že Peter zostane rovnaký, pozorný a citlivý. Najprv sa zdalo, že všetko bude v poriadku, počas príprav na svadbu boli plní starostí, blízki.
Po svadobnej ceste sa však všetko zmenilo. Peter sa odcudzil, ako by sa mladou manželkou hanbil. Svokra, pani Jaroslava, s ňou rozprávala povýšenecky, sotva otvorila ústa. Z každého jej slova Zuzana cítila, že pre jej syna nie je dosť dobrá.
Polievku varila zle, košele prala nedostatočne, podlahu umývala nesprávne. Zuzana to znášala, veď v jednom byte sa svokre utiecť nedá. Ani pracu si nenašla, Peter jej to nedovolil:
Veď čo ty v Bratislave zarobíš s tou tvojou školou? Zostaň radšej doma.
Zuzana zostala. Keď otehotnela, Peter bol šťastný. Zdalo sa, že všetko sa obráti na lepšie. Aj svokra prestala do všetkého zasahovať, synovi dohovárala, nech je na manželku dobrý. Potom však prišla tragédia. Zuzana o dieťa prišla. Všetko sa ešte zhoršilo.
Na nič sa nehodíš, ani rozum, ani zdravie ti neprajú. Len pekná tvárička, ale to je všetko lamentovala svokra. Peter sa usmieval spokojne, akoby vôbec nešlo o jeho ženu.
Druhá Zuzanina gravidita už manželovi radosť nepriniesla. Medzi nimi nebolo už ani trochu nežnosti, len podráždenie. Peter si začal všímať len jej postavu, nie city. Svokra mu dohovárala, že dieťa si zaslúži narodiť sa z lásky.
Lenže láska sa stratila. Zuzana cítila, že Peter k nej vychladol, spávali v oddelených izbách, stále sa ponáhľal do práce, vracal sa neskoro. Ona noci preplakala, ale čo iné jej zostávalo? Rodičov nemala, rodinu rozbiť nechcela, pre dieťa by zniesla všetko.
Keď prišiel čas ísť do nemocnice, nemal ju kto odviezť. Peter sa týždeň doma neukázal. Zuzana si zavolala sanitku sama. Porodila dievčatko, nikomu nevolala, nevedela, kam sa má vrátiť. Pred pôrodnicou čakala auto s balónikmi. Zuzana sa potešila, vyskočila, ale Peter tam nebol. Stála tam svokra a starý otec Štefan s kyticami.
Ďakujem ti, vnučka, za ten dar. Lepšie pravnuča na svete neexistuje! tešil sa starý otec. Svokra bola vážna, ale nedokázala spustiť oči z malej.
Doma bol prestretý stôl. Svokra upiekla Zuzanin obľúbený makovník.
Netušila som, že môj syn je taký lotor, nevydržala pani Jaroslava. Odišiel za inou, Zuzanu s malým nechal. Ale neboj sa, zvládneme to bez neho. Uvidíme, koľko vydrží bez nás. Ja ho odhlásim z bytu a budeme tu bývať samy, lebo prinesie možno ešte ďalšiu ženu.
Ako ju pomenujeme? spýtal sa pán Štefan. Možno Magdalénka, ako sa volala tvoja mama?
Zuzana sa rozplakala, slzy ju dávno tak neotriasli. Svokra ju pohladila po vlasoch:
Neboj sa, ešte budeš šťastná. Vidíš, ako ti materstvo pristane. To Peter bol slepý.
Pôjdem domov, na dedinu. Tam nám bude lepšie.
Správne, pritakal starý otec. Spolu vychováme vnučku.
***
Po dvoch rokoch sa na Zuzanu v dedine obrátil Jozef, jednoduchý, ale dobrý chlapec z rodiny gazdov. Pred Petrom by ho ani nebola všimla. Teraz však vedela, čo od muža potrebuje: lásku a istotu, že jej nikto neublíži.
Vydaj sa za Jozefa, lepšieho nenájdeš. Poznáš ho už od mala. A čo ak sa vráti Peter?
Zuzana nedovolila dohovoriť.
Nevráti sa. A ja už ho nemilujem.
To je dobre! potešil sa starý otec. Pustime sa do príprav svadby.
***
Na svadbu prišla aj pani Jaroslava.
Ako sa správaš k Zuzane hnevala sa na Jozefa. Dnes šla z práce pešo, v dome žiadny poriadok, Magdalénkine pančušky ani nepopracované.
A vy ste kto? opýtal sa prekvapený Jozef.
Svokra.
Bývalá, upresnil Jozef.
Dobre už, nechajte to, zasmiala sa Zuzana, svokra bývalou nikdy nebude.
Len sa bojím, že mi nedovolíte vídať Magdalénku, ospravedlňovala sa Jaroslava.
Príďte, kedykoľvek chcete, povedal Jozef, ale rodinu si budeme budovať sami.
Zuzana sa na Jozefa pozrela s hrdosťou a v duchu si povedala: Tento ma už nikdy nenechá v úzkych, a usmiala sa.
