Dnes večer nemôžem zaspať. Myslím na to, ako pred mnohými rokmi sa môj život navždy zmenil. Bolo to v roku 1951 a mal som iba štrnásť rokov, keď som sa prebudil na nemocničnej izbe v Bratislave… So stovkami stehmi na hrudi a jedným pľúcom menej. Lekári sa rozhodli, že mi ho musia vybrať, a ak som chcel prežiť, potreboval som až trinásť dávok krvi od úplne cudzích ľudí. Ani jedno meno som nepoznal.
Pamätám si, ako nad mojou posteľou sedel otec, Ľudovít. V tichu nemocnice mi povedal vetu, ktorá ma sprevádzala celý život: Prežiť si mohol len vďaka tomu, že iní darovali krv. Vtedy som si sám pre seba sľúbil, že keď dovŕšim osemnásť, aj ja budem darcom. Vrátim to, čo kedysi zachránilo mne život.
Mal som však obrovský strach z ihiel. Už len pohľad na ne mi spôsoboval úzkosť. Ale keď som konečne mohol podstúpiť odber, išiel som do transfúznej stanice vo Zvolene. Sadol som si do kresla, uprene hľadel na strop a nechal sestričku vpichnúť ihlu do mojej ruky. Nikdy som sa na to nepozeral. Ani raz a trvalo to ďalších šesťdesiatštyri rokov.
Ani som netušil, že moja krv je výnimočná. Po pár darovaniach zistili lekári niečo neuveriteľné: moje plazma obsahovala veľmi zriedkavé protilátky, ktoré pravdepodobne vznikli po tých transfúziách v detstve. Tá protilátka dokázala zastaviť smrteľne nebezpečný Rhesus konflikt medzi matkou a plodom.
Predtým každý rok na Slovensku zomierali stovky detí alebo prichádzali na svet s vážnym postihnutím. Matka s Rh-negatívnou krvnou skupinou mohla v tehotenstve zaútočiť na krvinky Rh-pozitívneho bábätka. Potraty. Mŕtvo narodené deti. Trvalé poškodenie mozgu.
Riešenie však bolo priamo v mojej krvi. Lekári sa ma pýtali, či by som namiesto obyčajného darovania krvi bol ochotný pravidelne poskytovať plazmu. Znamenalo to až deväťdesiat minút ťažšieho zákroku, návštevy každý niekoľko týždňov, celý zvyšok života. Myslel som na svoj strach. A potom na deti, ktoré by mohli vďaka mne žiť.
Povedal som: áno.
Šesťdesiatštyri rokov som nevynechal nič. Daroval som plazmu rovnako v dňoch plných radosti aj v najtemnejších chvíľach. Celý čas som pracoval na železnici, pokračoval aj po odchode na dôchodok. Nevynechal som ani po smrti mojej milovanej ženy Boženy v roku 2005 bol to najťažší rok môjho života.
Pri každom všetkých 1173 darovaniach som sa pozeral do stropu, hovoril so sestričkami, rátal kachličky na stene… čokoľvek, len aby som nevidel ihlu. Strach neodišiel, ale zakaždým som sa vrátil.
Osud to zariadil zvláštne aj v mojej rodine. Moja dcéra, Milica, raz potrebovala liek vytvorený priamo z mojej plazmy, keď sama čakala dieťa. Môj vnuk, Šimon, žije aj vďaka rozhodnutiu, ktoré som ako mladý spravil.
V máji 2018, vo veku osemdesiatjeden rokov, mi zákon prikázal, že nastal čas na posledný odber. V miestnosti boli mamy so zdravými novorodencami na rukách jasný dôkaz, že to malo zmysel. Poďakovali mi so slzami v očiach.
Posledný raz som si sadol do kresla, odvrátil pohľad a daroval plazmu tisíctrinásta raz.
Od roku 1967 sa vďaka mojej krvi a lieku Anti-D na Slovensku podarilo vyrobiť cez tri milióny dávok. Vedci odhadujú, že môj dar zachránil okolo dva a pol milióna detí len v našej malej krajine.
Keď ma nazývali hrdinom, len som mykol plecami:
Len sedím v bezpečnej miestnosti a darujem krv. Dám si kávu, niečo pod zub a idem domov. To naozaj nie je žiadny problém.
17. februára 2025 som v 88 rokoch pokojne odišiel zo sveta.
Často hľadáme hrdinov v školskej čítanke či vo filme s veľkými činmi, peniazmi a slávou. Niekedy je však hrdina niekto, kto celý život drží slovo. Kto cíti ozajstný, paralyzujúci strach, a napriek nemu urobí, čo je správne.
Milióny ľudí žijú preto, lebo jeden človek usúdil, že jeho obavy sú menej dôležité než cudzie životy.
Premýšľam: Aký malý, ale odvážny krok by si mohol spraviť ty, aj keď sa bojíš?
