Denník Márie Bergovej
Nie! Nepresviedčaj ma, mama! Aj tak to urobím!
Mária, prečo? Vysvetli mi, načo to potrebuješ?
Preto, že on vojde do miestnosti o minútu skôr než ja! Preto, že sa nedokážem pozrieť do zrkadla! Preto, že si nedokážem normálne zariadiť život! Nebudem mať ani muža, ani deti! Bože, mama! Nerozumieš mi?! rozplakala som sa a v hneve som hodila kefou po spiacom Tichovi.
Vankúš, ktorý si usilovne škrabal, zatiaľ čo počúval hádku nad sebou, som vyšila sama. Pôvodne to mal byť dar pre starú mamu, ale veľká rodinná hádka nám to znemožnila poslať. Ružičky na zamate, ktoré som vyšila, teraz patria mne, aj keď občas skončia pod pazúrmi toho neskrotného kocúra Bergovcov.
Kocúr sa v našom byte objavil vďaka mne. Bola som presvedčená, že je mojou povinnosťou sa oň starať, veď som ho zachránila pred chalanmi zo susedstva. Tí si mysleli, že keď nemá majiteľa, môžu si s ním robiť, čo len chcú. Na moje upozornenie nereflektovali vôbec.
Ale podcenili Máriu. Bola som síce nežná a krehká, ako mama chcela, ale ocino si prial, aby som bola aj silná. Takže mám čierny opasok v karate a regál plný pohárov, čo ma rozčuľujú pri každom upratovaní. Upratovanie nenávidím; prach na mojich slávnych trofejach ma privádza do zúfalstva. Mama ich odstrániť nedovolila, vraj mi to zdvíha sebavedomie.
Športové úspechy sa však zišli: banda chalanov dostala výprask, a ja som sa stala majiteľkou ustrašeného, vychudnutého stvorenia s holým chvostom. Ten sa rýchlo zazelenal do krásy a Ticho sa zmenil na drzého, huňatého kocúra, ktorý bol presvedčený, že ja patrím jemu.
V deň, keď sa Ticho stal členom rodiny, som sa vracala z konzervatória nahnevaná a smutná. Príprava na súťaž, ktorej som sa mala zúčastniť, mi šla hrozne. Prsty, normálne šikovné, odmietali poslúchať, len čo do sály vstúpil môj spolužiak Štefan.
Štefana poznám odmalička, chodili sme do základnej aj na konzervatórium spolu. A teraz bol pre mňa cudzí, nepochopiteľný. Nevideli sme sa len pár mesiacov letné prázdniny a jeho rodinné povinnosti, ale stret s ním mi zamotal hlavu. Keď ma len tak priateľsky objal a rozprával niečo ostatným, zrazu ma zachvátil pocit šťastia, čo som dovtedy nepoznala. Stála som ako obarená a nechcela som, aby ten okamih skončil. Keby si to dovtedy dovolil, možno by som ho udrela po hlave, no teraz som len stála a užívala si tú veľkú teplú dlaň na svojom pleci.
Jasné, keď sa Štefan rozbehol do učebne s pokrčenými notami, naspäť v sebe som si nadávku udelila: Hlúpa! Ako si mohla takto začať snívať?
Lenže ten pocit ma už nepustil. Dookola som po očku sledovala jeho šticu a keď sa otočil, rýchlo schovala pohľad.
Bolo to sladké aj hrozné zároveň. Túžila som s ním prehovoriť, a zároveň som sa tak bála, až sa mi zatmelo pred očami a prsty zostali ľadové.
Trpela som.
A povedať o tom mame? To nehrozilo. Myslela som si, že by ma nepochopila. No možno aj áno, ale odvahu som na to nikdy nenašla.
S mamou máme vzťah komplikovaný. Milujeme sa až do trasenia, ale každá z nás vie, že má tvrdú povahu. Preto sme museli byť opatrné, aby sme sebe navzájom neublížili. Nepodarilo sa vždy. Občas nasledovala tichá vojna: len som potichu zatvorila dvere, alebo ona mne, a v dome zavládlo ticho.
Kultúrne ničenie sa navzájom, žartovala babka ešte pred rozpadom rodiny. A dodávala: Fenoménna hlúposť.
Súhlasila som s ňou, ale zmeniť to nešlo. Zvyčajne som bola prvá, kto sa ozval, a znova nastolila krehké rodinné prímerie.
Viem, že ma mama miluje. Láska, ktorá je až ťaživá. Pre Albínu Gregorovú Bergovú neexistovalo nič nad dcéru. Ale aj táto láska bola ako ochranný zvon držala ma, akoby som bola krehká relikvia, čo nesmie ani dýchnuť naplno.
Albína ma chránila, ako vedela. Znamenalo to, že som poznala len domov, krúžky a občas výlet s rodičmi. Nikdy som nebola v tábore, kamarátov len deti maminých kamarátok. Tie som však považovala za cudzie. Nechcela som sa s nimi kamarátiť. Lujza ma stále dráždila posmešnými prezývkami, Šimon na prvej návšteve odtrhol môjmu plyšovému medveďovi hlavu a zahlásil: Tak mu treba!
Prečo som nechápala, no vždy som plakala, keď prišiel.
Aká škoda, že deti si nesadli! Mohli by ste byť krásny pár! povzdychla si pani Šimková a hladkala ma po hlave, zatiaľ čo vo mne bublala hnev, lebo jej pohladenie bolo neúprimné.
Albína, nelám jej vôľu! napomínala moju mamu ešte babka: Daj jej možnosť vyberať si! Ak teraz vezmeš slobodu, bude sa cítiť menejcenná.
Veď je ešte dieťa, aký výber? odpovedala mama. Kým som za ňu zodpovedná, rozhodujem ja.
Len aby si si nemyslela, že dieťa je tvoj majetok, pruho hlásila babka.
Dodnes netuším, prečo mi tento rozhovor utkvel v pamäti. Ale zakaždým, keď bola mama príliš panovačná, zopakovala som: Mami, nie som tvoj majetok! To mamu riadne dvíhalo.
Nekopíruj iných! kričala.
Veď mám vlastný rozum! odvrkla som a dom utíchol.
S babkou som sa prestala stýkať po tom slávnom veľkom škandále. Nevnímala som, kto je vinný a kto obeť.
Každý mal svoj diel.
Aj babka, ktorá v hneve vynadala mame: S nervami si mala dať pokoj, keď si bola tehotná! Úplne si zabudla na všetko, len si hrala na obeť! A oco, ktorý nás akože chránil, sa nevedel ozvať
Mama trápila mňa aj otca svojimi hysterickými výlevmi, keď nosila druhé dieťa. Dom bol hore nohami, hoci sme robili, čo sme mohli, nervovala sa kvôli všetkému. Nakoniec sme o dieťa prišli síce zle stanovenej liečbou, no mama obviňovala celý svet.
Babka nás nezachraňovala: napomenula len, že ak to chceme skúsiť znovu, treba správneho lekára a mama si má uvedomiť, že nie je jediná na svete. Príkre slová, a mama jej nikdy neodpustila.
Otec sa najskôr snažil o mier, ale pochopil, že dve tvrdohlavé ženy nepresvedčí.
Proces zmierenia sa naťahoval a ja som trpela absenciou babky. Ale protirečiť mame som sa bála. Po tragédii sa na mňa zavesila o to viac.
Mama, prečo ste to už neskúsili znova? Veď si tak túžila po synovi Niekoľkokrát som sa pýtala, no mama len tak čudne zahľadela a vedela som, že túto tému mám navždy nechať tak.
Babka bola jediná, ktorej by som tajomstvo zverila, ale už bola ďaleko. Predala byt a kúpila si dom v Piešťanoch. Vraj tak bude všetkým lepšie. Otec za babkou dvakrát ročne chodil; mama to rešpektovala a mňa so sebou nikdy nepustila.
Nechcem, aby ti niečo hovorila proti mne!
Nespravodlivé, ale mala som ju rada, otca som milovala, a tak som sa aspoň snažila nepridávať do rodinnej nezhody.
Babičkinu fotku som tajne držala v obľúbenej knihe. Zdalo sa mi neuveriteľné, že na portréte vyzerá tak krehko, a pritom bola hlavnou oporou rodiny Bergovcov.
Nos. Rodinný. Výrazný a, ako babka zvykla vravieť, poburujúco krásny.
Z jej slov som si ponechala len výraz výrazný. Krása tam žiadna nebola aspoň nie pre mňa.
Veď ty máš nos ako Pinocchio! Strašne rozkošné! Ako sa s tým vôbec dá bozkávať? pristihla ma po rokoch Lujza a chcela sa môjho nosa dotknúť. A nemala si nikdy frajera? Mária, to je divné!
Netuším, ako som sa ovládla najradšej by som jej tie kučery vytrhala. Nebola to kamarátka, skôr dávna známa, čo žije už roky v Rakúsku a domov chodí len raz za uhorský rok. Mama si zmyslela, že sa máme stretnúť, vraj z vďaky za detstvo. Ja som bola zásadne proti.
Mária, musíš! Veď ste sa nevideli celú večnosť! presviedčala ma mama.
Aj mohli sme sa ešte ďalších dvadsať nevidieť, zamrmlala som.
Ale napokon som bola mame v duchu aj vďačná. Po tejto návšteve som sa totiž prvýkrát v živote rozhodla dospelo:
Podstúpim plastickú operáciu nosa!
Nie! zhrozila sa mama. To ti nedovolím! Ale prečo?
Aj tak ma nepresvedčíš, mama. Otec už súhlasil.
To nesmieš jej šepot zanikol v tichu.
Hádka skončila, keď sa mama rozplakala a utiahla do svojej izby. Dlho sa trápila, hľadala riešenie.
Prišlo jej až neskoro večer také očividné, až som jej neverila. Zobudila otca, aby jej dal číslo na babku.
Na druhý deň som už sedela v autobuse do Piešťan.
Mama ma osobne priviezla na stanicu a pri objatí mi do ucha zašepkala:
V živote urobíme veľa hlúpostí, dcérenka. A niekedy stratíme tam, kde mohli získať. Neopakuj moje chyby. Prosím, pamätaj, že ťa čakám a milujem viac než život.
Nič iné mi neostávalo, prikývla som, objala ju a vyrazila k babke, ktorá bola teraz pre mňa tým najdôležitejším človekom.
Babka Irma Jozefovicová ma vítala tak vrelo, že na rozumný rozhovor sme sa zmohli až o dva dni.
No povedz, čím si tvoju mamu donútila dospieť?
Ani neviem Zrejme tým, že chcem dať si spraviť nos.
Načo? Veď vyzeráš krásne!
Ale babka! Veď mám nos ako Pinocchio!
Kto ti to nahovoril?
Ľudia sa našli
Zahryzla som si do pery, keď som si spomenula na nádhernú a bezchybnú Lujzu. Tá vyzerala, že problém s chlapcami mať nikdy nebude.
Tí, čo druhým vyčítajú vzhľad, nie sú ľuďmi, moje dievča. To sú omyly prírody. Žiadna žena nie je spokojná do poslednej mihalnice. Ak nájdeš takú, Guinessovu knihu môžeme rovno zrušiť!
Mám podať prihlášku? O najvýraznejší nos? Vyhrám na plnej čiare!
Počkaj! babka vstala z kresla, prehrabala sa v skrini a podala mi modrý sametový album.
Toto sú ženy, ktoré familiárny nos nevykoľajil zo šťastia, zlatko. Tvoja krv, tvoja rodina.
V albume boli fotografie žien šťastné, úspešné, milované. Niektoré zažili vojnu, ovdoveli, stratili deti ale všetky milovali a boli milované.
Babka ešte položila predo mňa vyrezávanú šperkovnicu.
Je čas, povedala. Toto zanechala tvojej vetve na pamiatku teta Fanka. Každá z nás má niečo po niekom.
Náušnice, ktoré som vybrala, mi takmer vyrazili dych.
Je to práca tvojho prapradeda, Márie. Bol známy zlatník, denne nachádzal krásu tam, kde ju nikto nevidel. Lalie vytváral pre svoju ženu, Laliu.
Sú nádherné! šepkala som.
To je naozajstný rodinný klenot, usmiala sa babka. Tak ako tvoj nos, zlatko. Predstav si, že by som toto dielo zlial a dala si vyrobiť lacnú modernú náhradu? Bez duše?
Nevedela som to ani predstaviť. Pevne som stisla náušnice v pästi.
Tak nenasrdzuj Boha, dieťa moje, keď sa sťažuješ na to, ako ťa stvoril. Všetko je tak, ako má byť.
A teraz mi porozprávaj o tom, kto ti toľko zamotáva hlavu. Aký je ten chlapec? Čím sa zaoberá?
Babka Odkiaľ to vieš? zčervenala som až za uši.
Tajomstvo žien, a potmehúdsky sa usmiala.
Rozprávali sme celú noc. Keď som videla, že rozumie a neodsudzuje, mohla som zase dýchať, pripravovať sa na súťaž i snívať o budúcnosti.
Ráno som zbadala babku, ako balí kufor.
Kam ideš?
Je čas zbierať úlomky, Mária. Urobila som veľa chýb a tá najväčšia mi stále leží na srdci. Musím vidieť tvoju mamu.
Babka bola rozhodnutá tak, že som jej nepovedala ani slovo proti. Pomohla som jej zbaliť veci a zavolala taxík na stanicu.
Večer som už v izbe sedela s Tichom v náručí a počúvala šepot dvoch hlasov z kuchyne. Túžila som byť s nimi, sadnúť si, chytiť mamu za ruku a spýtať sa, či sa konečne dohodli Ale vedela som, že nemám zasahovať. Ešte to nie je zmierenie, ale prvý krôčik k ozajstnému pokojnému domovu. A ten je taký krehký akoby ste pili pohárom šampanské so zlatým okrajom. Rozbíja sa ľahko.
O rok neskôr, keď mi vizážistka doťahovala závoj, mama mi tlačila prstom do líca ľaliu na náušnici a opatrne upravila môj účes, spýtala sa:
Tak čo, si pripravená?
Ešte si len pripudrujem rodinný poklad! povedala som do zrkadla a usmiala sa.
Letmo som si spomenula, ako som sa prvýkrát opýtala Štefana, či mu môj vzhľad neprekáža.
Si dokonalá, Márie, odpovedal vážne. Prečo sa pýtaš?
Jeho prekvapenie bolo také úprimné, že som zažmurkala od šťastia.
Jemný úsmev, záblesk spod mihalníc a moje ruky okolo krku svojho strapatého, vysokého muzikanta, ktorý práve vyhral koncert v Bratislave.
Len tak, miláčik. Len takA v tej chvíli som pochopila, že nie náš nos, ani rodinné hádky, ani staré šperky nerobia šťastie ale odvaha usmiať sa a prijať samú seba od koreňa vlasov až po konček nosa. Aj tie jablká rozkolísaného šťastia, aj tie slzy, aj lásku, čo sa vo mne zväčšila, ako keď prameň nájde svoje koryto.
Mama sa vedľa mňa dotkla mojich vlasov a naše pohľady sa stretli v zrkadle prvýkrát bez nevyjasnenej bolesti, len s nežnosťou, ktorá vyzrieva dlho, ale stojí zato. Babka z diaľky zamávala, v ruke mávala ružičkou z výšivky, ktorú som jej konečne prišla osobne darovať.
Ticho zamňaučal spod skriniek, hodvábne základal svoje labky do čerstvých čipiek závoja. A ja som cítila, ako sa kolotoč rodinných príbehov na okamih zastavil v harmónii.
Ten deň, keď som odvážne vykročila cez prah, už som nebola len dcérou ani len vnučkou bola som sama sebou. Ak s nosom, tak s úsmevom; ak so spomienkami, tak s hrdosťou. A pred chrámom, keď sa Štefan usmial s tým svojím neporiadnym účesom a pohladil môj nos končekom prsta ako poctu rodinnému pokladu, vedela som, že tento život, aj s jeho nedokonalosťami, je práve ten, čo patrí mne.
A v srdci mi navždy ostala babkina veta: To, čo máš, je dar. Usmej sa a ži.
