Miška vyhnali… Zase… Tretíkrát za jeho krátky život… Nejako mu to nevychádzalo… A to navždy zmenilo jeho osud.
Miška vyhodili. Zasa. Tretí raz za jeho smutný rok života. Nemal proste šťastie.
Ešte len oslávil rok a už z troch rodín ho dali preč. Najprv si ho podávali z ruky do ruky. A potom…
Potom ho jednoducho vyniesli von a odviedli preč od bytu v petržalskom paneláku. Jemne ho položili do veľkého zeleného kontajnera a rýchlo odišli. Aby nevedel nájsť cestu späť. Ani ju nehľadal.
Všetko pochopil. Hneď vedel. Z výrazu mužovej tváre. Jeho žena bola smutná, keď Miška poškriabal nový kožený gauč.
Bol drahý. Ona vyniesla verdikt. A muž? Ten vždy vo všetkom súhlasil.
Pod pazuchou odniesol jednoročného kocúra ku kontajneru na susednom dvore.
Miško by za ním aj tak neušiel. Pochopil ten rozsudok v jeho očiach a prijal to.
Zbytočné je niečo hľadať. Ani by sa s ním nerozlúčili ako s človiečikom. Nepohladil ho na rozlúčku, neospravedlnil sa. Len tak… Akoby vyhodil vedro odpadu.
Miško si vzdychol a začal hľadať medzi odpadkami niečo na zahryznutie. Kus starej klobásky utíšil hlad. Vyšplhal sa a sadol vedľa veľkého kontajnera. Díval sa do slnka.
Žmúril, no neodvrátil tvár. Z tej veľkej žiariacej žltej gule sálalo teplo. A to sa mu veľmi páčilo.
Boli to posledné slnečné lúče. Lúče leta, jesene, zimy. Krátke oteplenie. Ľadová šupina sa rozplynula.
No v Miškovej duši zamrzlo.
Večer a noc boli studené. Po západe slnka. Vietor a mráz začali svoju prácu.
Ryšavý kocúr mrzol. Nevedel kam ísť, kde sa schovať. Tak si našiel veľkú kopu suchého lístia pod starým lipovým stromom a zahrabal sa do nej. Skrútil sa do klbka. Najskôr mu bola zima a triaslo ho, neskôr…
Neskôr, keď jeho ryšavý kožúšok premrznutý od večerného dažďa stuhol, pocítil zvláštne teplo a tras ho prestal. Ktosi šepkal v jeho vnútri láskavé slová.
Uspávali ho, zvádzali, aby zavrel oči a zabudol na všetky trápenia.
Schúľ sa ešte viac a spi. Spi, spi, spi Cítil teplo.
Teplo sa rozlievalo jeho zmrznutým telíčkom.
Bolo to také ľahké… Stačí sa vzdať a všetko pominie. Poi nej zostane už len pokoj a ticho. Žiadna bolesť, žiadne trápenie.
Miško naposledy vzdychol a súhlasil. Veď načo sa ešte brániť? Prečo?
Veď zajtra ho čaká ten istý chlad, hlad a tá istá túžba zavrieť oči a už ich nikdy, nikdy neotvoriť.
Pouličné lampy zažiarili najprv tam, v diaľke. Miško ešte posledný raz pozrel na ich svetlo. Často sa na ne díval cez svoje okno. Ryšavý kocúr posledný raz nasával to zvláštne svetlo a jeho oči žiarili do tmy.
Tento posledný záblesk upútal malú ryšavú dievčinku Vierku. Kráčala domov za ruku so svojím otcom. Potiahla ho za kabát.
Tam, tam v lístí niekto je.
Tam nikto nie je, mrmlal od zimy otec. Poďme rýchlo domov. Mrznem.
Chcel ju odviesť od veľkej kopy lístia. Viera sa však vyšmykla z jeho ruky.
Ja viem, že som videla svetielko!
Odkiaľže svetlo v hromade starého lístia? udivene sa pýtal otec. Nemôže byť.
Ale Viera už bola pri lipe a opatrne rozhrabala lístie. Našla ho. Ryšavého kocúrika.
Oci! skríkla.
Veď som to vravela. To on!
Kto on? spýtal sa prekvapený otec, keď prišiel k nej.
Tu je! chytro sa sklonila a skúšala zdvihnúť stuhnuté telíčko.
Nechaj ho tak, povedal otec. Už je mŕtvy. Nebudeme predsa nosiť domov mŕtveho kocúra.
Nie je! trvala na svojom Viera. Viem to. On žije. Videla som svetlo v jeho očiach.
Svetlo v očiach kocúra? pokrčil plecami otec.
Pristúpil bližšie, zdvihol kocúrika a hľadal, či cíti aspoň slabý pulz.
A Miško tak túžil spať. Oči sa mu zatvárali a teplo ho napĺňalo. Tajomný hlas šepkal:
Spi, spi, spi Neotváraj oči!
Ale nad týmov všetkým sa ozýval druhý, detský hlas. Stále, vytrvalo:
Svetlo v jeho očiach.
Čo chcú? Prečo ma rušia? Prečo mi nedajú pokojne zaspať?
S námahou otvoril oči, aby zbadal tých, ktorí mu ešte teraz nedovolia pokoj.
Pozri! zakričal ten tenký hlas. Pozri, veď to svetielko! Zas!
Aké svetlo? prekvapený otec zaváhal, rozopol bundu a zábalil ryšavé telíčko do tepla. Šli domov.
Viera cupitala vedľa neho.
Oci, prosím, rýchlejšie! Jemu je zima.
Zmizli vo vchode a o chvíľku sa na piatom poschodí rozsvietilo okno.
Miška umývali teplou vodou a nalievali mu teplé mliečko. A dievčatko Viera prosila:
Neumieraj. Neodíď, prosím.
A ľad na jeho kožúšku sa roztopil. Aj v jeho duši.
A veľký ryšavý kocúr užasnutý sledoval ako sa o neho Viera s otcom starajú. Konečne bol hore a po dlhej dobe mu bolo naozaj dobre.
Cítil teplo. Nie od radiátora. Od malého, detského srdiečka.
Vonku stál ešte niekto. Ten, čo občas prichádza na pomoc.
Stál a hľadel na rozsvietené okná piatého poschodia.
Robím, čo viem. Všetko, čo viem.
Na chvíľu sa zamyslel a dodal:
Nie každý vidí svetlo. A nie každý, kto ho vidí, ho dokáže udržať.
Miško, keď sa díval na ryšavú Vierku, nemyslel na veľké veci. Také veci riešia ľudia. On myslel na svoje.
On videl svetlo. Svetlo v jej očiach.
