Reštaurácia, do ktorej ma Štefan pozval na druhé stretnutie, priam prekypuje okázalým luxusom: tlmené svetlo, čašníci, ktorí sa ticho pohybujú medzi stolmi ako tiene. On sám dokonale zapadá do tohto prostredia drahý oblek, nápadné hodinky a ten istý sebavedomý úsmev človeka, ktorý je zvyknutý byť stredobodom vesmíru.
Objednaj si, čo len chceš, ledabolo mávne rukou, ani nepozrie do menu. Nenávidím, keď sa žena v niečom obmedzuje.
Jeho slová znejú ako replika z rozprávky o štedrom princovi, no vo mne sa prebudí zvláštny nepokoj. Možno za to môže jeho hodnotiaci pohľad alebo to, s akou chuťou rozpráva o bývalých ženách, ktoré ho podľa jeho slov považovali len za peňaženku.
Vyberiem si šalát s kačacím mäsom a pohár rizlingu. Štefan si objedná poriadne: steak, tatarák, fľašu drahého červeného vína. Rozpráva o podnikaní, sťažuje sa na povrchnosť ľudí, filozofuje o hodnotách a duchovnej blízkosti. Ja počúvam a prikyvujem, ale mám zvláštny pocit akoby som neprišla na rande, ale na pohovor, kde každú chvíľu čakám nejakú zákernú otázku.
Divadlo jedného herca
Keď čašník prinesie účet v čiernom koženom puzdre, Štefan nezmení tému. Pokračuje vo svojich úvahách o úpadku morálky, pomaly siaha do vnútorného vrecka saka, potom do ďalšieho, prehmatáva nohavice. Jeho tvár sa mení, sebavedomie vystrieda hraná rozpačitosť.
Do kelu natiahne, hľadiac mi do očí. Asi som si peňaženku nechal buď v kancelárii, alebo v aute.
Rozpačíto rozhodí rukami, ale namiesto strachu z jeho správania cítiť skôr scenár dobre nacvičenej hry. Nežiada čašníka, aby počkal, neberie telefón do ruky, že by to pohotovo vyriešil prevodom. Len jednoducho čaká.
No pozri sa na to, aká absurdná situácia, pokračuje s predstieraným smiechom a opiera sa o operadlo stoličky. Vieš, pomohla by si mi? Zaplatíš teraz ty a ja ti to potom pošlem. Prípadne ťa nabudúce pozývam, aj s úrokmi.
V tej chvíli mi je jasné: nešlo o zabudnutie alebo náhodu. Toto je vopred premyslený test, ktorý tak rád rozoberal ešte pred chvíľou.
O takýchto príbehoch som čítala na internetových fórach, vídala ich v lacných seriáloch, nikdy by mi však nenapadlo, že sa s tým stretnem na vlastnej koži a ešte s mužom, ktorý pôsobí dospelo a úspešne.
Jeho logika bola smiešne priamočiara: ak žena bez slova zaplatí za oboch, je dobrá, pohodlná, zachraňuje a vládze ťahať aj cudziu zodpovednosť. Ak odmietne, je vraj vypočítavá a ide jej len o peniaze. V tej chvíli predo mnou už nesedí podnikateľ, ale zakomplexovaný manipulátor, ktorý si chce niečo dokazovať.
Je presvedčený, že víťazstvo má vo vrecku. V jeho svete by som teraz zo slušnosti mala mlčky vytiahnuť kartu a zaplatiť za všetko.
Chladný kalkul
Pomaly a pokojne otvorím kabelku. Štefan sa očividne uvoľní myslí si, že mu jeho plán vyšiel.
Samozrejme, žiadny problém, poviem ticho a privolám čašníka.
Prosím, rozdeľte účet, poviem nahlas a jasne. Zaplatiť za svoje je prirodzené. A za steak, víno a dezert nech si platí džentlmen sám.
Jeho úsmev zmizne.
Ako to myslíš? zašepká, naklonený ku mne. Veď peňaženku nemám.
Rozumiem, prikývnem, keď prikladám telefón k terminálu. Ale poznáme sa len krátko. Zaplatiť za seba je úplne normálne. Večera pána, ktorý ma sám pozval do drahej reštaurácie a objednal si to najdrahšie z menu, nie je moja povinnosť. Si dospelý, určite si poradíš.
Čašník neisto pokukuje z neho na mňa. Štefan začína červenať, jeho nánosy šarmu postupne miznú a vychádza z neho len obyčajná hrubosť.
To vážne? Kvôli pár eurám? Veď som ti povedal, že to hneď vrátim. Len som ťa chcel otestovať.
A už si aj vyskúšal, poviem, keď vstávam od stola. Ja nie som človek, s ktorým sa dá manipulovať.
Kráčam k východu, no cítim, že ešte nie je koniec. Štefan zostáva sedieť pri nevyrovnanom účte, namosúrený, zaskočený, bez peňaženky.
Vrátim sa, zozbieram z peňaženky pár pokrčených eurových bankoviek a hrsť drobných tie, čo vždy zostanú na dne kabelky.
A ešte niečo, poviem a položím mu ich vedľa pohára drahého vína. Ak máš peňaženku v druhom aute, asi nemáš ani na taxík, že?
Tu máš na električenku. Nemaj obavy, domov sa do Bratislavy určite dostaneš. Ber to ako môj príspevok k tvojmu výskumu ženskej duše.
Niekoľko ľudí pri susedných stoloch sa obzrie. Štefan vyzerá, akoby mu niekto uštedril facku.
Vychádzam na ulicu.
Ten večer ma vyšiel len na šalát a pohár vína malá cena za to, že som včas spoznala povahu človeka a ušetrila si roky života. Dúfam, že si z toho niečo odniesol, hoci takíto ľudia sa málokedy zmenia.
Ako by ste sa zachovali vy? Začali by ste zachraňovať zábudlivého pána kravaťáka, alebo by ste volili tvrdý, ale férový postoj?
