– Marienka, nedošla by si do obchodu po chlebík? zahmlený pohľad štyridsaťpäťročnej ženy sa už nevedel zamerať na drobnú postavu sedemročného dievčatka, ktoré pri spomenutí chleba nenápadne prehltlo sliny.
– Samozrejme, maminka
Dievčatko pokorne čakalo na peniaze, za ktoré predavačka z miestneho nonstopu, teta Ľudmila, ochkala, keď predávala Marienke bochník chleba, a niekedy jej do hladnej dlane pristrčila mliečnu čokoládu alebo hrsť cukríkov.
– Také úbohé dieťa Z tejto rodiny pijanov rastie skutočná zlatíčko, – vzdychala Ľudmila, upíjajúc rozpustnú kávu.
Marienka, snažiac sa nevdýchnuť opojne voňavú kôrku čerstvého chleba, utekala domov, čo jej nohy stačili. Ak bola dobrá, mama jej vždy odtrhla kôrku a navrch natrela dvojicu či trojicu tučných šprotiek, z ktorých kvapkalo sladké maslo do mäkkučkej striedky. Dievčatko si tento jednoduchý pokrm vychutnávalo pomaly, po malých kúskoch, lebo vedelo, že večer už nič iné nebude. Podľa množstva fliaš bolo jasné, že dnes čakajú hostí, takže si nesmela dovoliť byť na očiach mohla by dostať výprask. Minule jej otec vrazil tak silno, že dva dni ju bolela hlava a z nosa jej tiekla krv.
Marienka vyšla z bytovky. Ešte jej ostala štvrtina chlebíka a celá rybička. Vonku bolo ticho, hoci bolo príjemné jarné počasie. Ľudí bolo málo, niekde v diaľke hrala veselá hudba, a vo vrecku jej čakali dve čokoládové cukríky. Bola šťastná. Dnes nebola zima na túlanie sa po uliciach a keď by niečo potrebovala, mohla sa staviť u tety Ľudmily, ktorá by ju určite pohostila kávou so smotanou a cukrom. Marienka kráčala pomaly, obzerala večerné osvetlené okná a snívala o tom, že by chcela kamarátku. Vtedy by bola naozaj šťastná. Mohla by sa s ňou podeliť o sny, myšlienky alebo len tak mlčky blúdiť ulicami, keď domov nemohla. No jej kroky zastavil žalostný plač za kríkmi pri kontajneroch. Opatrne nakukla do kopy starých, páchnucich handier. V roztrhanej škatuľke od topánok sedelo malé pruhované mačiatko a ticho mňaukalo. Marienka natiahla ruku a ono ju privítalo voňou šprotov. Lakome olizovalo jej prsty, z čoho sa dievčatko rozosmialo.
– Čože, si hladné? Ale pozri, čo mám! Marienka slávnostne položila pred jeho nos celú šprotu a zvyšok chleba si rýchlo vložila do úst.
– No len, nech sa páči. Papkaj.
Budúci lovec sa na jedlo vrhol s takou chuťou, že sa až smiešne mrvil a vrčal, keď sa ho Marienka pokúšala pohladkať.
– Pomaly, pomaly keď zješ príliš rýchlo, bude ťa bolieť bruško. Ja už s tým skúsenosti mám, – usmiala sa na svojho nového kamaráta.
– Chcela by si bývať so mnou? Budem ťa volať Prúžko a navždy sa s tebou deliť o jedlo, – Marienka vzala ľahké mačiatko a šetrne ho uložila pod kabát.
Žlté pouličné lampy ako med rozlieval jas po chodníku, po ktorom kráčala malá dievčina, veselo štebotajúc na mňaukajúcu plechovú hlavičku, ktorá vykúkala spod jej bundy.
***
Doma bolo ticho. V kuchyni zostali len prázdne fľaše, špinavé taniere a úplne plný popolník. Kotol vrčal, hodiny monotónne tikali. Marienka si sadla na stoličku a mačiatko posadila na stôl. Zviera si nervózne očuchalo prázdny pohár.
– Fuj, Prúžko, to nepij! Je to hnusné keby si to aj ty chcel každý deň, už by sme neboli kamaráti! schytila ho do dlane a pritisla k lícu, rozhodnutá ho nikdy nepustiť. Mačiatko len spokojne pradelo a oprelo sa labkou o jej nos, akoby šepkalo: Neboj, sme spolu!
Tú noc Marienka sladko spala. Snívali sa jej krásne sny o banánovej zmrzline a višňových pirôžkoch. Prúžko ležal v jej boku, spieval jej svoje mačacie uspávanky.
No ráno, keď otec uvidel mačiatko, začal strašne vrieskať, že tu žiadnu potvoru nechce. Matka len ticho fajčila a prikladala si mokrý uterák na hlavu. Zachrípnutým hlasom dcére povedala, nech radšej zanesie mača čo najďalej od ich bytu.
Dievča cez trpké slzy sedelo pred vchodom s Prúžkom v náručí, nevediac, čo si s ním počať. Opustiť takého kamaráta ani nechcela. S plačom sa pobrala do obchodu za tetou Ľudmilou. Tam, medzi vzlykmi, poprosila, či by nemohol Prúžko zostať pri nej, sľubujúc, že ho bude každý deň navštevovať a starať sa oňho. Ľudmilka, dojatá, jednoducho nemohla odmietnuť. Prúžko dostal miesto v sklade, starý vyblednutý sveter a zavŕtané prázdne vedierko od majonézy.
Celú jar a leto Marienka prichádzala za Prúžkom, lámala z čerstvého bochníka kúsok, čo jej doma často spôsobilo bitku. Ale keď máte ozajstného priateľa, to predsa nevadí. S Prúžkom rozprávala celé hodiny, zverovala mu všetko, čo sa jej prihodilo. Kocúrik jej vždy vyskočil na kolená a slastne pradieval, žmúriac do sveta tie svoje levanduľové oči. Teta Ľudmila, keď mu dávala zvyšky obeda, raz zahíkla:
– Ježiši, takého kocúra som ešte nevidela! Tie očito je akoby Poď sa pozrieť, Oľga, – a obidve predavačky s úžasom pozerali na bezodné, chápajúce pohľady. Prúžko len prešibane pradieval, spokojný a sýty.
Na jeseň sa z Prúžka stal krásavec. Veľký mohutný kocúr s rozprávkovými očami. Nie raz si ho chceli zákazníci zobrať, ale on nikdy neprišiel bližšie k nikomu, čakal na svoju malú paničku.
Jedného dňa Marienka neprichádzala niekoľko dní. Ani po chlieb, ani za Prúžkom. Teta Ľudmila začínala byť nepokojná či nie je chorá. Keď však Marienka nakoniec prišla, na bledých lícach mala žlté modriny a na dolnej pere tmavú chrastu. K otázkam predavačiek len krátko prehodila:
– Spadla som.
Za obchodom sa so svojím priateľom zverovala, plakala do jeho mäkkého kožúška, až nakoniec zaspala, objímajúc veľkého pozorného kocúra. Teta Ľudmila ju opatrne preniesla na starú pohovku v sklade a prikryla roztrhanou prikrývkou. Potom zatelefonovala do miestnej polície pánovi Niklovi, no ten len vzdychol, že dokázať bitku bude ťažké a do takýchto rodín sa mu veľmi nechce miešať. Ľudmile to trhalo srdce dievčatko, ktorému nevie nijako pomôcť sama deti nemala a už neraz premýšľala, aké by to bolo mať doma také dievčatko.
Prúžko nervózne obchádzal pohovku, starostlivo očuchávajúc Marienkine líca, až napokon zmizol. Dievčatko celú noc prespalo v sklade a nikto ju neprišiel hľadať. Ráno teta Ľudmila nasýtila Marienku čajom s maslovým chlebíkom a posadila ju s tetou Oľgou za kasu, že musí ísť po dôležitých veciach. Marienka súhlasila a žena, rozhodnutá, zamierila k jej rodičom. Pri vchode ju zastavil policajt Niklo.
– Počkaj, kam sa ženiete? Máme tu vraždu, nechoďte tam. Radšej povedz, nevidela si v noci dievča Anohových?
– Marienku? A koho zabili? Ľudmila ustrašene prebehla pohľadom po oknách paneláka.
– Jej rodičov. Teraz ju hľadáme, či ju nezobrali zo sebou.
– N-nie, spala u mňa v sklade, je v poriadku. Ale kto ich zabil?
– Ani neviem, asi si navzájom popúšťali žily, tak teraz máme roboty Počuj, Ľudka, mohla by si si ju pár dní ponechať? Kým nájdeme rodinu, aby nešla do detského domova. Len čo vyplníme papiere, určite sa objaví nejaká starenka zo širokého rodu.
– Samozrejme, bez problémov, – Ľudmile poskočilo srdce od radosti. Nebolo jej ľúto Marienkiných rodičov. Šťastná sa vrátila do obchodu.
Pošepkali si s Oľgou, že radšej dievčatku neprezradia, čo sa stalo, len jej povedali, že mama dovolila pobyt u tety Ľudmily. Marienka bola šťastná, ihneď sa pýtala, či sa naučí pracovať s kasou.
Od toho dňa Prúžko už viac neprišiel. Dievča ho dlho volalo, obchádzalo smetiská, no kocúr sa nevrátil. Jeho miska ostávala nedotknutá.
Teta Ľudmila sa o Marienku starala, bála sa, kedy jej ju vezmú. Raz sa rozhodla zájsť na úrad práce a podať žiadosť na osvojenie. Počúvala však len zamietnutia sama, nezosobášená, práca najmä v noci cítila sa zrazu mala a menejcenná, ale po čase vždy nabrala odvahu znovu skúsiť. Takto prešli dva mesiace. Marienka si na Ľudmilu zvykla, naučila sa pripraviť praženicu, čítať po slabikách aj upratať obchod, aby urobila Ľudmile radosť.
Keď napadol prvý sneh, bolo to 3. novembra, Marienka mala narodeniny osem rokov. Zafúkala farebné sviečky na obchodnom medovníku a obrátila sa na Ľudmilu:
– Chcem, aby sme spolu navždy bývali a aby si bola mojou mamou! objala dojatú ženu.
– Aj ja po tom túžim, Marienka moja, – zašepkala Ľudmila.
Niekto zaklopal na dvere. Nikoho nečakali. Vo dverách sa zjavil sympatický mladý muž. Ľudmila zostala zaskočená.
– Dobrý deň, som z oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí mesta Banská Bystrica. Dostal som vaše žiadosti, prišiel som sa s vami zoznámiť, – podal ruku.
– Nech sa páči, práve nikoho nečakáme, – pozvala ho do kuchyne.
– Dáte si čajík? Teta Ľudka, kúpila ten najlepší s príchuťou tropického ovocia! Taký ste isto nepili, – Marienka položila pred muža hrnček.
– Ochutnám. A to je tvoj koláč? usmial sa.
– Áno! Už mám osem. Budúci rok pôjdem do školy, – prikývla dôležito.
– To je výborné. Ako sa ti tu páči? Porozprávaj mi, – upil si z hrnčeka.
– Dobre, – ožila dievčatko
Rozhovor im trval ešte dlho, sedeli v kuchyni, jedli koláč a zapíjali ho sladkým čajom. Malá dievčinka a muž v obleku. Ľudmila ich počúvala s rukou podopretou o bradu a cítila v srdci pokoj.
– Žiaľ, musím ísť povedal muž, vybral z aktovky hrubú zložku.
– Tu sú dokumenty. S týmito zajtra choďte na okresný súd k zapisovateľke. Nebojte sa, všetko vám vysvetlia. Rozhodnutie je už len formalita. Marienku si budete môcť vziať domov.
– Vziať? Ľudmila sa zarazila, nevedela nájsť slová. Marienka mu radostne skočila do náručia a opakovala:
– Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!
– Ďakujem, – zašepkala priškrtene Ľudmila, keď sa snažila potlačiť slzy radosti.
– Dajte na ňu pozor, – obrátil sa na ňu muž. V tom momente mala pocit, že sa na ňu dívali bezodné levanduľové oči plné tepla a pochopenia
Ten večer som zvedavo vošiel do kuchyne a pozoroval, ako sa tam zaplňuje hrnček voňavým čajom. Vo vnútri som cítil zvláštny pokoj. Chápal som, čo znamená ozajstné priateľstvo a čo je rodinné teplo môže prísť aj celkom nečakane. Prúžkov pohľad zostal v pamäti. V ten deň som pochopil, že hoci minulosť vie byť krutá, človek si vždy zaslúži šancu na nový začiatok. A niekedy najväčšou silou je podeliť sa aj o ten najmenší kúsok chleba.
