“Veď ti visí koža!” povedal mi raz pred hosťami manžel, už šesťdesiatročný, a štípol ma do boku, keď som sedela za stolom. Priniesla som zrkadlo a ukázala mu, kde visí jemu.
Milica, čo to tu máš? ozval sa Jozef a so spokojnosťou typickou po treťom poháriku domácej slivovice mi rázne stisol bok.
Presne tam, kde mi sukňa trochu napínala pri sedení nad pásom.
Spravil to pred očami susedov a vôbec sa nehanbil.
Jozef, prestaň, snažila som sa jeho ruku odsunúť, ako keď otriasate dotieravú muchu na konci babieho leta, ale nedal pokoj.
Jeho prsty, hrubé a krátke ako prepečené klobásky z trhoviska v Leviciach, sa znovu vnorili do mojej pokožky, pálili však viac ako len fyzicky.
Jano, pozri na to! obrátil sa k susedovi proti nám, čo akurát zdvíhal vidličku k utopencovi s cibuľou. Stále jej vravím: Milica, prestaň jesť chlieb na noc! A ona mi na to: To hormóny, to vek.
Jozef sa rozrehotal a jeho brucho sa zatriaslo tak, že gombíky na nažehlenom košeli každú chvíľu hrozili útekom.
Aké hormóny! To je lenivosť ako vyšitá! zakončil svoje mudrovanie, rozhladajúc stôl s pýchou.
Už dosť, Jozef, precedila som cez zuby, keď mi krk a líca zaliala hanba taká silná, že sa mi chcelo prepadnúť.
Jano sa pousmial a pozrel do taniera, len čo mu majonézová stopa na šunkovej rolke prišla najzaujímavejšia na svete.
Jeho žena, Božena, sklopila zrak a začala uhladzovať obrúsok tak, akoby sa nič nedialo.
Čo, nesmelo sa hovoriť pravdu? pokračoval Jozef a opäť mi ukázal na bok, akoby skúšal, či je cesto dostatočne vykysnuté.
Vidíš, visí ti tu vankúš, ako psovi vrásky, pokračoval v prednáške. Nie je to pekné, Milica.
Zrazu nastalo v izbe ticho, prerušované len bzučaním chladničky v kuchyni.
Veď ja sa starám len o teba, hrdo sa oprel a založil ruky na prsiach. Žena má o seba dbať, nech je jej mužovi radosť pozrieť sa, tak to predsa chodí.
Pozrela som naň.
Ako keby som ho po tých tridsiatich rokoch manželstva videla prvý raz.
Šesťdesiatdva rokov… Brucho, čo mu prevísalo cez opasok, ako keď sa búrkový mrak klenie nad Trnavskou rovinou.
Dvojitá brada, čo prechádzala do krku a ramien bez najmenšieho náznaku svalstva.
Holá lebka sa mu leskla vo svetle lustra, ako fašiangový šišok namastený maslom.
Teda, aby bolo oku lahodne? opýtala som sa tónom, aký som od seba nepočula.
Niečo sa vo mne preplo. Všetky ústupky, hanby aj zvyky boli preč. Zostal len jasný pokoj.
Jistže! zvolal Jozef a tresol sa po hrudníku, temer ako kohút na hnojisku. Pozri na mňa, ja to držím v kondícii!
V akej forme? stále upretý pohľad, ani nemrknem.
Chlapskej! vystrel sa podľa možnosti, čo mu chrbtica dovolila. Každé ráno cvičím päť minút s činkami, to je základ!
Snažil sa natiahnuť brucho, aby ukázal tónus. Nevyšlo to, len brucho zabublalo a padlo späť na opasok.
Chlap má byť orol, nie vrece zemiakov, dorazil to.
Tak orol, hej? vstala som pomaly od stola, opatrne, no rozhodne.
Kam ideš? zakričal za mnou, keď som vyšla z izby. Čo? Urazila si sa? Pravda naštve, Milica! Nie je čas na urážky, treba chudnúť!
Prešla som do predsiene, kde to voňalo starým odevom a indulonou na topánky.
Tam, na stene, viselo naše veľké, masívne zrkadlo po rodičoch.
Ťažké, rám z tmavého orecha, tých päť kíl sa mi zarezávalo do rúk, no necítila som nič, len ľahkosť, akoby som niesla pierko.
Vošla som späť do izby, zrkadlo pred sebou ako štít či rozsudok.
Hostia zamrzli s vidličkami v rukách, Božene ešte trčal kúsok kyslej uhorky v ústach.
Jozef, postav sa, povedala som ticho, no tak, že sa nikto neodvážil protestovať.
Prečo? prekvapene zagánil, ale keď videl môj nekompromisný výraz, rýchlo vstal. Čo, tancovať ideme?
Nie, pristúpila som blízko k nemu, cítiac jeho výpary slivovice a cibule. Ideme obzerať orla.
Vrazila som mu zrkadlo takmer pod nos.
Drž.
Neisto ho vzal, trhlo mu rukami pod ťarchou.
Milica, čo to má znamenať? z jeho hlasu už prvý raz zaznela neistota.
Pozeraj, rozkázala som tónom, aký majú ženy, keď karhajú kocúra za škrabanie záclon. Dobre sa na seba pozri.
Zmocnelý sa zahľadel na svoj odraz, čo sa chvel v závislosti na jeho rukách.
No, som tam. A čo má byť?
Skús sa pozrieť nižšie, prstom som ťukla do skla tam, kde sa mu odrážal bruchatý trup vo spotenej košeli. Vidíš to?
Čo ako?
Visí ti koža! povedala som jasne, s jeho vlastnou intonáciou. A nie len visí, Jozef, ona sa ukladá!
Milica! skúsil zvesiť zrak, ale nedovolila som.
Nie, drž to! pritlačila som mu rám do dlane. To, čo máš nad opaskom, to je čo? Svaly oceľového brucha?
Jano sa zachichotal, dusil smiech do servítky.
Nie, drahý, to je plávacie koleso, neústupne som pokračovala. Keď sa v tuku utopíš, aby si neumrel.
Jozef očervenel ako prezreté jablko v septembrovom sude.
A tu na bokoch, tie vankúšiky? ukázala som. To sú krídla orla alebo ušká na zabíjačku pred Vianocami?
Prestaň! sykol a snažil sa otočiť.
Nech sa pozerajú! zvýšila som hlas. Veď si tu hlavný estét, ktorého trápi, kto kedy pribral!
Odstúpila som, aby som mala obraz celý.
Poďme analyzovať tú tvoju estetiku, vyzvala som ho. Otoč sa nabok, do svetla.
Nebudem… začal, no prikývol.
OTOČ SA! povedala som tak, až zadrnčali vidličky.
Pomaly, akoby pod hypnotizujúcou silou, sa otočil.
Z profilu to bol ďaleko od antických ideálov.
A krk? Skôr len prehyb medzi hlavou a telom.
Vidíš tú trojitú záhyb na zátylku? informovala som chladne. To je čistokrvný šarpej, Jozef.
Božena sa už nesnažila smiať v skrytosti, tvár si skryla do obrúska a trasla sa od smiechu.
A pod bradou? pokračovala som neľútostne. To je vak ako má pelikán, ukladaš tam desiatu?
Veď som chlap! zafňukal Jozef márne.
Ach, to sa môže? zasmiala som sa chladno. Keď mne po dvoch deťoch a tridsiatich rokoch pri sporáku ostala jedna skladka, to je hanba. Ale keď ty desať rokov nezdvihneš ani ovládač od televízora a si ako ovocné želé, to je muž v najlepšom veku?
Vytrhla som mu zrkadlo, ruky mal už od únavy biele.
Stál tam, roztrasený, rozgombíkovaný, najvyšší gombík dofrčal niekam pod stôl.
Všetka jeho hrdosť a sebavedomie boli preč ako šupka z cibule.
Predo mnou už nebol žiaden orol, len obyčajný, starší, dobre živený strýko, ktorému došlo, že kráľ je nahý.
A veľmi, veľmi mäsitý.
Sadni si, povedala som pokojne, položila zrkadlo k príborníku.
Ťažko si sadol, stolička pod ním zaskučala.
A nech už nikdy viac nepočujem ani slovo o svojej postave, dohla som účes v zrkadle.
Obrátila som sa k nemu a prehodila ticho:
Alebo ti zavesím to zrkadlo rovno oproti, budeš jedávať s pohľadom na svojho pelikána.
Jano sa už smial nahlas a utrácal si slzy.
Jozef mlčky nabral na vidličku malý nakladaný hríbik. Prežúval pomaly, pozorujúc len tanier, zdalo sa, že chce byť menší.
Dusné ticho po hádke sa vytratilo. Nastal zvláštny pokoj.
Ako keď niekto po rokoch otvorí okno a čerstvý vzduch vyženie zatuchlý dym aj so starou závisťou.
Sadla som na svoje miesto pani domu.
Naložila som si poriadny kus domácej torty krémeš, čo som piekla pol dňa a ktorú som si zakazovala “aby som nepribrala”.
Krémy sa rozlievali, cesto praskalo pod vidličkou.
Milica, daj mi tiež, a poriadny, ozvala sa Božena a podala tanier. Kašlem na diétu, život je len jeden.
Aj mne, žmurkol Jano a dolial si ríbezľový lekvár. Aj ja som nejaké krídla nahodil, treba posilniť.
Jozef sa na chvíľu pozrel hore.
Na mňa s novým rešpektom.
Na tortu.
Na zrkadlo, čo stálo pri stene ako tichý sudca jeho porážky.
A v spodnej časti zrkadla sa odrážali jeho nohy pod stolom v ponožkách rozdielnych farieb.
Jedna bola čierna, druhá tmavofialová.
Orol, veru, domáci.
Prepáč, Milica, zamrmlal, zírajúc do obruska. Hovoril som hlúpo.
Jedz, Jozef, jedz, spokojne som zahryzla do torty, užívajúc si vanilkový krém. Veď budeš potrebovať silu.
Prekvapene nadvihol obočie.
Na tie tvoje činky, s úsmevom som pripomenula. Veď si športovec.
Večer prebiehal ďalej rozhovormi o cenách, sudokopách a o záhrade.
No niečo sa pri tom stole navždy zmenilo.
Z môjho najväčšieho domáceho kritika sa naraz stal iba obyčajný človek.
So všetkými slabosťami, obavami a záhybmi.
A viete čo?
Ten krémeš bol božsky dobrý.
Najlepšie, aký som jedla dvadsať rokov.
Zrkadlo mi v izbe ostalo, už som ho neodložila.
Jozef popri ňom odvtedy vždy zatiahne brucho a narovná plecia.
A o mojej “visiacej koži” už nikdy nepadlo slovo.
Kto vie, možno sa bojí, že by tým v ňom prebudil vlastného pelikána.
