Všetkých pozbieram u seba
Mirka Jarabicová položila tablet a vzala do ruky mobil. Babka, ako sa máš? Ako sa cítiš? Dobre? A dedko? Nuž, keď zase smaží zemiaky, tak je všetko v poriadku. Dnes som už skončila, zoberiem Danku z krúžku, zastavíme sa v obchode a o chvíľu sme doma.
Potom Mirka vytočila ďalšie číslo:
Jaro, ahoj, už idem domov, vy s Ivetkou ste kedy doma? Už idete? Perfektne, dedko pripravuje zemiaky, navečeriame sa všetci spolu.
Mirka vstala, nahádzala potrebné veci do kabelky. Zakričala kolegom: Majte sa, odchádzam, do zajtra!
Maj sa, Mirka, pekný večer!
Rýchlo si pod stolom obula iné topánky, prehodila si kabát a bezmyšlienkovite sa zahľadela do tmavnúceho okna. Bol to teplý jesenný večer. Svetlá svietili prívetivo, ľudia sa ponáhľali domov z roboty. V odraze okna zbadala svoj úsmev nikdy by si nemyslela, že raz bude žiť bežným, obyčajným životom, že bude mať rodinu a bude večer náhlivo utekať tam, kde ju čakajú. Ešte prednedávnom bola presvedčená, že sa jej to nikdy nestane.
Áno, ich rodina je trochu nezvyčajná, ale sú šťastní a navzájom sa milujú.
Jej mama Mirku nechala ešte v pôrodnici. V krátkom papieri z detského domova bol iba údaj matka neznáma, bez dokladov, otec neznámy. Cudzie ženy jej dali meno i priezvisko. Jarabicová narodila sa na jar. A prečo Mirka? Kto vie Vždy mala blízko k chlapcom, jej najlepším kamarátom bol Jarko, o rok starší, tiež Jarabica, z podobného dôvodu. Mirka sa vždy dobre učila, bola poslušná, pracovitá, ochotná veľmi chcela, aby si ju niektorá rodina osvojila. Ako deti žijú doma, poznala len z filmov. Možno bola príliš štíhla, nešikovná alebo jednoducho nemala šťastie. Keď si Jarka osvojili, Mirka v noci plakávala. Nie zo závisti, stratila najlepšieho priateľa. On jej cez okuliare vravel: Mirka, nechcem ísť bez teba… Žartuješ, Jarko? Kto by odmietol rodinu? Choď, svoje šťastie si nájdi. Každý máme svoj osud. Nájdem ťa, sľubujem! kričal Jaro, ale Mirka sa smiala Netreba!
Školu ukončila s výborným prospechom, dostala sa na stavebnú školu, žila na internáte. Keď skončila, dostala ako sirota jednoizbový byt na sídlisku na okraji mesta, no bola vďačná. Zamestnala sa v projekte a začala skutočný dospelý život. Mala veľa kamarátok, ale na vlastnú rodinu ešte nemyslela. Snívala o veľkom dome, milovanom manželovi a aspoň dvoch deťoch. Aby domom znelo: mama, oco… Slová, ktoré z počutia hreli, ale spoznala ich len vo filmoch a v spomienkach pri pootvorených dverách sirotinca.
Raz prichádzala do vchodu, keď sa dvere rozleteli naraz vpadol nejaký chlapec, zrazil ju takmer k zemi a v rukách držal tašku. Mirka vojdiac do vchodu už len uvidela babičku na zemi. Dôchodok… peniaze… Dcérenka, taška… Kde mám okuliare? Nič nevidím! Mirka sa obzrela, ale zlodej zmizol. Pomohla babičke vstať našťastie sa nezranila. Spolu jej pomohla domov, kde ležal chorý muž. Odvtedy ich navštevovala často, pretože im ukradli celú penziu. Nahlásili to, ale chlapca nenašli, Mirka si však jeho tvár zapamätala. Aspoň tašku s dokladmi im o pár dní našli pred bytovkou vďakabohu.
Odvtedy Mirka stále častejšie za babkou Taničkou chodila. Dedo Ivan sa zlepšil, keď mu privolali doktora. Starčekovia pookriali, Mirke začali hovoriť vnučka a volali ju k sebe nemali už nikoho z rodiny.
Jedného dňa v autobuse ju oslovil jeden mladík. Cítila jeho pohľad, keď sa zrazu usmial: Slečna, poznáme sa? Máte mi známy obličaj. Mirka sa zasmiala Nemyslím. Bol milý, a kým ju od zastávky odprevadil, vedela všetko volá sa Gabo, žije s mamou, pracuje v továrni. Zdalo sa jej akýsi povedomý. Začal Mirku sprevádzať po práci domov, až ju raz pozvala k sebe. Ponúkla mu čaj, obložený chlieb, a zrazu sa, ani nevie ako, vyrozprávala o svojom detstve v detskom domove. Gabo ju pozorne počúval, hoci v očiach mu niečo blčalo. Možno ľútosť.
Mirke sa páčil, no niečo ju v ňom desilo. A pri ďalšom stretnutí došlo k niečomu nečekanému. Gabo vošiel dnu, zatiaľ čo Mirka chystala čaj. Zrazu za ňou prišiel, objal ju zozadu. Gabo, možno by sme nemali bezočivo predbiehať čas? On ju však začal držať silnejšie a… Mirka kričala; Gabo zlostne zašepkal: Tak ty si na mňa spomenula, však? Pomáhalo si im, povedali mi, že si to tá sirota! Videla si môj obrázok u policajtov. Ledva som sa z toho vyzápasil. Ale už mlč, lebo sa ti to vypomstí! Nikto ti neverí, nikto ťa nepotrebuje! Alebo bude horšie!
Ohlásiť ho nešla. Bála sa hanby. O mesiac Mirku odviezli zo zamestnania sanitkou. Mimomaternicové, zápal, možno už nikdy nebude mať deti…
Babka Tanička o Mirku sa starala, slová útechy jej šepkala, kŕmila ju vývarom, liečila bylinkami. Mirka vyšla z nemocnice stratená, bez cieľa, bez zmyslu ako ďalej? Mlčala, až jej nohy samé cestu našli k miestnemu kláštoru. Bola neskorá jeseň, obloha modrá a hlboká, kupoly žiarili zlatom, zvony vyzváňali až do neba. Novici práve čistili záhony, kvety zvädli… Zrazu: Jarabicová Mirka? Mirka sa obzrela. Jeden z novicov sa na ňu usmieval, išiel jej oproti. Mirka, hľadal som ťa! Jarko? To si ozaj ty?!
Objala ho a rozplakala sa. On jej utieral slzy. Mirka, poď na večeru, dnes máme dobrú kašu, koláče a teplý čaj. Potom sa porozprávame. Ani nevie, ako Jarovi všetko rozpovedala o detstve, o Gabovi… A on jej tiež hovoril o sebe: ako ho adoptovali, ako ho nevlastný otec bil, ako utiekol, zranil si nohu. Teraz je v kláštore, kde si lieči dušu.
Mirka cestou domov rozmýšľala, aké šťastie stretla po toľkých rokoch s Jarom. Nepremýšľala ani, že nechce ísť domov, pár dní strávila v kláštore. Tam sa všetko rozhodlo. Babka Tanička s dedkom Ivanom jej už dávno ponúkali, že na Mirku prepíšu byt, ale Mirka s Jarom vymysleli ešte niečo lepšie.
Tanička s Ivanom boli nadšení, keď navrhli, že budú žiť všetci spolu. Nedúfali, že v starobe ich niekto prijme do rodiny.
Dnes už je Mirka s Jarkom Jarabicovcami manželmi piaty rok. Spolu žijú v priestrannom byte na predmestí. Tanička s Ivanom sú tam konečne šťastní, starší, dôležití a hlavne nie sami. Majú rodinu. A splnil sa sen Mirky adoptovali dvoch detí, Danku a Ivetku, práve z toho istého detského domova, kde vyrastali oni dvaja.
Jaro, spomeň si, ako sme dúfali, že si nás niekto vyberie a budeme mať domov… Pozri na tie malé očká, poď sľúbiť, že sa im pokúsime dať všetko, o čom sme sami snívali aby mali doma lásku, istotu, rodičov…
A teraz počuť len:
Mami, kde je ocko? Babka, poď sem, dedko nám ukazuje, čo sme dnes postavili!
Mirka nechce na zlo už ani spomínať. Raz jej však Tanička potichu šepkla, že toho, čo jej vtedy ublížil, dolapili opäť robil zlé veci a tentoraz už skončil za mrežami. Nadlho, tak to vyzerá.
Každému podľa skutkov… V tomto svete i vo večnosti.
