Krpatá
Ešte si dobre pamätám, ako to začalo. To oslovenie Krpatá. Prilepilo sa ku mne hneď pri prvom stretnutí, len čo sa Stano zviezol do vedľajšieho kresla v petržalskom Domě kultúry. Kreslá boli červené, vyťahané a leskli sa mastným leskom od toľkých lakťov, presne ako to podo mnou.
Minútu si obzeral sálu, akoby hľadal niekoho viac zaujímavého, potom sa obrátil ku mne.
Čo je, krpatá, nudíš sa? vzdychol, snažil sa preložiť nohu cez nohu, ale úzky rad mu to neumožnil. Lakovky mu doširoka zašprajcovali členok o predošlé kreslo, a Stano znechutene zaškúlil.
Tvárila som sa, že všetku pozornosť venujem pódiu, hoci tam nič zvláštne nebolo. Položené stoly v jednej rovine, jedna tribúna a ľudia, čo pobehovali hore-dolu a naťahovali káble. Typická konferencia. Dusno, vedro, všetko ako vždy.
Nikdy mi veľmi nesedelo byť uväznená v miestnosti plnej ľudí, natlačených vedľa seba, keď sa nedá ísť preč.
Hm to bude zas nuda! natiahol Stano a poškrabal si bradu. Krpatá, načo tu sedíme? Nič nové tu nevyhrabeme, prisahám! Všetky príspevky som preletel, mám to v popise práce. Ani mak, nič užitočné!
Strela som naňho prísny pohľad.
Obliekol sa tip-top, oblek, kravata, topánky vyčistené, ale napriek tomu patril skôr medzi tých postavičiek, akoby ho vystrihli z inej knihy. Výmyselník, drzoun, večný vtipkár. Na ústach mu poletoval úsmev. Vlasy mal na ježka a koruny mu robili na hlave jemné kučery.
Stanislav, podal mi veľkú ruku, ani mi nenechal čas otvoriť ústa. Poďme radšej na obed, krpatá. Vyzeráš mi hladná, drobná, treba ťa nakŕmiť. Jasná vec, ide sa! A už ťahal, každú chvíľu niekomu stúpil na nohu, ospravedlnil sa, kravatu mu zas trčala z vrecka, akosi nikdy nezostala skrytá.
Čo dávate?! Pustite ma! vykríkla som, no ruku som mu nevytrhla a cupkala za ním k dverám.
Vstihli sme vypadnúť, keď začali zasingať stropné svetlá, na pódium sa už postavili šéfovia a dávno začali tlieskať. Stano ma však ťahal do vestibulu, späť som sa už nevrátila.
Pustite ma! Mám povinnosti, musím si robiť poznámky! Mám úlohu! nepríjemne som zatiahla, objala blok a pero mi vypadlo. Chcela som ho dvihnúť, ale Stano bol rýchlejší.
Kašli na to, krpatá! Ja ti pošlem všetky referáty, prečítaš si ich doma. Ale najprv dajme jesť. Ale najprv vodu, bledá si ako stena! A tep máš ako zajac. No, jasné! Chytil mi zápästie, zaťukal jazýčkom. Vzduch, jedlo a daromné konferencie stranou!
Naozaj mi bolo mizerne. Srdce mi búchalo až v spánkoch.
Nikdy sa o mňa nikto takto nestaral. Ja vždy ťahala ostatných mamu, muža, dcéru. Bolo to bežné. Ťažké, no normálne. Občas som aj ja zatúžila po náručí, smiechu, po poháriku vína Len mi nikdy na to neostal čas.
Stano ten čas pre mňa našiel.
Ani som si nevšimla, ako som sa ocitla v malej bratislavskej reštaurácii oproti Domu kultúry. O chvíľu už čašník niesol poháre s čerstvou šťavou. Slnko vytlačené v citróne s pomarančom, také iskrivé, že až oči z neho štípali.
Tak, pi! No a čo dáme? zamumlal Stano.
Možno som sa mu naozaj páčila. Krpatá. Nebola som škaredá. Čosi z nežnosti a pritiažlivosti sa na mne ešte zdržiavalo, hoci v očiach mi už dávno zhasla nádej. Päťdesiatka na dohľad, rodina doma, láska žiadna, všetko otrepané. Odkiaľ by mala ešte rozkvitnúť ako ruža v máji?
Ale Stano ma mal rád i takú, vyčerpanú Krpatú.
Mne stačí voda, hneď pôjdem späť! Už mi je lepšie! zašepkala som.
Bude, bude, usmial sa Stanislav. Ale najskôr si dajme pstruha a šalát, krpatá. Ty čo vypiješ?
Odtŕhol sa od jedálneho lístka a pohľadom ma pohladil voňal tabakom a kolínskou, hral mu úsmev pri kútikoch úst.
Začervenala som sa.
Končím, pomyslela som si. Úplná šialenosť. Cudzí chlap ma uniesol do reštaurácie, volá ma “krpatá”, a hoci vždy som bola vyrovnaná, teraz som mäkká ako vosk. A jeho dotyk na mojej ruke ešte dlho hrial, šteklenie mi lozilo po chrbtici.
Dali sme si biele víno a rozprával o tom, ako kedysi chodil na stavby, na sever, potom sa s kamarátom Igorom pustil do podnikania. Nešlo o nič veľkolepé stavali chaty, vytvorili partiou, rozbehlo sa im. Vo svojej oblasti vedeli, čo a ako, spustil monológ a neustále ma povzbudzoval k jedlu. No, krpatá, jedz! Ty si mi bola hneď podozrivá, že ťa treba kŕmiť. Chceš ešte?
Krútila som hlavou. Plávala som v opojení z vína, dobrého jedla, z toho, že po rokoch sa niekto rozhodol, že som ešte dieťa, ktorému treba naložiť na tanier.
U nás doma to bolo iné. Mama pracovala v potravinách, ráno už nebola doma, raňajky som si chystala sama. Večer chodila neskoro, ja čakala, ohriala večeru, umyla riad, kým ona sa sprchovala. Na Silvestra prišla tesne pred polnocou. Vraj posledné hodiny pred záverečnou sú najziskovejšie.
Maria prišla bledá, unavená, ja pripravila šaty, zrychtovala jej účes a obe sme šli ku stolu medzi večne hlučných susedov, kamarátky, príbuzných, už podgúrážených. Mama pila len borovičku, šampanské považovala za frašku. A po pohári, keď už bola na šrot, chrápala v kresle. Ja ju štuchala lakťom, ona sa prebrala, spomenula si, kde je, vyštrngala ďalší pohár a párkrát sa trpko zasmiala. Útrpná, žiadna detská bezstarostnosť sa nám nedostala nemohla som byť slabá.
Vydala som sa skoro. Julo bol o desať rokov starší, vážny, ticho usadený, nikdy nežný. Do svojho života ma zaradil ako užitočnú časť, dobrú gazdinku.
Nečakala som od života veľa. Hlavné bolo byť mimo večne uondanej mamy, usadiť sa v spoločnom byte. Dve izby, veľká kuchyňa, Julo, pocit pokoja. Všetci mi závideli. Oddelene od svokry raj na zemi!
Od mala som bola “Ivetka”. Priezvisko sa menilo, ale Ivetka zostala. Mama, Julo aj kamarátky všetci Ivetka.
A tu naraz Krpatá. Víno, drobnosti, záujem o moje túžby.
Julovi bolo jedno, čo si myslím. Aj domáce záležitosti riešil po svojom, moje názory málokedy bral na zreteľ. Miloval otvorené okno, nech fúka, a basta.
Stano po vstupe do reštaurácie okamžite zariadil, aby sme sedeli v pohodlí, žiadny prievan.
Opatrne som priznala, že mám muža a dcéru. Volá sa Mirka, študuje na jazykovom inštitúte, ja som jej našla výbornú učiteľku. Mirka sa čoskoro chystá na stáž do zahraničia.
Mirku sme s Julom neplánovali. Mama Julovi stále vyčítala, že už dávno mal byť otcom. Ale dieťa neprichádzalo. Museli sme na tom pracovať. Keď sa to konečne podarilo, Julo bol z toho nesvoj. Deväť mesiacov ma obchádzal, so mnou a bábätkom sa nerozprával. Narodí sa, potom sa budem starať, mávol rukou.
Previezol ma až domov z pôrodnice, s balónikmi, ako patrí. Dozeral na Mirkin prírastok na váhe, na mlieko, na očkovania s ňou chodil on. Keď nás prvýkrát navštívila sestra kvôli novorodenému, Julo kontroloval, či si riadne umyla ruky, vysterilizoval stetoskop. Prísny bol až do krajnosti.
Ivetka, si unavená? pýtala sa potichu kamarátka Monika. Deti sú otročina. Julo aspoň pomáha?
Pokrčila som plecami. Pomáha, ale málo…
Byť večne zúfalou matkou bolo trochu sladkotrpké. Každý mi maľoval, ako to zvládam. Jula občas ohovárali, že ma nešetrí.
Len Stano ma polutoval, pohostil, volal ma Krpatá, občas nechal peniaze na účte, rozosmial ma. Hanbila som sa, chcela protestovať.
No čo je ti, krpatá? zamračil sa, jedz, inak ťa domov nepustím, jasné? Jedla som, svim pohľadom som ho prosila, nech nepoľaví.
Odviedol ma až ku električke, ďalej som už šla sama vyhovárala som sa na povinnosti.
Večer prišli všetky prepisy referátov na e-mail.
Pre Krpatú od Stana! stálo v predmete.
Rýchlo som notebook zatvorila. Mirka čosi prečítala, zachmúrila sa.
Hlúpe prezývky vymýšľajú! Oficiálne dokumenty a takéto blbosti! zahundrala som.
Mirka už nič nepovedala, nasadila si slúchadlá.
Ivetka, Mirka, večera je! ozvalo sa z predsiene.
Julo, unavený z upoteného metra, sa po návrate okamžite vyzliekol do starých šortiek, otvoril si okno. Cítil zo seba kyslý pot.
Nebudem sa zas tak často umývať! Od tvojho sprcháča ma svrbí koža. Zajtra sa osprchujem, už daj pokoj, odbil ma, keď som ho ticho prosila. Už som unavený!
Jedli sme mlčky. Ja som myslela na Stana jeho čistotu, vôňu…
Hneď na druhý deň mi Stano zavolal do práce.
Ahoj, krpatá! Ako si? Jedla si už? zahučal, až mi telefón zrudol.
Nie Ešte som nemala čas. Veľa roboty, zamumlala som. Krpatá. Slabá a krehká
Hádž všetko, príď dole do bufetu. Čakám, potrebujem vidieť, že si v poriadku!
Zamotala som niečo kolegom, vo výťahu chvíľu bojovala s červenými lícami. Všetci vedeli, že Ivetka ide na schôdzku s milencom.
Tak som ho aj nazvala milenec. Trocha som sa hanbila, ale páčilo sa mi to.
Dnes mal Stanislav len tričko a rifle, bol zase osviežujúci a voňavý.
Kávovali sme spolu a rozprávala som niečo z detstva, on ma počúval.
Krpatá, vieš o tom, že si krásna? Poď, kúpime ti niečo! Šaty. Poznám ľudí, ktorí ti niečo vyberú! Chcem ťa vidieť v šatách! povedal.
A videl. Nie hneď, ale večer, keď ma odviezol do Obchodnej galérie. Sadol si bokom, kým predavačky behali okolo neistej krpatej.
Bože, ako na mňa pozeral! Hladný pohľad. Julo sa nechytal.
Takého pohľadu som nezažila… šepkala som neskôr Monike. Ako vo filme. Cítila som sa ako žena.
A Julo? spýtala sa rozumne.
Nevie nič. A nemôže sa dozvedieť! Šaty si vezmi k sebe, neviem ich doma vysvetliť, sú drahé. Pomóc, čo mám robiť?!
Monika pokrčila plecami. Uvidíš, čo bude.
Nevieš, Ivetka… Julo možno nie je anjel, ale spomeň, koľkokrát pre teba bral mlieko v zime z dediny, koľko sa narobil, vždy sa postaral, dovolenka každý rok, všetko rieši. Vieš, na čom si. Stano? Odkiaľ berie peniaze?
Neviem. Nezáleží na tom! Monika, Julo ma otravuje, už to neznesiem! Ty iba závidíš!
Monika mykla ramenom. Možno závidela, ale nie Stana, skôr Jula…
Začala som prichádzať domov neskôr, večer jedla narýchlo, sama som už nejedla, len miešala lyžičkou v studenom čaji.
Mama, počuješ ma? Päťkrát prosím o chlieb! ozvala sa Mirka a sama si odkrojila, lebo chlieb dávno došiel.
Len som prikývla a zamyslene odišla do izby. Snívať.
Julo a Mirka na mňa hľadeli s prekvapením.
Snívala som dlho, s potiacimi sa dlaňami.
Stano bol nežný, vedel sa bozkávať, žartoval na moju nemotornosť, ľutoval ma, zas ma volal Krpatá, nosil darčeky, schovávala som ich u Moniky; na účet mi posielal peniaze, občas v noci poslal správu. Bežala som do kúpeľne, čítala, mazala, čakala, znovu čítala. Raz som vypla mobil musela som.
Julo sa prevrátil na druhý bok, objal ma ťažkou rukou, zamumlal. Ja prešiel nož a stuhla. Škoda, že mám Jula… Škoda, že celý život som nevedela, aké je to byť Krpatou krásnou, žiaducou. Roky preč.
Teraz je tu Stano moje tajné šťastie.
Stretávali sme sa uňho v prenajatom byte na Račianskej, veľké okná, cez ne výhľad na rozsvietený Kamzík. Šampaňské a jeho kolínska, hladké plachty z pravého hodvábu…
Svet sa mi rozpadol na drobné iskričky, všetko žiarilo, búchalo ohňostrojom.
Doma? Tam sa mi stiesnilo. Mirka na mňa zazeral, Julo sa správal prísne.
Vymýšľala som výhovorky, vracala sa, keď už všetci spali, sedela som sama v kuchyni nad kávou, snívala…
Ivetka! No, kde si?! Kapustu som kúpil, treba nakrájať, dohodli sme sa, ozval sa Julo v telefóne. Pozrela som na Stana, ktorý práve preplával bazénom v Nových Zámkoch. Telo ho zaliala studená voda, bazén bol pod holým nebom.
V Majesticu som nikdy predtým nebola, Stano ma sem doviezol. Plávali sme, pozorovali, ako z vody stúpa para. Ľudí bolo málo, pohoda. Ak vyleziete na vežu, svietia v diaľke svetlá klziska. Ale ja som hľadela len na svojho muža. Konečne som niekoho našla, konečne lásku.
Kapusta? vyrazila som. Zabalila sa do uteráka. Nechaj to. Dnes prídem neskôr. S Monikou sme v bazéne, doktor povedal, že chrbticu treba posilniť. Kúpili sme permanentku. Kapustu zajtra. Prepáč, Monika volá!
Rýchlo som zložila, musela som upozorniť Moniku, keby Julo náhodou volal…
Zachytila som ju, keď prišla, a pošepky jej vysvetľovala, že sme spolu v bazéne.
Vieš, Ivetka, ja vám doniesla rascu. Do kapusty robíte s rascou. Bola som na trhu, nuž som myslím, že sa zastavím. Julo už varil čaj, odvetila pokojne Monika. Rasca vám odomňa.
Hrýzla som si peru, obzerala sa po Stanovi. Ten stál na veži, chystal sa skočiť, dole naňho mľaskali mladé dievčatá.
Tak čo, krpaté? Raz, dva, tri! Stano skočil a perfektne vošiel do vody, mával mi zdola. Ivetka, poď sem! Večer ešte len začína!
Dievčatá sa na mňa otočili, skúmali krpatú. Zrazu som si pripadala nepekná, tučná, plávala som čudne ako žaba, na tvári sa zjavil večný bolestný výraz.
Stano začal s dievčatami hrať loptové hry. Sám ma rýchlo postrádal, keď som zmizla, chápal žena, rodina, kapusta… nech ide!
V chodbe bola tma, v kuchyni svietilo len maličké svetlo.
Julo predo mnou postavil panvicu s praženicou.
Si hladná, nie? Po bazéne treba jesť. Dáš si salámu? Nalial mi veľký hrnček čaju.
Krútila som hlavou, bála sa mu pozrieť do očí, rýchlo som lapala vidličkou do praženice.
Vie? Nevníma? Čo ďalej? Prečo je tak pokojný?!
Ivet…, po dlhom mlčaní prehodil Julo. Monika ti vraj doniesla nejaké veci. Stále sa tu v kuchyni motala, vyhodil som ju. Tvoja kuchyňa. Veci… ukázal pod stôl. Hovorila, že sú tvoje. Nie sú? Poplietla Monika, čo?
Pomaličky som nadvihla obrus, sledovala tašky a mykla plecami.
Pravdaže, potešil sa Julo. Nalej aj mne čaju. Nie, vlastne daj koňak. Mám chuť.
Vstala som, šla k skrinke, ale zrazu som zmeravela.
Krpatá, ozvalo sa od muža. Otočila som sa prudko, stretol sa so mnou pohľad. Krpatá, drobky sú na stole, utrieť treba. Mirka zas nadrobila. Treba zobrať utierku a utrieť ich. Dodal pokojne. Zahľadel sa na mňa, odvrátil.
Koňak sme vypili dvaja. Mlčky, vyhýbala som sa jeho pohľadu.
Potom Julo vstal a odišiel.
Monika, vieš, odišiel! Obliekol sa, kľúče nechal na stole. Monika! revala som do telefónu, hľadela na seba do zrkadla, tvár sa mi nepekne zmenila, Krpatá vyzerala biedne. Z vlasov cítim chlór, svaly bolia, hrdlo mám suché. Ako mohol?! To predsa chlapi nerobia! Opustil mňa a Mirku!
Rozčúlila som sa, zaťala päsť a udrela do stola.
Tak robia dospelí chlapi, Ivetka. Iný by ťa zbil, Julo len odišiel. Z jeho bytu! A ty máš ešte výčitky? Vždy som nechápala, že vám to neklape. Máte dosť peňazí, Mirka šikovná, Julo nie je alkoholik, opraví, čo treba… Možno by si bola radšej, keby sedel na gauči s pivom? Stano ti dal čo? Romantiku. Ale ty si nikdy Julovi nepochválila nič! Chlapi sú jak deti. Pochváliš, spravia viac. S tebou nesúhlasím, prepáč. Dobrú noc.
Skľúčene som položila mobil, zhrbila som sa na stoličke a ticho plakala
Mirka skončila semester a odišla k priateľom na chatu. Matke nechala odkaz, aby ju neotravovala.
Stano sa objavil o týždeň, vyčkával pod naším panelákom a vyplával z tmy.
Ahoj, krpatá! zasipel, schovával červenú tvár do bundy. Chýbala si mi?
Snažila som sa mu dovolať, vyplakať sa, ale nedvíhal. Teraz však prišiel sám…
Stano Čo tu? spýtala som sa, hľadala jeho auto.
Ivet, nadišiel čas splatiť dlh, krpatá! pritiahol si ma bližšie.
Aký dlh? Čo trepeš?
Vyľakala som sa, chcela som ho odstrčiť, ale zamkol mi lakeť do pevného zovretia.
Nakŕmil som ťa? Nakŕmil. Rozveselil? Jasnačka! Teraz potrebujem ja peniaze! Máš matkin byt, dáme ho na predaj, päťstotisíc eur dostaneme. Aj tento predáme. Poďme rozobrať detaily!
S výkrikom som sa pokúsila vymaniť, no znova ma schytil, zostala som ochabnutá, modlila sa za niekoho na dvore, ale už bol prázdny.
Otváraj, krpatá, mrznem, postrčil ma k dverám.
Splakala som sa, kľakla do snehu, vtom Stana niečo odhodilo do strany, spadol, zavzdychal. Nad ním stál Julo, bez čiapky, zmätený a nahnevaný, ruky zaťaté v päsť.
Zmizni! zahučal, vrhol sa na protivníka, no ja som mu v poslednej chvíli zadržala ruku.
Stano, keď spoznal konkurenta”, sa uškrnul, ale po rane do tváre stíchol.
Zabudni na nás, jasné? zareval Julo, dvihol čapicu, utrel si ňou nos a pozrel na mňa. Poď domov. Zima je.
O čom sme sa s Julom tú noc rozprávali, čo sme si vyčítali, vie len mesiac, čo svietil za oknom, a vietor, ktorý preletel cez pootvorené okno nad šálkami nevypitého čaju. Potom sa svet ponoril do tmy a tam sme ostali. Dvaja muž a žena, ktorí sa rozhodli nejako žiť ďalej.
Nikto ma už nikdy nenazval Krpatou. A keby aj, len by som sa strhla a otočila.
Stano z môjho života zmizol. S takým mužom, ako je Julo, to nemalo význam skúšať.
Keď raz cez autobus začul môj rozhovor o matkinom byte, pochopil, že by mohol pomôcť… Ale ponáhľal sa, dlhy ho tlačili, Igor, jeho spoločník, mu klopal na dvere… Tak sa rozhodol priamo požiadať o peniaze. Nevyšlo. Nevadí! Svet je plný “krpatých” ustráchaných a nešťastných. Ešte si nejakú nájde, pohostí ju, osladí jej chvíľu… a potom si vypýta, čo mu patrí.
Kým sa nespamätá, zozbiera drobky na stole a zmizne.
Lebo tu, medzi nami, v starom byte na bratislavskom sídlisku, zostala len tá skutočná, ťažká, ozajstná láska, ktorej iný názov už netreba.
