Najhoršie bolo, že sme nemohli nájsť vinníka. Deti, keď utekali k Váhu, zabudli zavrieť papagája do klietky. Starká, keď sa vrátila z obchodu, vyvetrávala a otvorila dokorán okno. A tak, keď sme večer začali zháňať nášho krásavca amazonského papagája Feďu, zistili sme, že je preč a nikto nemá tušenie, kam vlastne zmizol. Tri dni a tri noci sme všetci len nechali všetko tak a behali po chatovej oblasti v Zlatých Moravciach, hľadali sme nášho uleteného Feďu, ale márne. Nik ho nevidel. Deti si utierali slzy do rukávov, starká len smutne ochkala a my s manželom sme sa hádali raz na deti, inokedy na starkú.
Inak, v tých dňoch sme ani našu vlastnú sučku, airedale teriérku Mišku, nemohli pustiť na nikoho. Miška mala totiž hlboký smútok. Hlásila sa o slovo len vtedy, keď niekto zazvonil. Vtedy vždy s brechotom vyskočila do chodby, ale hneď sa zarazila, obzrela sa dookola a skleslo sa šuchtala späť na svoj koberec. Štyri roky u nás návštevy víta psí koncert Feďo štekal tak majstrovsky, že občas sa zdalo, že to vie lepšie ako samotná Miška.
Prvé, čo Feďo ako mláďa začal napodobňovať, bol psí štek. Keď bol ešte zelený, ako jeho perie, skúšal ním vždy potrápiť našu mačku Žofku. Zakradol sa k nej, keď bola stočená v klbku, a poriadne jej zaštekal rovno pri ušku. Žofka vyskočila so škrekotom mňáááu, to už do toho s krikom pribehla Miška, a to bol doma vždy poriadny bengál.
Žofka Feďa zväčša trpela, aj keď mala zjavne na mále s trpezlivosťou. Zato Miška svojho operenca fakt ľúbila, mala ho rada proti všetkej logike. Šibal jej často sedával na hlave fakt, bez srandy! Najčastejšie jej ale prednášal, presne napodobňujúc starku:
Kto zje tú kašu dokonca?
A potom, s dramatickou pauzou, dodal:
My tu svine nechováme!
Miška reagovala na Feďa presne tak, ako deti na reči starkej. Proste vôbec nijak. Ak bol operenec dotieravý, tak ho zo seba jednoducho vytriasla a ešte mu oblizla chvost svojím drsným jazykom.
Takže keď Feďo zmizol, bolo to pre všetkých v dome okrem Žofky skoro ako osobná tragédia. O dva týždne, keď sme už boli presvedčení, že nášho milého táraja znova neuvidíme, sa začali šíriť chýry, že vo vrane, čo obletuje okolie, je aj nový, zelený vták s červenou hlavičkou, ktorý je najdrzejší zo všetkých. Nie len hlasno krákal, ale bol schopný aj zaštekať, ba aj vynadať úplne ľudským hlasom. Ten posledný detail nás trochu schladil: doma síce každý nejaké tie hrubšie slová poznal, ale vyhýbali sme sa im. No povedz si, na slobode by operenec mohol pochytiť kadečo, rovnako ako Žofka blchy, a tak sme začali znova chodiť po okolí a hľadať.
Šťastie sa na nás usmialo asi po desiatich dňoch. Hrabal som sa na záhrade a zrazu počujem známe:
No, čo je?
Na višni, v spoločnosti hŕstky čiernych vrán, ktoré vyjedali naše čerešne, sedel môj operený lump.
Feďko, poď sem, poď k mame, dám ti slnečnice, poď, fešáčik…
Feďo naklonil hlavičku, rozmýšľal.
Feďko, veď všetci ťa už hrozne postrádame! Aj tatino, aj Saška a Miško, aj Miška poď, malý, poď ku mne.
Pomaličky som natiahol dlaň ku vetve. Už som ho skoro mala… ale…
Hehé… šuchotavé deti! zahlásil presne hlasom predsedu záhradkárov, a šibol so zvyškom vrán preč.
Feďova sloboda pokračovala až po prvé mrazy. Občas sa pri dome ukázal, ale nechcel žiadnu dohodu. Namiesto našich prosieb, aby prišiel domov, len krákal po svojom a letel si po svojom.
Neskôr na jeseň Feďa videl každý častejšie osamote. Prichádzal aj do dvora, ale smutný a nadutý, sedával na plote alebo na strome, no k ruke neprišiel. Vtedy sme nasadili ťažkú techniku. Mišku. Čo jej všetko narozprávala, netuším, ale Feďo sa vrátil domov so vztýčenou hlavou a ešte k tomu sediac na chrbtici ryšavej Mišky, ako pravý víťaz!







