Vieš čo, piekla som si palacinky doma, keď tu zrazu vojde dovnútra neznámy chlap, rozpráva teraz každému Emília Víťazoslavová. No v tej chvíli jej to vtipné naozaj nebolo. Predstav si si sama doma, nik ďalší tam byť nemôže, ty kľudne otáčaš palacinku a zrazu chlap uprostred tvojej kuchyne! Fakt, ako z filmu.
S mužom Miroslavom sa rozviedla už pred piatimi rokmi. Sama má do šesťdesiatky pár rokov. O nových láskach už vôbec neuvažovala. Deti žijú ďaleko.
Žila si. Susedov mala samých dobrých, všetci si pomáhali. Preto, aj keď časy neboli dvakrát bezpečné, mala zvyk, že niekedy nechala vchodové dvere len tak, nezamknuté. Že čo ak Ivona susedka niečo potrebuje a zabúcha. Lenže tentokrát Ivona samozrejme nikde nebola. Emília išla vyhodiť smeti, potom si umývala ruky, nakŕmila svoju mačku Vierku a na zámok úplne zabudla. A vlastne sa ani nebála. Veď je deň, panelák plný ľudí, nie je to ako keď ideš sama v noci cez les.
Rozhodla sa, že si spraví palacinky. No a práve vo chvíli, keď chcela ďalšiu horúcu palacinku dať na tanier, zbadala v kuchyni cudzieho chlapa. Ako by sa z ničoho nič zhmotnil!
V tej chvíli mi celý môj život prebehol pred očami. Už od škôlky. Taký záblesk normálne tomu ver! Hneď som myslela, že koniec čo mám, to mám, veď nedávno som si kúpila novú TV, laptop ešte mám a aj výplata na stole ostala. Peniaze v kabelke na chodbe… Už som si myslela, že mi ich zobral a teraz ide pozrieť, čo ešte môže chytiť. Potichu som zašepkala: Vezmite si, čo chcete, len mi neubližujte, mám vnúčatká, chcela by som sa im ešte povenovať. Nikomu o vás nič nepoviem! A vtedy sa ten chlap začal ospravedlňovať. A niečo mi vysvetľoval, ale v hlave som mala len šum, skoro som ho nepočula. On mi len povedal, aby som vypla sporák. Automaticky som poslúchla. Sadla som si na stoličku. On tiež. Začal rozprávať, že šiel len po ulici, nikoho si nevšímal. A zrazu sa naňho prisali nejakí opití výrastkovia, že peniaze alebo čo. Rozhodol sa zdrhnúť, aby mal pokoj. A práve vtedy niekto opúšťal môj vchod. Tak prešmykol dnu pred nimi, aj oni stihli vbehnúť. Ani zavolať políciu nebolo kedy. Klopal na dvere, nikto neotváral. Až keď poťahal za kľučku u mňa, dvere povolili. No a ja som ich podpísala nezamkla som. Poprosil ma, či sa môžem pozrieť von oknom. Pozrela som a naozaj skupina podnapitých sa tam motá. Postáli, pokukovali, potom odišli, rozpráva Emília.
Muž sa predstavil bol to Anton Lehocký. Keď sa už trošku upokojila, poriadne si ho obzrela. Obrovský, trošku nesmelý, ale oči mal dobrácke. Nahodiť mu biely kožuch, čistý dedko Mráz.
Prepáčte, ale mohla by ste mi ponúknuť palacinku? Sto rokov som ich nejedol, odkedy manželka zomrela poprosil Anton.
Topánky si vyzul, sedel tam v bunde.
A ty si fakt ho pohostila? Ty si teda riadna hlava! Ja by som ho asi vyhodila za uši! smiala sa neskôr susedka Ivona.
Emília si ale povedala, že raz za čas treba riskovať. Len poprosila, nech si umyje ruky. Chlapík letel do kúpeľne okamžite. Potom dlho popíjali čaj a rozprávali sa. Dozvedela sa, že Anton je vdovec, nemali so ženou deti, ostal sám.
Nakoniec sa rozlúčili, ešte raz sa ospravedlnil a šiel svojou cestou.
Emília mala pocit, že ju práve premenili na hlavná hrdinka nejakej slovenskej telenovely. Nesmierne ju to rozrušilo. Keď sa už všetkým vyrozprávala, vytelefonovala s kamarátkami všetko, zrazu pocítila prázdno. Možno predsa len mala pozvať? Možno na koláče? Veď jej hubové a sladké špeciality stoja za to.
Ale čo už teraz? Vlak odišiel. Na druhý deň si povedala, že aj tak napečie koláče. A tu zrazu niekto nesmelo klope. Myslela, že to Ivona. Kukne cez dvierka a už lieta po byte. Rýchlo si prečesala vlasy, vyzliekla starý župan, natiahla si úhľadný teplákový kostým, nastriekala trocha parfumom, ktorý roky nikto necítil. Otvorila dvere.
Na prahu stál Anton s kyticou.
Toto prišiel som aby som sa ešte raz ospravedlnil. Ste sa zľakli. Tu máte kvety a už pôjdem vykoktal.
Kam by ste šli? Upiekla som koláče, poďte ochutnať! rozžiarila sa Emília.
A ja keď som šiel po schodoch, už som po nose cítil, že tu vonia ako v cukrárni! Už som myslel, ktože to tá šťastná manželka? zasníval sa Anton.
Ja nie som vydatá, poďte ďalej! odpovedala Emília.
A odvtedy spolu žijú. On jej teraz pomáha v záhrade viac ako ktokoľvek iný. Deti ho prijali a vnúčatá ho už volajú dedko Tonko. S tými sa hrá, akoby boli jeho vlastné.
Prežil si svoje, teraz rozkvitol v novej rodine. Tak sa z cudzieho Antona stal domáci a vlastný.
Emíliine kamarátky jej závidia:
No to ti teda poviem, že v tvojom veku nájsť poriadneho chlapa, a ešte takto! Sám si ťa našiel! rozčuľujú sa od úžasu.
Emília len prikyvuje. Ale odvtedy už dvere vždy poriadne zamyká!
