Priviedla Ľuba do dediny svojho ženícha, no on jej dal podmienku…

Priviezla Ľubica do dediny svojho ženíchka, a on jej dal podmienku

Malý Andrejko zbadal, ako sa po prašnej polnej ceste blíži autobus, pustil loptu a bežal k zastávke, čo mu sily stačili. Kostkovaná košeľa mu lietala od vetra a svetlé vlasy mu viali.
Maminka, maminka sa vracia, ešte stále mu to hučalo v hlave, ako bežal. No Ľubica z autobusu nevystúpila sama vedľa nej stál robustný muž v svetlosivom obleku. Kráčal po jej boku, energicky mával aktovkou, a vyzeral ako dôležitý pán. Andrejko sa rozbehol k mame a potiahol ju za ruku, šťastne sa jej pozerajúc do očí.
Ahoj, synček, naklonila sa k nemu tridsaťročná žena a pobozkala ho na temeno hlavy.
No servus, mládenec! zahúkal muž a svojou veľkou rukou rozstrapatil Andrejkovi vlasy. Jeho ťažká ruka mu až otriasla hlavou.

Poďte k stolu, pozvala úctivo pani Mária, Ľubicina mama.
Ďakujem, ďakujem, mamči, významne odvetil pán Vladimír Pavlovič, rozhliadnuc sa po stole natlačenom dobrým jedlom.
Toto je tá pravá dedina! ukázal na rozvoniavajúci stôl. V meste všetko na lístky, samá drahota, ale tu si ľudia všetko vypestujú, svoje mäso, svoje zemiaky.
Aj mliečko, aj smotana domáca, takmer spievavo pridala pani Mária, aj všetko zo záhrady máme svoje.
Kým vládzeme, držíme si svoje, pridal sa pán František, Ľubicin otec, tichý a štíhly, čo celý život odvŕzal zemiaky, obrobil kombajn.
Ani my nie sme zaostalí, lístky nelístky, ja cez sestru v sklade občas prinesiem čo-to navyše, chválil sa Vladimír Pavlovič a pohladil si rednúce vlasy. Ľubicu zásobujem dobrotami.

Andrejko pozoroval neznámeho ujca a rozmýšľal, akú zámienku si nájsť, aby k nemu mohol prísť. V meste, kde býval s mamou, chodieval do školy a hrával sa na dvore, často pokukoval po otcoch svojich kamarátov. Predstavoval si, aký by mohol byť jeho vlastný otec. Predstavoval si, ako by šli spolu do zoologickej alebo hrali futbal. Myslel si, že jeho otec by mohol byť ako tatko Miška Oravca alebo Paľka Ferkeľu, a možno bol iný.
A teraz, keď tento mohutný ujec sedel pri jeho mame, Andrejko si myslel, že keď už prišiel do dediny, azda sa stane jeho otcom.

Andrejko chytil drevené lietadlo, ktoré mu dedo Fero poctivo vyrezal z brezového dreva, opatrne vybrúsil krídla, aby vyzeralo naozajstne. Pristúpil k Vladimírovi červeňou rozžiarenému od jedla a nesmelo povedal: Pozrite, aké lietadielko! a podával mu hračku.
Ej, to je niečo! Vladimír schmatol lietadielko a z celej sily tresol prstami po vrtuli, ktorú dedo urobil na otáčanie. Vrtuľa sa však neroztočila, ale odlétla stranou. Veľmi to nemáš pevné, poznamenal Vladimír a vrátil lietadlo do Andrejových rúk.
Chlapec zodvihol spadnutú vrtuľu a pozrel na deda.
Nevadí, opravíme, povedal dedo Fero.

Vladimír Pavlovič je u nás v meste vedúci, zmenila Ľubica tému vedie garáže v továrni.
Vladimír sa ešte viac napučal a pohľadel na Ľubicu s povýšeným úsmevom: Tak, tak, vedenie, to som ja.
Tridsaťročná Ľubica, ktorá šila v továrni, sa prvýkrát v živote rozhodla vydať a bola rada, že má vážneho, staršieho ženicha, čo má už múdrosť i postavenie. Starostlivo Vladimírovi ponúkala pečenú rybu aj palacinky so smotanou.

Na verande Vladimír roztiahol ruky a zvolal: No, nie je to nádhera?! A ten vzduch!
Vláďko, páči sa ti tu?
Čo sa pýtaš! Veľmi.
Tak tu si oddýchneme, na čerstvom vzduchu, a zajtra pôjdeme naspäť do mesta, Andrejka zoberieme, treba mu predsa kúpiť novú školskú uniformu.
Počúvaj, Ľubka, a prečo chceš chlapca do mesta ťahať? Veď tu je škola!
Ale tu je len prvý stupeň
No tak, jeden rok nech vydrží v dedine, potom ho vezmeme. Zatiaľ spravíme v byte poriadok, nakúpime nový nábytok. U teba len staré haraburdy sú.

Pani Mária pri tej úvahe ustráchane pozrela na Františka. Ten, ako Andrejko zvykol hovoriť, zašermoval fúzmi, nebol nadšený a zamyslene prežúval uváženie rozkvitnutého nápadu budúceho zaťa.
Ale Vláďko, to všetko by sme museli vybaviť so školou, veci navláčiť do dediny
Čo je na tom? Zbalíš mu pár vecí. Veď pozri sa, aká paráda: vzduch, mlieko, zelenina, ovocie tu z neho rastie chlap ako z vody. A vy naň dohliadnete. V meste obaja pracujeme, času nemáme. Tak rok nech ošlape lavice tu, a my sa zatiaľ vezmeme a zariadime si domácnosť. Čo povieš, Ľubka, súhlasíš?
No, súhlas, to skôr podmienka, zamrmlal František.

Na druhý deň, keď Ľubica vysvetľovala, prečo Andrejka nevezme domov, chlapec len kýval hlavou, no ani muk. A keď Vladimír s Ľubkou odchádzali na autobus, Andrejka nikde nevedeli nájsť. Pani Mária prehľadala povalu aj dedovu dielničku Andrejko nikde.
Kam len mohol zájsť, ešte pred chvíľou tu bol. A bicykel stále doma.
Určite sa len zatúlal s kamarátmi, mávol rukou Vladimír.

Ľubica ešte raz nepokojne obzrela celý dvor, potom vyšla na ulicu. Andrejko, ktorý sa celú dobu schovával v kôlni na uhlie, sledoval škárou všetko dianie. Veľmi chcel vybehnúť a rozbehnúť sa k mame, no vedel, že musí ostať detským srdcom cítil, že s príchodom tohto skoro-plešatého pána sa stal akosi zbytočný.

Držal v ruke pokazené lietadielko, slzy mu tiekli po lícach. Nebol plačko; neplakal ani vtedy, keď ho dedo vystrúhal po zadku za to, že si svojvoľne odviezol loďku po potoku. Vždy vedel, že dedo trestá spravodlivo. Ale tentokrát, keď ho nik neudrel, slzy tiekli bez zábran, a on si ich rozotieral päsťami, aby čím skôr prestali.

Tak predsa sa našiel! zvolala babka, keď Ľubica s Vladimírom už odišli. Len sa netráp, vnuk môj, mamka príde o mesiac, ako sľúbila, a my ti zatiaľ kúpime v okresnom meste školskú uniformu. Veď ti je u nás s dedom dobre.

Andrejko sklopil pohľad, blond vlasy mu padli do čela. Spomenul si na kamarátov v meste a srdce mu mačkala túžba vrátiť sa medzi nich. Tu mal tiež kamarátov, ale už dávno pochopil na leto patrí starým rodičom, ktorých má veľmi rád, na jeseň sa vždy vracia do mesta, kde sa mu páčilo.

Týždeň rýchlo uletel. Hrával sa s chlapcami a na to, že ho mama nechala v dedine, pomaly zabúdal.

Pani Mária skoro pustila vedro z rúk, keď za bránkou uvidela Ľubicu.
Dcéra drahá, my sme ťa ešte nečakali.
Ľubica unavene klesla na lavičku: Sľúbila som prísť o mesiac, ale prišla som už o dva týždne. Prišla som po Andrejka.
Ako to? Veď sme sa dohodli, že zostane u nás. Alebo si to Vladimír Pavlovič rozmyslel?
To ja, mama, som si to rozmyslela. Prečo by som mala syna niekomu odovzdávať a Vladimír Pavlovič? Ten je už za Simkou, účtovníčkou; nosí jej z tovarne domov produkty. Ako vraví, príručné dieťa nechce, a mne stanovil podmienku Andrejka z dediny nezobrať.

Pani Mária smutne pozrela na dcéru. Priala jej šťastie, ale nie za takúto cenu.
Azda je to k lepšiemu, dievčatko
Veru, mama, k lepšiemu. Vezmem Andrejka, kúpim mu novú uniformu, tašku novú, pôjde druhýkrát do školy a všetko bude ako predtým. S Andrejkom sme nikdy netrpeli nedostatkom a ani teraz sa nám nič nestane. Nemusela som sa naháňať za jeho potravinami zo skladu chcela som rodinu, aby mal Andrejko otca a ja muža.

Na dvore sa zjavil Andrejko a zastal, keď zbadal mamu. Tak ho to prekvapilo, že na všetko, čo cítil predtým, zabudol. Vrhol sa jej do náručia: Mamička!
Synaček! Ako som sa na teba tešila! Ľubica ho objala, skúmajúc jeho opálenú tvár. Prišla som pre teba, čoskoro pôjdeš do školy.
Andrejko na mamu pozeral prekvapene.
Ako sme žili predtým, tak budeme žiť ďalej. Ty budeš študovať, ja ti budem kontrolovať úlohy. A ešte ťa zapíšem na krúžok i do futbalového oddielu, ako si chcel.
Chlapec tlačil do svojho batôžka čo najviac, aby mame odľahčil tašku.
Synaček, stačí, bude ti ťažko.
Nebude! Ja som silný!

Dedo s babkou vyprevadili Ľubicu a Andrejka až na zastávku. Autobus zablikal, vbehol kolesom na prašnú krajnicu, zastal a otvoril dvere. Andrejko si sadol k oknu a mával dedovi a babke, kým nezmizli za zákrutou.
V rukách držal práve to drevené lietadielko, ktoré mu dedo opravil, a jedným okom stále pozeral na mamu. Cestoval domov, a ten pocit napĺňal jeho srdiečko takou radosťou, že ani netušil, aký je v tej chvíli hrdý, že vedľa neho sedí mama ten najbližší človek na svete…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

15 − 2 =

Priviedla Ľuba do dediny svojho ženícha, no on jej dal podmienku…
Майка, на която не дължа нищо Елена и Михаил се готвеха за сватба. Ден преди тържеството майката на булката, Ана Василева, дойде на гости, за да се запознае с бъдещата сватя. Срещата се проведе в дома на майката на Михаил — Лидия Петрова. Домакините обсъдиха подробностите около сватбата и седнаха заедно на масата. На следващата сутрин Ана се приготви да си тръгва, а Елена излезе да я изпрати. — Е, как ти изглежда Михаил? — попита майка си. — Добро момче е, — усмихна се Ана, но въздъхна тежко. — Мамче, какво се случи? — учуди се Елена. — Дъще, внимавай с майка му. Още много неща не знаеш за тази жена. Тези думи скоро намериха своето потвърждение. Когато Елена разбра, че свекървата планира да живее с тях, тя каза директно на Михаил: — Ще трябва да избереш: или аз, или майка ти. — Няма да избирам никого, — отвърна спокойно Михаил. — Оставаме както сме, а майка сама да си решава проблемите. — Значи няма да разрешиш да се премести при нас? — Вече ѝ казах. — И как реагира? — Обида се. Нарече ме неблагодарник и каза, че ще съжалявам. — Очаквано… Лидия Петрова се пенсионира рано — беше работила дълги години като стюардеса. — Дотук с работата! — реши тя, когато получи прилична пенсия, далеч над средната българска. Но скоро разбра, че за нейния начин на живот парите не ѝ стигат. Решението беше очевидно — да прехвърли разходите на сина си. — Отгледах те, дадох ти образование. Сега ти е ред да изпълниш дълга си на син, — каза му, когато Михаил навърши едва 23. — От следващия месец ти плащаш наема и храната. — Добре, — отвърна той. — Но ако аз поема грижата за дома ни, ти повече не се месиш в живота ми. Тя прие условията — и трябва да призная, не го притесняваше. Животът на Михаил не я интересуваше особено. Основно го отглеждали баба и дядо, а Лидия си устройвала собствения живот, но без особен успех. Минаха години. Михаил порасна и се премести при нея в горните класове. Пет години покриваше всички разходи за майка си. Тя живееше весело, харчейки пенсията си само за себе си. Когато Лидия стана на петдесет, Михаил си доведе жена в дома. — Много сте поддържана! — смути се Елена на първата среща със свекървата. — Изобщо не изглеждате пенсионерка. Като разбра, че младите ще живеят с нея, Лидия се зарадва: „Чудесно“, — каза, мислейки си: „Вече дори няма да трябва да готвя.“ Елена ѝ повярва, но Михаил ѝ обясни: — Майка ми нямаше смелост да ни изгони. Пет години покривам всичко сам. Посещението на Ана Василева напълно развенча илюзиите: — Дъще, внимавай! Тази жена мисли само за себе си. Когато ви стане неудобно, ще ви забрави. Важно е да държиш на мъжа си. Хареса ми, но със свекърва не си извадила късмет. Минаха шест месеца. Лидия Петрова се влюби. Един мъж, наречен Андрей, започна често да се появява в дома. И скоро… — Имате две седмици да се изнесете. Продавам апартамента. Местя се в Пловдив при Андрей. — Сериозно ли говориш? — изумен беше Михаил. — Какво?! Имотът е мой. Родителите ми го подариха. — Значи ни изгонваш? — Да. Абсолютно законно е. Михаил мълчаливо си взе сакото и излезе. Вечерта той и Елена вече опаковаха багажа. Настаниха се у приятел тъкмо като наематели. След месец Лидия продаде апартамента и замина с Андрей за Пловдив. Няколко дни по-късно Михаил опита да поиска заем: — Не, разбира се. Имам други разходи, — студено отговори майка му. — Е, успех, — каза той. — На теб също, — усмихна се тя. Дори не го прегърна за сбогом. Мина година. Лидия се обади: Андрей я напуснал, взел всичките ѝ пари и изчезнал. Остана сама, без жилище. Върна се и веднага заяви: — Ще живея с вас. — Не. Използвай останалите си пари и вземи ипотека. — Заем ли? На мойта възраст? Само с пенсия? — Намери си работа. Ще трябва да се оправяш, както всички останали. — Значи няма да ми помогнеш? — Не ти дължа нищо, мамо. Избухна: — Неблагодарен си! Отгледах те! — Просто следвам твоя пример, — тихо повтори синът. Лидия поостанала при приятели, докато имаше средства. После — отказ след отказ. И пак при сина си. — Мамче, нито си болна, нито си стара. Вземи си работа. Наеми поне стая. Търси. — Не ти ли е жал за мен? — Не. Напомняш ми онази калинка… дето пееше цялото лято. После Лидия си намери… не работа, а нов брак — с първия срещнат. Поне вече имаше дом. Но това вече е съвсем друга история…