Priviedla Ľuba do dediny svojho ženícha, no on jej dal podmienku…

Priviezla Ľubica do dediny svojho ženíchka, a on jej dal podmienku

Malý Andrejko zbadal, ako sa po prašnej polnej ceste blíži autobus, pustil loptu a bežal k zastávke, čo mu sily stačili. Kostkovaná košeľa mu lietala od vetra a svetlé vlasy mu viali.
Maminka, maminka sa vracia, ešte stále mu to hučalo v hlave, ako bežal. No Ľubica z autobusu nevystúpila sama vedľa nej stál robustný muž v svetlosivom obleku. Kráčal po jej boku, energicky mával aktovkou, a vyzeral ako dôležitý pán. Andrejko sa rozbehol k mame a potiahol ju za ruku, šťastne sa jej pozerajúc do očí.
Ahoj, synček, naklonila sa k nemu tridsaťročná žena a pobozkala ho na temeno hlavy.
No servus, mládenec! zahúkal muž a svojou veľkou rukou rozstrapatil Andrejkovi vlasy. Jeho ťažká ruka mu až otriasla hlavou.

Poďte k stolu, pozvala úctivo pani Mária, Ľubicina mama.
Ďakujem, ďakujem, mamči, významne odvetil pán Vladimír Pavlovič, rozhliadnuc sa po stole natlačenom dobrým jedlom.
Toto je tá pravá dedina! ukázal na rozvoniavajúci stôl. V meste všetko na lístky, samá drahota, ale tu si ľudia všetko vypestujú, svoje mäso, svoje zemiaky.
Aj mliečko, aj smotana domáca, takmer spievavo pridala pani Mária, aj všetko zo záhrady máme svoje.
Kým vládzeme, držíme si svoje, pridal sa pán František, Ľubicin otec, tichý a štíhly, čo celý život odvŕzal zemiaky, obrobil kombajn.
Ani my nie sme zaostalí, lístky nelístky, ja cez sestru v sklade občas prinesiem čo-to navyše, chválil sa Vladimír Pavlovič a pohladil si rednúce vlasy. Ľubicu zásobujem dobrotami.

Andrejko pozoroval neznámeho ujca a rozmýšľal, akú zámienku si nájsť, aby k nemu mohol prísť. V meste, kde býval s mamou, chodieval do školy a hrával sa na dvore, často pokukoval po otcoch svojich kamarátov. Predstavoval si, aký by mohol byť jeho vlastný otec. Predstavoval si, ako by šli spolu do zoologickej alebo hrali futbal. Myslel si, že jeho otec by mohol byť ako tatko Miška Oravca alebo Paľka Ferkeľu, a možno bol iný.
A teraz, keď tento mohutný ujec sedel pri jeho mame, Andrejko si myslel, že keď už prišiel do dediny, azda sa stane jeho otcom.

Andrejko chytil drevené lietadlo, ktoré mu dedo Fero poctivo vyrezal z brezového dreva, opatrne vybrúsil krídla, aby vyzeralo naozajstne. Pristúpil k Vladimírovi červeňou rozžiarenému od jedla a nesmelo povedal: Pozrite, aké lietadielko! a podával mu hračku.
Ej, to je niečo! Vladimír schmatol lietadielko a z celej sily tresol prstami po vrtuli, ktorú dedo urobil na otáčanie. Vrtuľa sa však neroztočila, ale odlétla stranou. Veľmi to nemáš pevné, poznamenal Vladimír a vrátil lietadlo do Andrejových rúk.
Chlapec zodvihol spadnutú vrtuľu a pozrel na deda.
Nevadí, opravíme, povedal dedo Fero.

Vladimír Pavlovič je u nás v meste vedúci, zmenila Ľubica tému vedie garáže v továrni.
Vladimír sa ešte viac napučal a pohľadel na Ľubicu s povýšeným úsmevom: Tak, tak, vedenie, to som ja.
Tridsaťročná Ľubica, ktorá šila v továrni, sa prvýkrát v živote rozhodla vydať a bola rada, že má vážneho, staršieho ženicha, čo má už múdrosť i postavenie. Starostlivo Vladimírovi ponúkala pečenú rybu aj palacinky so smotanou.

Na verande Vladimír roztiahol ruky a zvolal: No, nie je to nádhera?! A ten vzduch!
Vláďko, páči sa ti tu?
Čo sa pýtaš! Veľmi.
Tak tu si oddýchneme, na čerstvom vzduchu, a zajtra pôjdeme naspäť do mesta, Andrejka zoberieme, treba mu predsa kúpiť novú školskú uniformu.
Počúvaj, Ľubka, a prečo chceš chlapca do mesta ťahať? Veď tu je škola!
Ale tu je len prvý stupeň
No tak, jeden rok nech vydrží v dedine, potom ho vezmeme. Zatiaľ spravíme v byte poriadok, nakúpime nový nábytok. U teba len staré haraburdy sú.

Pani Mária pri tej úvahe ustráchane pozrela na Františka. Ten, ako Andrejko zvykol hovoriť, zašermoval fúzmi, nebol nadšený a zamyslene prežúval uváženie rozkvitnutého nápadu budúceho zaťa.
Ale Vláďko, to všetko by sme museli vybaviť so školou, veci navláčiť do dediny
Čo je na tom? Zbalíš mu pár vecí. Veď pozri sa, aká paráda: vzduch, mlieko, zelenina, ovocie tu z neho rastie chlap ako z vody. A vy naň dohliadnete. V meste obaja pracujeme, času nemáme. Tak rok nech ošlape lavice tu, a my sa zatiaľ vezmeme a zariadime si domácnosť. Čo povieš, Ľubka, súhlasíš?
No, súhlas, to skôr podmienka, zamrmlal František.

Na druhý deň, keď Ľubica vysvetľovala, prečo Andrejka nevezme domov, chlapec len kýval hlavou, no ani muk. A keď Vladimír s Ľubkou odchádzali na autobus, Andrejka nikde nevedeli nájsť. Pani Mária prehľadala povalu aj dedovu dielničku Andrejko nikde.
Kam len mohol zájsť, ešte pred chvíľou tu bol. A bicykel stále doma.
Určite sa len zatúlal s kamarátmi, mávol rukou Vladimír.

Ľubica ešte raz nepokojne obzrela celý dvor, potom vyšla na ulicu. Andrejko, ktorý sa celú dobu schovával v kôlni na uhlie, sledoval škárou všetko dianie. Veľmi chcel vybehnúť a rozbehnúť sa k mame, no vedel, že musí ostať detským srdcom cítil, že s príchodom tohto skoro-plešatého pána sa stal akosi zbytočný.

Držal v ruke pokazené lietadielko, slzy mu tiekli po lícach. Nebol plačko; neplakal ani vtedy, keď ho dedo vystrúhal po zadku za to, že si svojvoľne odviezol loďku po potoku. Vždy vedel, že dedo trestá spravodlivo. Ale tentokrát, keď ho nik neudrel, slzy tiekli bez zábran, a on si ich rozotieral päsťami, aby čím skôr prestali.

Tak predsa sa našiel! zvolala babka, keď Ľubica s Vladimírom už odišli. Len sa netráp, vnuk môj, mamka príde o mesiac, ako sľúbila, a my ti zatiaľ kúpime v okresnom meste školskú uniformu. Veď ti je u nás s dedom dobre.

Andrejko sklopil pohľad, blond vlasy mu padli do čela. Spomenul si na kamarátov v meste a srdce mu mačkala túžba vrátiť sa medzi nich. Tu mal tiež kamarátov, ale už dávno pochopil na leto patrí starým rodičom, ktorých má veľmi rád, na jeseň sa vždy vracia do mesta, kde sa mu páčilo.

Týždeň rýchlo uletel. Hrával sa s chlapcami a na to, že ho mama nechala v dedine, pomaly zabúdal.

Pani Mária skoro pustila vedro z rúk, keď za bránkou uvidela Ľubicu.
Dcéra drahá, my sme ťa ešte nečakali.
Ľubica unavene klesla na lavičku: Sľúbila som prísť o mesiac, ale prišla som už o dva týždne. Prišla som po Andrejka.
Ako to? Veď sme sa dohodli, že zostane u nás. Alebo si to Vladimír Pavlovič rozmyslel?
To ja, mama, som si to rozmyslela. Prečo by som mala syna niekomu odovzdávať a Vladimír Pavlovič? Ten je už za Simkou, účtovníčkou; nosí jej z tovarne domov produkty. Ako vraví, príručné dieťa nechce, a mne stanovil podmienku Andrejka z dediny nezobrať.

Pani Mária smutne pozrela na dcéru. Priala jej šťastie, ale nie za takúto cenu.
Azda je to k lepšiemu, dievčatko
Veru, mama, k lepšiemu. Vezmem Andrejka, kúpim mu novú uniformu, tašku novú, pôjde druhýkrát do školy a všetko bude ako predtým. S Andrejkom sme nikdy netrpeli nedostatkom a ani teraz sa nám nič nestane. Nemusela som sa naháňať za jeho potravinami zo skladu chcela som rodinu, aby mal Andrejko otca a ja muža.

Na dvore sa zjavil Andrejko a zastal, keď zbadal mamu. Tak ho to prekvapilo, že na všetko, čo cítil predtým, zabudol. Vrhol sa jej do náručia: Mamička!
Synaček! Ako som sa na teba tešila! Ľubica ho objala, skúmajúc jeho opálenú tvár. Prišla som pre teba, čoskoro pôjdeš do školy.
Andrejko na mamu pozeral prekvapene.
Ako sme žili predtým, tak budeme žiť ďalej. Ty budeš študovať, ja ti budem kontrolovať úlohy. A ešte ťa zapíšem na krúžok i do futbalového oddielu, ako si chcel.
Chlapec tlačil do svojho batôžka čo najviac, aby mame odľahčil tašku.
Synaček, stačí, bude ti ťažko.
Nebude! Ja som silný!

Dedo s babkou vyprevadili Ľubicu a Andrejka až na zastávku. Autobus zablikal, vbehol kolesom na prašnú krajnicu, zastal a otvoril dvere. Andrejko si sadol k oknu a mával dedovi a babke, kým nezmizli za zákrutou.
V rukách držal práve to drevené lietadielko, ktoré mu dedo opravil, a jedným okom stále pozeral na mamu. Cestoval domov, a ten pocit napĺňal jeho srdiečko takou radosťou, že ani netušil, aký je v tej chvíli hrdý, že vedľa neho sedí mama ten najbližší človek na svete…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

11 + nineteen =

Priviedla Ľuba do dediny svojho ženícha, no on jej dal podmienku…
Cudzie šaty Na našej ulici, presne tri domy od zdravotného strediska, bývala kedysi tichá a nenápadná žena – Naděžda. Priezvisko mala obyčajné – Belová, a sama bola skôr ako tiene brezy pod poludňajším slnkom. Pracovala v dedinskej knižnici, kde im mesiace nevyplácali plat, a keď niečo dostali, boli to gumáky, vodka alebo zatuchnutá krupica, čo už aj chrobáky mala. Naděja bola bez muža. Ten odišiel na „sever“ za veľkým zárobkom ešte keď dcéra Ľudka bola v plienkach – odvtedy o ňom nik nepočul. Či si našiel inú, či zmizol v tajge – ostalo záhadou. Ľudku vychovávala Naděja sama. Trhala sa, v noci šila pri stroji. Bola v tom majsterka – len nech má Ľudka pančušky bez dier a mašle v vlasoch, ako ostatné deti. A Ľudka rástla – krásna dievčinka, oči modré ako nevädza, vlasy zlaté, postava útla – ale pyšná, až strach. Hanbila sa za ich chudobu, bolelo ju to. Mladá krv: chcela kvitnúť, behať na diskotéky, no topánky lepila už tretí rok. Prišla jar. Trieda končila školu. V čase, keď mladé srdcia snívajú najviac. Jedného májového dňa prišla Naděja k mne na meranie tlaku – čerešne v záhrade práve začínali kvitnúť. Sedí na pohovke, útla, ramená jej trčia spod opotrebovaného svetríka. – Valika, – hovorí potichu, nervózne prepletá prsty, – mám trápenie. Ľudka nechce ísť na stužkovú, robí scény. – Prečo? – pýtam sa, uťahujem manžetu jej tenkej ruky. – Vraj sa bude hanbiť. Lenka, prednostova dcéra, má šaty dovezené z mesta – krinolínové, módne. A ja… – Naděja si ťažko vzdychla, až mi zovrelo srdce. – Nemám ani na látku, Valika. Všetky zásoby sme v zime zjedli. – Čo plánuješ? – pýtam sa. – Už som vymyslela, – oči jej zrazu zasvietili. – Pamätáš na tie hrubé atlasové závesy, čo mala mama v truhle? Farba nádherná. Odpárať starú čipku z goliera, zašiť korálky. Bude to nádhera! Len som pokrútila hlavou. Ľudku som poznala – jej nešlo o obrázok, chcela drahé, zahraničné, so značkou. Ale mlčala som: materská nádej je slepá, ale svätá. Celý máj svietilo v okne Belových svetlo do noci. Šijací stroj klapal, Naděja čarovala – spala po tri hodiny, oči červené, ruky celé do pichancov, ale šťastie jej svietilo v tvári. Nešťastie prišlo tri týždne pred slávnosťou. Zastavila som sa jej doniesť masť na boľavý chrbát. V kuchyni… Na stole nie šaty, ale sen! Látka žiarila matným odleskom – farba vznešená, sivoružová ako obloha pred búrkou. Každý steh, každá korálka s láskou. – No? – usmieva sa Naděja nesmelo, prsty sa trasú v náplastiach. – Kráľovná, – priznávam. – Naděja, máš zlaté ruky. Ľudka už videla? – Ešte nie, je v škole. Chystám prekvapenie. Vtom buchne vchod. Ľudka doletí, zlostná, tašku hodí do kúta. – Zasa sa Lenka chválila! Dali jej lakované lodičky. A ja pôjdem v deravých teniskách?! Naděja k nej pristúpi, berie šaty zo stola, zdvihne ich opatrne: – Pozri, dcérka… Hotové. Ľudka stíchne. Oči sa jej zúžili, prebehli po šatách. Myslela som, že sa poteší. No zrazu vzbĺkne: – Čo je toto?! To sú babkine závesy! Poznala som ich! Smrdeli naftalínom sto rokov! Robíš si zo mňa srandu?! – To je pravý atlas, pozri, ako sadne… – Naděja už len šepká, robí krok k dcére. – Závesy! – zareve Ľudka, až sa okná roztriasli. – Chceš, aby som na pódium vyšla v záclone?! Aby sa mi smiala celá škola?! „Chudera Belová, v závesoch!“ Neoblečiem to! Radšej pôjdem nahá alebo sa utopím, ako v takomto úbohom oblečení! Vytrhne šaty z ruky, hodí ich na zem a kopne – priamo do korálok, do materinskej práce. – Nenávidím tú biedu! Nenávidím teba! Všetky matky sa postarali, len ty… Si handra, nie mama! V miestnosti zavládlo hrozivé ticho. Naděja zbledla, bola ako omietka na peci. Nekričala, neplakala – len pomaly, akoby zošednutá, zdvihla šaty zo zeme, oprášila fiktívny prach a pritlačila ich k hrudi. – Valika, – šepla bez pohľadu na dcéru, – prosím, choď. Musíme sa porozprávať. Odišla som. Srdce ma pálilo, najradšej by som tej trúbe dala na zadok… Ráno Naděja zmizla. Ľudka dobehla k nám do zdravotného strediska na obed. Tváre niet, hrdosť fuč – v očiach len čistý strach. – Teta Valika… Mama nie je doma. – Ako že nie je? Možno je v práci. – Nie je v knižnici, tam je zamknuté. Ani doma nespala. A… – zakoktala sa, pery sa jej chveli, brada poskakovala. – Ani ikona nie je. – Aká ikona? – až som si sadla. – Svätý Mikuláš, v červenom rohu, stará, babka vravela, že nás ochránila za vojny. Mama vždy hovorila: „To je náš posledný chlieb, Ľudka, na najčiernejší deň.“ Vnútri ma zamrazilo. Vedela som, čo Naděja plánuje. Vtedy sa za staré ikony platilo veľa, ale mohli za ne aj zabíjať. Naděja išla do mesta predať, aby dcére splnila sen o „módnych“ šatách. – Hľadaj vietor v poli, – zašepkala som. – Och, Ľudka, čo si to vyviedla… Tri dni sme žili v pekle. Ľudka bývala u mňa – bála sa byť sama. Nejedla, len pila vodu, sedela na verande a čumela na cestu. Pri každom motore vyskočila a bežala k bráne. V noci mrmlala: – Ja som na vine. Slovom som ju zabila. Valika, ak sa vráti… padnem jej k nohám. Len nech príde. Štvrtý deň, pred večerom, zazvonil telefón v stredisku. Ostro, neodbytne. – Haló! Zdravotné stredisko! – Pani Valentína? – mužský, unavený, úradný hlas. – Z okresnej nemocnice, JIS. Nohy sa mi podlomili. – Čo? – Priviezli k nám ženu pred tromi dňami. Bez dokladov. Na stanici ju našli, zlyhalo srdce. Infarkt. Na chvíľku sa prebrala, povedala meno a vašu dedinu. Belová Naděja. Poznáte? – Žije?! – revala som. – Zatiaľ áno. Ale stav kritický. Príďte hneď. Ako sme sa rýchlo dostali do mesta – to by bola samostatná kapitola. Autobus už bol preč, musela som prosiť predsedu o auto, dali starého UAZa s vodičom Peťom. Ľudka mlčala, zvierala kľučku dverí, prsty biele, neblikala. Pery sa jej hýbali – asi sa modlila, prvý raz v živote. Nemocnica vonia nešťastím: chlór, lieky a tá zvláštna tichosť, kde bojuje život so smrťou. Lekár vyšiel – mladý, oči podliate od únavy. – K Belovej? Pustím vás na chvíľu. Žiadne slzy! Musí byť pokoj. Vošli sme do izby. Pípajú prístroje, trubičky, leží naša Naděja… Bože, krajšie by ju dali do rakvy. Tvár sivá, pod očami tmavé kruhy, pod prikrývkou mala v podstate detskú postavu. Ľudka pokľakla k posteli, tvár do plachty, plecia sa jej chvejú, ale ani nehlesne. Naděja po chvíli otvorila viečka, pohľad zamotaný, neisto. No potom ruka, posiata injekciami, pohladila Ľudkinu hlavu. – Ľudka… – zašepkala, ticho ako lístie – Našla si sa… – Mama, – Ľudka sa dusí slzami, bozkáva tú studenú ruku. – Mama, odpusť… – Peniaze… – Naděja ukazuje prstom na prikrývku. – Predala som… V taške… Vziať si ich. Kúp si šaty… s lurexom… Ako si chcela… Ľudka zdvihla hlavu, slzy tečú. – Nechcem šaty, mama! Počuješ? Nič mi netreba! Prečo si to spravila, mama?! Prečo?! – Aby si bola krásna… – Naděja slabúčko usmiala. – Aby si nebola horšia ako iné… Stojím pri dverách, hrdlo mi zviera, nedá sa dýchať. Pozerám na ne a myslím: tu je pravá materská láska. Nemá logiku, nedohaduje sa, len všetko dá až do poslednej kvapky krvi, posledného úderu srdca – aj keď dieťa je hlúpe, aj keď ubližuje. Lekár nás po pár minútach vyhodil. – Dosť, už nemá silu. Z krízy sa dostala, ale srdce slabé. Bude dlho ležať. A začali sa nekonečné dni čakania. Skoro mesiac Naděja v nemocnici vystrádala. Ľudka chodila za ňou každý deň: ráno do školy, poobede stopom do okresu. Nosila vývary, jablká strúhala. Dievča sa zmenilo – na nepoznanie. Pýcha sa vytratila. Doma upratané, záhrada vypletá. Príde večer, porozpráva ako matka, v očiach dospelosť. – Viete, teta Valika, – povedala raz, – keď som vtedy kričala… Šaty som si nakoniec skúšala. Potajomky. Sú také jemné. Voňajú mamkinými rukami. Len hlúpa som bola. Myslela som, že ak budem mať bohaté šaty, budú si ma vážiť. Teraz viem: ak mama odíde, nič na svete mi nebude treba. Naděja sa zotavila. Pomaly, ťažko, ale zvládla to. Lekári vraveli – zázrak. Myslím, že ju vytiahla Ľudkina láska zo smrti. Vypísali ju deň pred stužkovou. Slabá, ani chodiť nevedela, ale domov chcela. Prišiel večer stužkovej. Celá dedina prišla k škole. Hrá hudba, z reproduktorov „Láskavý máj“. Dievčatá v šatách – každá v inom. Lenka v nádhernom krinolíne, pyšná, odháňa chalanov. A potom sa zástup rozstúpil. Ticho. Kráča Ľudka – drží pod pazuchou Naděju. Naděja bledá, ide ťažko, no usmieva sa. A Ľudka… Ach, aká bola krásna! Mala na sebe tie šaty zo závesov. V lúči zapadajúceho slnka ten „popol ruže“ žiaril nezemsky. Atlasová látka sa vlnila po štíhlej postave, zakrývala i zvýrazňovala, čo mala. Na ramenách žiarila korálková čipka. Ale najdôležitejšie boli oči Ľudky – kráčala hrdá, ale bez pýchy, len s vnútornou silou. Viedla mamu a hovoria všetkým: „Pozrite, toto je moja mamka. Som na ňu hrdá.“ Niektorý šaľoško Kubo chcel niečo zahlásiť: – Kuknite, záclona ide! Ľudka zastala, pomaly sa otočila. Pozrela mu do očí, pokojne, bez hnevu, s trochu súcitom. – Áno, – povedala nahlas, – šila mi ich mama. A pre mňa sú drahšie ako zlato. A ty, Kubo, si hlúpy, keď nevidíš krásu. Kubo sčervenal a stíchol. A Lenka vo svojich drahých šatách náhle akosi zbledla – nie šaty robia človeka. Ľudka v ten večer veľa netancovala. Sedela s mamou na lavičke, prikrývala ju šatkou, nosila vodu, držala za ruku. V tom dotyku bolo toľko lásky, že mi slzy šli do očí. Naděja sa na dcéru usmievala – vedela, že všetko malo zmysel. Aj ikona spravila zázrak – nespravila bohatstvo, ale zachránila dušu. Ubehlo veľa rokov. Ľudka odišla do mesta, vyštudovala na kardiologičku. Je dobrá odborníčka, zachraňuje životy. Naděju si vzala k sebe, opatruje ju ako oko v hlave. Žijú v láske. A tú ikonu vraj Ľudka neskôr našla – roky ju hľadala v antikvariátoch, veľa za ňu zaplatila, ale vykúpila. V jej byte visí na najčestnejšom mieste, sviečka pred ňou horí… Keď sa pozriem na dnešných mladých, rozmýšľam: koľko ubližujeme najbližším kvôli cudzím názorom, dupeme, vymýšľame. No život je krátky ako letná noc. Mama je len jedna. Dokiaľ žije, sme ešte deti, je múr proti vetru večnosti. Ak odíde, zostaneme sami na siedmich vetroch. Chráňte svoje mamy. Zavolajte im hneď, ak sú ešte s nami. A ak nie sú, spomeňte ich s láskavým slovom. Tam na nebi to určite počujú. Ak sa vám príbeh páčil, zastavte sa zasa, kliknite na odber. Budeme spolu spomínať, plakať aj sa tešiť z malých vecí. Každý váš odber je pre mňa ako šálka horúceho čaju v dlhý zimný večer. Čakám vás s radosťou.