Janka, prosím ťa, daj mi aspoň štvrťku chleba a zajtra ti priniesiem peniaze. Už sa mi točí hlava od hladu…
No ale pani, odpovedal mi predavač, toto je chlebový stánok. Flaše tu neberieme. Vidíte ten nápis? Jasne je napísané, že flašky treba odniesť do výkupne, potom vám tam dajú peniaze a až potom kúpite chlieb. Čo vlastne chcete?
Ja som ani netušila, že výkupňa fliaš je otvorená len do dvanástej. Prišla som neskoro. Nikdy predtým som flaše nezbierala. Bola som zúfalá, úplne bez peňazí.
No vidíte, povedal predavač, netreba tak dlho spať. Ráno to skúste skôr, odovzdáte flaše a potom príďte.
Janka, prosím ťa, daj mi aspoň štvrťku chleba, zajtra zaplatím. Už som veľmi slabá z hladu.
Bolo vidno, že tej staršej panej bolo veľmi trápne prosiť, ale držala sa dôstojne.
Nie, zamračila sa predavačka, ja nie som charita, sama sotva prežívam. Plno žobrákov je tu, nezdržiavajte.
Dobrý deň, obrátila sa predavačka na muža, čo stál pri stánku. Vaše obľúbené tmavé pečivo máme, a koláče s marhuľami sú čerstvé, s višňami sú trocha staršie.
Dobrý deň, odvetil muž, ale bol už niekde vo vlastných myšlienkach. Prosím si chlieb s orechmi a sušeným ovocím. A šesť koláčov s višňou.
S marhuľou, skontrolovala predavačka. Tak teda s marhuľou.
Muž sa díval niekam do diaľky, vôbec si nevšimol starú pani, ktorá pri stánku zostala stáť a pozorovala ho.
Predavačka mu podala balíček von cez okienko. Muž vytiahol tučný peňaženku a platil veľkou bankovkou v eurách. Pohľadom náhodne spočinul na brošni, ktorú mala stará pani pripnutú na saku.
Tá žena nevyzerala vôbec ako bezdomovkyňa. Mala vznešený, inteligentný vzhľad, hoci bola oblečená skromne, ale čisto.
Peter sadol do svojho auta, položil nákup na sedadlo a odišiel. Neďaleko bol sídlo jeho firmy.
Keď vošiel dnu, sekretárka Katarína ho privítala:
Pán Peter Hríb, hľadala vás manželka, prosila vás, aby ste jej zavolali.
Bože, Katka, čo sa stalo?
Peter Hríb vlastnil firmu na predaj elektroniky. Začínal v deväťdesiatych rokoch a vďaka rozumu a šikovnosti sa mu podnik rozrástol.
Kancelária firmy bola na okraji Bratislavy. Mohol by sedieť v centre, ale nechcel zbytočne platiť veľa za prenájom.
Za mestom si postavil pekný dom, kde žil s manželkou a dvoma synmi. O dva týždne sa im mala narodiť dcérka, preto ho manželkin hovor vystrašil.
Ivanka, čo sa deje? spýtal sa.
Peter, do školy nás volajú, Mišo sa opäť pobil so spolužiakom…
Zlatko, neviem, či to stihnem. Mám veľa práce, práve jednám s veľkým dodávateľom.
Viem, ale sama to v tomto stave nezvládnem.
Nie, ty nikam nechoď, šetri sa, všetko vybavím, sľubujem.
Mišo ten raz dostane na zadok, keď sa nepolepší. Prepáč, musím makať. Dnes prídem neskôr, nečakaj ma na večeru.
Ty si už doma skoro vôbec nie. Deti ťa nevidia, prídeš, keď už spia, odchádzaš, keď ešte spia. Bojím sa o teba, oddychuješ vôbec?
Čo narobím, taký je život. Dúfam, že tento frmol potrvá len týždeň, potom sa to upokojí. A keď budeš v nemocnici, kto dá pozor na deti?
Niečo vymyslíme, možno najmem opatrovateľku.
Nechcem ale nechať deti s niekým cudzím celý deň…
Ivanka, musíme to prebrať neskôr, mám toho veľa a ty isto tiež.
Príde mi, že ti je naša rodina ľahostajná…
Zlato, nerob si také starosti. Všetko, čo robím, robím kvôli vám kvôli tebe, Miškovi, Jurkovi a našej malej, ktorá príde každú chvíľu.
Prepáč, nemala by som tak vravieť. Chýbaš mi, chcem ťa doma častejšie.
Peter ostal v kancelárii dlho do noci. Deti už spali a Ivanka čakala vo veľkej izbe.
Prepáč, dnes som bol protivný.
Všetko v poriadku, šetri sa, nemala som ťa čakať. Poď do kuchyne, zohrejem ti večeru.
Niet treba, v kancelárii som zjedol objednané jedlo, ale doniesol som koláče s marhuľami. Neskutočné sú, nikde ich tak neurobia ako v tom stánku. A ten chlieb s orechmi a sušeným ovocím…
Koláče sú fajn, ale chlieb deťom nechutil.
Peter v tichosti pomyslel na tú pani od stánku.
Poď spať, zas vstávaš za úsvitu. Peter, spýtala sa Ivanka, niečo ťa trápi? Nejaké problémy vo firme?
Nie, keď uzavrieme tú veľkú dohodu, bude to úplne v pohode.
Si veľmi unavený, aj v kancelárii skoro driemeš.
Myslíš? Len som dnes premýšľal o tom, čo som videl. Vieš, dnes som pri stánku stretol starú pani. Rozhovor predavačky a jej som vtedy príliš nevnímal, až teraz si spomínam na útržky. Ale hlavne, jej tvár mi bola povedomá. A tá zvláštna brošňa na saku…
Peter bol vždy človekom s dobrým srdcom, vždy rád pomohol.
Stará pani, ktorú videl pri chlebovom stánku, mu nešla z hlavy. Mrzelo ho, že jej nepomohol. Ale najviac ho trápilo, že jej tvár mu bola dôverne známa, no nevedel si spomenúť prečo.
Peter šiel druhý deň do práce veľmi skoro. Chcel sa sústrediť, ale myšlienky mal roztrúsené.
Možno som len nevyspatý, uškrnul sa.
Vtom mu hlavou preletelo: Veď to bola pani Tamara Novotná! a vybavila sa mu brošňa, saká, hlas. Nespoznal ju hneď nevidel ju už 17 rokov.
Tamara Novotná bola učiteľkou matematiky, obľúbená všetkými deťmi. Dokonca aj rodičia žiakov k nej chodili s otázkami.
Vydala sa neskoro, mala dcérku, ale tá bola veľmi chorľavá a zomrela, keď mala iba tri roky.
Po tej tragédii odišiel aj jej manžel a Tamara Novotná svoje city začala dávať svojim žiakom.
Peter mal ťažké detstvo. Vychovávala ho stará mama, rodičov stratil pri autonehode, keď ako malý pracovali na poli a cestou domov nezvládli dodávku.
Peťo bol bystrý, pracovité dieťa, ktoré si uvedomovalo, že na všetko sa musí spoliehať samo. Učitelia ho chválili a Tamara Novotná mala k nemu zvláštny vzťah.
Často chodil k nej domov vypomáhať. Bývala v starom rodinnom dome a vždy ho po práci pozývala na obed, na čo Peťo zo začiatku nechcel pristúpiť zo studu.
Tak vymyslela, že mu aspoň zaplatí malé práce. Za to ho potom čakal teplý obed.
Pani Tamara si vždy piekla vlastný chlieb špeciálnu formu mala ešte po babičke. Chlieb bol nadýchaný a vláčny, Peťo hovoril, že lepší nikdy nejedol.
No keď ti tak chutí, dones ukázať domov starkej, povedala raz Tamara Novotná a odrezala mu viac ako polovicu chleba.
Peter sa do spomienok tak zahĺbil, že zabudol na všetku prácu. Len matne zaregistroval pohyb v kancelárii, keď už prichádzali kolegovia.
Vedel, že dom pani Tamary Novotnej dávno zbúrali, na jeho mieste vyrástli paneláky. Tak zavolal kamarátovi, ktorý pracuje na úrade, aby mu zistil, kde teraz býva. Onedlho už mal Peter správnu adresu.
Lenže pracovné povinnosti mu nedovolili zájsť za pani Tamrou hneď.
Večer, už doma, porozprával Ivanke o Tamare Novotnej.
Vieš, Tamara Novotná bola pre mňa viac než učiteľka. Ty si robila starosti, čo s deťmi, kým budeš v nemocnici, tak čo keby prišla k nám ako opatrovateľka? Urobila pre mňa veľa, dala mi v živote šancu. Neznesiem, aby žila v chudobe.
Jasné, zlatko, len ju priveď. Možno sa aj Mišo ukľudní, keď pri ňom bude niekto rozumný povedala s úsmevom Ivanka.
Ty pani Tamaru nepoznáš presvedčí kohokoľvek, zasmial sa Peter.
S manželkou si rozumeli ako málokto.
Konečne, v nedeľu, mal čas. Kúpil peknú kyticu a išiel za starou učiteľkou.
Trochu nesmelo zazvonil. Dvere otvorila pani Tamara. Bola veľmi zmenená, v tvári smutná, oči už stratili farbu.
Dobrý deň, pani Novotná, ja som Peter Hríb. Už ste ma určite zabudli, chodil som k vám do školy pred sedemnástimi rokmi.
Ale kdeže, Peťko, spoznala som ťa už pri stánku.
Mrzí ma, že som vás najskôr nespoznal. Mal som toho na mysli veľa.
Staršej pani sa tisli slzy do očí.
Ste milý, že ste ma prišli nájsť, Peťo.
Peter jemne podal kyticu.
Ďakujem. Vieš, kvet som naposledy dostala pred štyrmi rokmi, keď som naposledy učila. Potom ma už poprosili odísť.
Prepáčte, čaj ponúknuť nemôžem, dôchodok príde až o dva dni.
Prišiel som vás poprosiť, aby ste u nás bývali. Máme veľký dom, manželku, dvoch synov, čoskoro dcérku.
Nie, chlapče, nechcem vám byť na obtiaž, vaša rodina bude isto radšej sama…
Pani Tamara, hovoril som s manželkou veľmi by sme ocenili, ak by ste nám pomohli s deťmi. Potrebujú vzor a múdre slovo. Kto iný, ak nie vy?
Miško, môj starší syn, bohužiaľ, občas má rušné povahu. Zvládnete to?
O rok budem mať sedemdesiat, ale určite áno.
Pobalte sa, prosím, zoberieme vás zo sebou.
Od toho dňa Tamara Novotná bývala u Hríbovcov a na svoje starosti zabudla.
Ivanka bola nadšená jej rozvahou a starosvetskou múdrosťou. Stala sa skutočným pokladom pre celú rodinu.
O týždeň a pol sa narodila vytúžená dcérka a dali jej meno Mirka. Kým Ivanka bola v pôrodnici, synovia si s pani Tamarou užívali spoločný čas. Varila im domáce dobroty a pomáhala s úlohami.
Peter s Ivankou boli pokojní, lebo vedeli, že sú deti v najlepších rukách.
Mišo, ktorý býval veľmi živý, nevedel povedať nie pani Tamare, aj keď na nich nikdy nekričala. Mala dar presvedčivosti a Mišo na bitky v škole rýchlo zabudol.
A potom nadišiel čas priviesť z pôrodnice Ivanku a malú Mirku.
Tak ste mi chýbali, moji zlatí! objala Ivanka synov.
Všetko bolo super! usmieval sa Jurko.
Mami, piekli sme s pani Tamarou domáci chlieb! chválil sa Mišo.
Výborný, hoci pani Tamara vraví, že v rúre to nie je ono. V peci bol vždy ešte chutnejší, dodal.
A tak sa u Hríbovcov začali nové, šťastné časy.
