Voľné šťastie
Mišo, počkaj! No, zastav sa
Mišo trochu spomalil krok a otočil sa.
Za ním po úzkej vyšliapanej cestičke bežala Vierka, šestnásťročné dievča v kožených čižmách, v krátkej sukni, bielej krátkej kožušinke a šatke previazanom na hlave. Zpod tmavého sivo-modrého vlneného šatôčka jej vykúkali tmavohnedé kučeravé vlasy. Tá farba sa náramne hodila k Vierkiným očiam zelenohnedým, vždy akoby zvlhnutým, lesklým, ako by mala už-už vyroniť slzu. Bolo v nej niečo krehké, čo nútilo človeka chcieť ju ochraňovať.
Dievča sa potkýnalo, vždy trochu zaváhalo, ale neklesala na duchu ani na krok.
Vierka, nebly! Počkaj, je šmykľavo! zavolal prísne Michal. Vlastne Hodí sa ti byť bežiacou. Líca máš rudé, pekne ti to je! Už si dlho tak nežiarila. Uzdravuješ sa!
Vierka sa usmiala, dobehla celkom k nemu. Mišo jej podal ruku, schmatla ho za ňu a žmurkla naňho.
Tak čo chcela si? spýtal sa Mišo, rozhliadal sa okolo a naklonil sa rýchlo jej vtisol bozk na líce. Mama zakázala sa s tebou kamarátiť, že ma vypráši povzdychol si teatrálne.
Vierka zvážnela, sklopila pohľad, začala v rukách žmoliť rúčku kabelky. Potom sa znova usmiala.
Mišo, klamú s tatkom obaja! Nič ti neurobia! Pôjdeme dnes do kina, čo povieš? zašepkala prosebne. Lístky už mám. Fakt!
Zložila si rukavicu, natiahla dlaň. Dve papierové vstupenky držala pevne.
Mišo objal jej dlaň svojimi veľkými rukami, pocítil jej horúčosť a hladil tie jemné, štíhle prsty ako u klaviristky.
Kino? Hm Neviem Vlastne mám robotu, zamračil sa, akože zabudol na všetko. Vierka si ruku vytrhla, schovala si ju späť do rukavice. Ale keď ty pozývaš, prečo nie. Pôjdeme, prikývol a frfľavo sa opýtal:
A čo ideme pozerať? Zasa nejaká ľúbená vec?
Nie, vojnový film. Edo to bol už pozrieť, vraj fakt napínavé! zakrútila hlavou Vierka rýchlo. Len Mne sa samej bojí ísť, kamarátky sa boja tiež.
Eduard? Ten narozpráva Choď s ním, veď by šiel! Ak ho tak počúvaš
Edo Novotný bol Vierkin spolužiak, rozumný, vždy hladný po vedomostiach. Namiesto hrania futbalu sa pilne učil, čítal, súťažil a popritom sa stále točil okolo Vierky. Mišo ho nemal rád, no neveril, že by Edo mohol byť skutočnou konkurenciou. Však bol príliš slabý, bez výrazu. Vierka Kováčová vždy mala rada veselých, výrazných chlapcov, ako je Mišo.
Lenže Mišo to mal teraz k ich domu zakázané, no Edo naopak vítaný. Vierkina mama, pani Mária, Edovi vždy naservírovala, usmievala sa
Nikoho nepočúvam! nasrdila sa Vierka. Keď volám teba, iní mi netreba. Pôjdeš či nie?
Začervenala sa, prižmúrila oči.
Mišovi to zalichotilo, prikývol.
No dobre, pôjdeme. Jej je vraj strašne Ale mne? Jasné, trápite svojho Miša až na infarkt! Potom v noci ani spať nebudem môcť, starká Anna sa bude strachovať!
Mišo na ňu žmurkol, Vierka sa rozosmiala, mávla rukou: Ale prosím ťa! Ničoho sa nebojíš. Stretneme sa v kine o šesťštyridsať. Teraz musím domov, mama krája kapustu mám jej pomáhať.
Vierka sa opatrne otočila a rozbehla domov.
Bývali s rodičmi o dva domy ďalej od Miša, spolu vyrastali, vyháňali vrabce z kríkov, liezli na trnku, aj keď im to mamy nedovoľovali, pchali do úst modročierne jagodky, pretekali sa s Mišom, kto ich ďalej vypľuje. Spolu chodili do školy, ale Mišo bol o dva roky starší. Dievčatá Vierke závideli, že taký šikovný Mišo ju nosil na rukách, no ona nechápala, čo na tom je. Mišo jej patril k životu odjakživa.
Pred dvoma zimami, keď šli na lyžiach, Vierke sa naraz zatočila hlava, začali jej pred očami lietať čierne bodky, padla a zlomila si nohu. V snehu, cedila bolesť a cítila ju až v hrudi. Nohy, hruď, nedokázala dýchať. Od malička Vierka strašne bála bolesti. Aj keď jej mama chcela vytiahnuť triesku z prsta, bol to pre ňu problém. Teraz zlomená noha
Mišo bol pri nej hneď. Veď Vierkine výkriky počuli ďaleko za ich ulicu! Ako dieťa vedela nariekať ozaj vytrvalo. Zatiaľ čo ju Mišo niesol domov, noha napuchla, rozhodol sa rozrezať čižmu. Vierka sa mu držala ramena tak pevne, že jej nechty zanechali stopy. Ale Mišo to nevnímal Vierka bola prednejšia.
Priviezli sanitku, odviezli ju do nemocnice. Nohu zafixovali, ale lekári zistili niečo horšie: slabé srdce, plná karta diagnóz. Dlho musela ležať na izbe, napokon sa vrátila domov.
Už sa sneh topil, keď sa Vierka začala stavať na nohy.
Noha dlho zrastala, svrbela pod sadrou. Vierka bola unavená, podráždená, často plakala a hádala sa s mamou, no vždy sa upokojila, keď prišiel Mišo. Okamžite vymýšľal, ako ju zabaviť rozprestrel po posteli mapu sveta, púšťali po nej papierové lodičky. Precestovali celé kontinenty, raz boli v horúčave, o chvíľu na Arktíde, pili čaj za Tatrami. Skladal s ňou stavebnice, kreslili stenu novinami.
Keď ti dajú tú sadru preč, fúkol Mišo na jej sadrový papuč, pôjdeme, kam budeš chcieť. Kam najviac túžiš?
Vierka pokrčila plecami. Najradšej na dvor, tam ma mama nepúšťa. Vraj musí byť pokoj, aby srdce vydržalo Už ani chodiť neviem.
No, veď nič to! Len to treba precvičovať. Môj dedo, pán Jozef z Krupiny, bol skoro po vojne invalid tiež ledva chodil. Prišiel k nim lekár, začal ho mučiť cvikmi, skoro ho zauzloval. Ale dedo sa zotavil, rozchodil všetko! Veď veda napreduje! Aj pre teba sa niečo nájde, Vierka, uvidíš! Len nezaháľaj. Hýb sa, ty slimák!
Zakričal to, zobral jej bábiku a utekol s ňou po izbe. Vierka, klope na barle, ho naháňala a dožadovala sa hračky.
Vierka, také detinské veci! Ty už si ako starena, sťažuješ sa na boliestky. No ako teta Anka z obchodu vždy len hovorí, čo ju kde bolí Hore hlavu, Vierka! Ešte si spolu zatancujeme!
Vierka! Hneď lež! Mišo, preboha, čo to robíš?! vrazila do izby pani Mária. Všetko vieš nemá sa rozrušovať! Preč!
Teta Maruška, ona tu vysychá ako uschnutý chlieb! Nedá sa ju pripútať k posteli len preto, že jej niečo našli! Neuteká maratón, chce len žiť ako ostatní!
O tom rozhodneme len my, Mišo. Bež domov. Príde Edo, bude Vierke pomáhať s učením. Premeškala už dosť
Edo? Ten knižný červík? Nádhera. Možno si aj ja popočúvam
Na prahu, ešte vonku, pani Mária chytila Miša za límec, pritlačila ho k stene.
Vieš čo, mladý viac sa s tými radami neťahaj k nám, doktor amatérsky! Vierka má vážnu chorobu, nič nesmie. Ani deti mať nebude môcť, lebo pôrod neprežije. Tak povedali lekári. Ja chcem živú dcéru! A ani slovo Vierke! O rodine sníva Teraz však
Pani Mária sa skrútila a rozplakala, pustila Miša a zamávala rukou k bránke.
Až doma Mišo pochopil, čo to znamená. Vierka invalid Skutočný Také slabé srdce
Zomrie preblesklo mu hlavou. Možno hneď dnes!
Stará mama Anna stála na verande, neveriacky sledovala, ako Mišo zhodil bundu, tričko, vzal konvičku a polial sa studenou vodou z barely.
Mišo! Čo robíš, prechladíš! kričala, išla po uterák.
Mišo vydýchol, potriasol hlavou, myšlienky trochu vychladli.
Nemôže byť, aby Ešte žiť musí! A bude! A šťastná! Prisahám!
Stará mama načúvala, ale čo šomre chlapec, nerozumela.
Mišo, už netras, nehrkaj, spať nedám. Choď si ľahnúť, už je neskoro, si unavený!
Idem prepáč, ak som ťa rozrušil. Dám si čaj a pôjdem. Spi, stará mama. Spi.
Boli len sami dvaja. O rodičoch vedel Mišo len matne vraj zomreli, alebo zmizli. Stará mama nič konkrétne nehovorila. Nechcela priznať, že Mišova mama ho nechala a otca nik nepoznal…
Vierku vozili k lekárom. Pani Mária ich hostila domácimi dobrotačkami, len aby povedali, že Vierku možno vyliečiť. Ale zázrak neprišiel.
Dnes to liečiť nevieme, rozpačito pokrčil ramenami doktor. Možno časom, s pokrokom vedy No zatiaľ absolútny pokoj.
Samozrejme Konieč Edo, Vierkin kamarát, hovorí, že treba byť opatrný. Priviedol Vierku k čítaniu, stará sa o jej režim.
Mama! červenala sa Vierka. Hanbila sa za Máriine reči.
Čo mama?! uškrnul sa doktor. Správny chlapec je po vašom boku! Cen si ho! To bude dobrý manžel Tak dovidenia.
Sak samotný rozhodol, že dnes chce sladké palacinky na večeru.
Tak žila Vierka bála sa spraviť krok, mama na ňu dávala pozor, aby nič nevyviedla, neprechladla, nebežala, neskákala
V kine bolo dusno, smrdelo cigaretami. Vierka sa chlípila na Miša, pozerala film, a potom tíško vzlykala do jeho pleca.
Vierka, už dosť! Všetko bude dobré! šepkal jej Mišo, hladil ju po vlasoch.
Už ich ale napomínali, nech stíchnu.
Mišo, necítim sa dobre. Ideme von? poprosila.
Jasné.
Dve tmavé postavičky zakryli premietacie plátno, prešli k východu. Zasvietilo prudké svetlo z foajé, dvere sa zavreli a ostala tma.
Vierka a Mišo stáli a žmúrili na bodové svetlá.
Sadni si, donesiem ti vodu! prikázal Mišo.
Už staršia uvádzačka pokrútila hlavou.
Taká mladá Už ste manželia? Kam to spejeme, koho to vychovávame zapriadla s dešpektom.
Asi si myslela, že Vierke je zle, lebo je tehotná.
Nie, ešte nie sme manželia. Ale čoskoro! objavil sa vedľa Vierky Mišo.
Čo? preplnila sa Vierka. Všetko v nej vzbĺklo, hlava sa zatočila. Žartuješ, však?
Schmatla ho za ruku a otočila k sebe.
Ja takéto veci nežartujem! povedal vážne Mišo. Chcel som sa o tom baviť neskôr, ale Vierka, idem na vojnu. A keď sa vrátim, vezmem si ťa. Sľúbil som predsa, že uvidíš celý svet? Dobre, aspoň tých tučniakov. Pamätáš?
Prikývla.
Tak to splním. A nezaujíma ma, kto čo hovorí! Musíme len chcieť, aby si sa uzdravila. Ja chcem. Nájdeme tých najlepších lekárov. Urobia, čo bude treba. Ty mi porodíš dieťa! rozprával nadšene. Veľmi ju chcel pobozkať, no v tejto predsieni plnej ľudí to nebolo ono.
Dopime vodu a pôjdeme na vzduch! navrhol a potiahol Vierku za sebou, no ona sa mu vytrhla.
Naozaj nemôžem mať deti? spýtala sa priamo.
Mišovi zavadil jazyk. Vierkina mama ho prosila, aby jej nič nepovedal, a on sa omylom preriekol.
No Na čo o tom hovoriť teraz? Uvidíš. Len sa musíš šetriť. Ideme sa prejsť!
Vierka len prikývla, nechala sa obliecť, vyviesť na vzduch. Potom odvrátila tvár, privrela oči, zahryzla si do pery. Nie je kompletná, nedožena Nedokáže mať rodinu. Ako ďalej?
Bolo to Mišovi ľúto rýchlo vymyslel niečo, čo by ju potešilo. Zobral ju ku Kvetoslava Borisovi. Požičal im motorku, nasádali Vierke prilbu, posadili pred Miša, prikázali mu pomaly. Motorka sa valila, Vierka cítila jeho opatrné ruky na páse, jeho dych, teplo Zrazu zmizli všetky slová o deťoch, hororové obrazy filmu. Bolo len toto: cesta, Mišo, jeho ruky a zvuk motora.
V noci museli volať k Vierke lekára, pichol jej injekciu.
Prečo viac nešetríte dieťa?! krútil hlavou, keď už bol v predsieni. Čoskoro vás čakajú maturity, a ona?! Už teraz je vystresovaná.
Vierka vysvetľovala, že len boli v kine, že to prejde
S Mišom si bola?! spýtala sa prísne mama.
Áno. Mišo mi vždy povie pravdu! Aj o tom, že nemôžem mať deti
Vierka znova plakala, stonala
No, tak ja tomu Mišovi zarazím krk! zaťal otec, pán Ján.
Nesmieš, oci! Nechytaj ho! On je najlepší, lepší než váš Edo!
Spať! skríkol otec, zhasol a dotlačil ženu do spálne. Vyjde mu povolávací rozkaz, bude tu lepšie.’
Pani Mária už Miša nevpúšťala na prah, vinila ho zo všetkého.
Aj tak budem s ňou! A bude šťastná! Vyliečim ju, pochopili?! Prečo ju zatvárate, dusíte?! Ona uschne, ak nebude žiť mladá!
Pred odchodom na vojnu Mišo prišiel Vierku navštíviť, ale pani Mária ho vyhnala. Mišo takmer búchal na okná, len aby ju uvidel. Pustite ma, alebo vyleziem oknom!
Na verandu vyšiel pán Ján s puškou v ruke.
Budete strieľať, ujo Ján? Tak vystreľte. Jeden chlapec viac, jeden menej Nikomu nechýbam, len starej mame Anne, nie? Ani mne žiť netreba. Vierke poviete, že som odišiel nedostane šok, nie?
Mišo statočne postúpil, nastavil hruď hlavni. Pani Mária zakryla ústa, schúlila sa.
Ján postál chvíľu, potom zvesil zbraň.
Si hlupák, Mišo. Možno sa zmúdrieš na vojne. Odíď. Vierka spí, nedovolím ju budiť. Kvôli starkej chod’ vycedil cez zuby pán Ján.
Obaja sa zhodli, že za všetko môže Mišo. Za to, že ju vytiahol na prechádzku, naučil lyžovať, on vo všetkom vinný! Nech zmizne
Neboj sa, mama. Možno si zvykne v armáde, ostane tam. Vierku zabudne Skontroluj, či nás nepočula.
Pani Mária prešla k izbe bolo ticho. Nevidela, že Vierka, bosá na podlahe, pozerala z okna na Mišov chrbát.
Otoč sa, otoč kričala v duchu.
Otočil sa predstieral, že si napráva čiapku, ale kývol jej, len trošku, skryto. A ona pochopila
Mišo sa vrátil až po štyroch rokoch. Vierka nevedela, nik jej nič nepovedal posielali ho do Afganistanu, bol nezvestný. Anna, jeho starká, zomrela, nedožila sa ho. Vierku na pohreb nepustili.
Všetky listy, ktoré Vierka písala na vojenskú jednotku, akoby zmizli.
Neodpovedá? pýtala sa súcitne poštárka Anna. Nuž, asi má dosť roboty. Alebo možno nechce Ej, veď už ide Edo! Krásavec, skoro profesor. Hľadá ťa!
Vrátil sa na jeseň. Tmavý, dom bez života, tiché, vlhké miestnosti. Strecha tiekla, všade špina, prázdnota. Na lavici ešte stále ležal šál po starej mame Anne. Na stolíku v kúte staré ikony.
Mišo si sadol za stôl, zavrel oči. Všetko bolo ako predtým no zároveň iné. Alebo sa on zmenil?
Nevedel spať, ráno šiel rovno k Vierkinmu domu. Na dvore vešala bielizeň pani Mária.
Teta Maruška! zakričal, zahodil cigaretu. Vy ste stále rovnaká!
Mal pocit, akoby prešla večnosť.
Kto to je? privrela oči stará pani.
To som ja, Mišo. Môžem vstúpiť?
Bez dovolenia otvoril bránku, šiel po chodníku, no stále hľadel na okno Vierky. Záclony zatiahnuté, kvety zmizli.
Odsťahovala sa, Mišo. Si nažive? povedala pani Mária, zdalo sa, že neutrálne. Vrátil si sa, no život ide ďalej
Kam?
Do Nitry. Edo tam nastúpil na vysokú školu, išli.
A Edo?
Muž a žena sú. Vierka tu nechcela žiť sama. Povedali jej, že si padol. No a rozhodla sa ísť za Edom on má v Nitre rodinu. Písali, že sa už ubytovali, Vierka tiež začala na škole. Edo sa o ňu celú dobu staral. Keď sme pochovali tvoju starkú, Vierka zasa upadla, opäť volala doktora Edo bol po ruke, pomohol. Mišo, nevyhľadávaj ich. Daj im šancu byť šťastní.
Pozrela naň prosiaco a pokrčila plecami.
Vierka Edovi nikdy nehovorila láska! usmial sa Mišo, odplul.
To bývalo. Keď teba nebolo, pochopila. S ním jej je pokoj, opatruje ju. Neobjavuj sa, prosím.
Mišo nič neodpovedal, obrátil sa a šiel preč. Pani Mária si vzdychla, vošla do domu.
Mišo ešte deň blúdil po prázdnom dome, pobalil si pár vecí do ruksaku, zabednil okná, zamkol bránku. Potom šiel na cintorín, postál pri hrobe starej mamy, vnímal vtáčí spev. Vyzliekol si z krku krížik, položil na hrob.
Odpusť, starká
A odišiel.
Mišo sa stal tvrdým, neústupným. Nepripúšťal nie, išiel hlavou proti múru, za niečím len on známym. Začínal v dielňach s autodielmi, potom so starožitnosťami, neskoršie s potravinami a surovinami. Prepojil sa s výrobcami lekárskej techniky, našiel najlepších lekárov sveta.
Prečo ťa zaujímajú srdcové veci? spýtal sa kardiológ Romanček z ružinovskej nemocnice. Na to máme špičkových odborníkov Čo sa stalo?
Nič. Chcem pomôcť jednému človeku. Aby žil žila lepšie.
Konkrétne čo? Vek? Príbuzná?
Nie, dávna známa. O dva roky mladšia. Od šestnástky slabé srdce diagnózu nepoznám.
To treba vedieť desaťročné karty sú nanič. Potrebujem čerstvé vyšetrenia.
Mišo kývol, zobral tašku, v tichu chodby odišiel. Občas počuť len kroky, šuchot, hrkútanie personálu
Ráno o piatej sa v koridore objavila Irma, zviazala si pevne župan Mišova družka v Bratislave. V byte bolo chladno, Mišo neustále vetrával, ako by potreboval nával vzduchu.
Kam zase ideš? vyčítavo.
Mišo ochotne pokrčil plecami.
Prepáč, nechcel som ťa zobudiť. Musím ísť na pár dní. Nesmúť moc. Ak by niekto volal, nevieš kedy prídem. Ani ty to nevieš. No, dovoľ mi už ísť. Lietadlo čaká. Nikoho sem nevod’. Jasné?
Irma ruky zodvihla, akože sa vzdáva. Rozkaz, môj pán. Nepozajdáš si aspoň?
Nestíham. Prepáč.
Ticho zavrel dvere. Irma počula, ako dupocú jeho topánky po schodoch
Vedomá, že ho nemiluje. No a? Spoľahlivý chlap, po boku krásny muž. V tomto svete, kde nič nie je ideálne, to stačí…
***
Pán Andrejčík, vďaka za vašu ponuku vždy sa nám technika hodí ale otázka záznamov, to je iná rovina. V reštaurácii sedel oproti Mišovi malý, nervózny človek. Chudé prsty, sivomodré nechty. Mrmlal, gniavil si prsty. To je kontrola, však? Ste z úradu? Nie, nie, ja nezverujem! Elena Ivanovna Pardon, Vierka Kováčová Nepamätám si. Na dodávky sa obráťte na vedenie
Chlap bol spotený, drkotajúc nervami.
Upokojte sa, pán doktor, pousmial sa Mišo. Nie som z úradu. Koľko chcete za informáciu? Neľutujem peniaze. Pochopte, Vierka je moja dávna známa, a ona trpí. Jej muž ju drží doma, pchá do nej tabletky. Na verejnosti sa ukazuje, že má ženu medzi ľuďmi, ale inak Vierka je v tieni. On všetko skúša na nej, aj na synovi. Sám jazdí na aute, ona cestuje autobusom Spolu sme vyrástli. Mne je jej ľúto, aj chlapca. Prosím Dajte mi aspoň prečítať kartu. Ostatné zariadim. Vám nič nehrozí. Ja zaplatím. Objednávky, vybavenie príde načas Vašim deťom sa zíde. Dohodneme sa?
Mišo rozprával pomaly, tlmene, no najradšej by kričal. Ale v reštaurácii sa nesmie
Ste hrozný človek, pán Andrejčík! Hrozný! úzkostlivo šeptal lekár, zaťal prst do vzduchu. Pletiete sa do cudzích životov! Chcete rozbiť svet, ktorý vám nepatrí! Strašné, zločin!
Zločin je však oženiť sa s chorou len kvôli výhodám! zaburácal Mišo. Ostatní hostia otočili hlavy, čašníci len cinkali pohármi. Je mi ukradnutý jeho svet! Vierky je mi ľúto, ich chlapca! Poď, ukáž kartu a končíme. Prinesiem všetko, čo sľubujem. Tvoje deti raz aj tak pôjdu na vysoké Poďme radšej von.
Vonku fúkal mrholený vietor, vyvliekal šály, čiapky.
Doktor zapálil cigaretu, zamyslene vykročil popri blikajúcich výkladoch.
Koľko? obrátil sa napokon.
Mišo povedal sumu. Doktor kývol, vytiahol z aktovky papiere mal ich doma, len sa vykrúcal. Mišo ich vzal, vložil do aktovky obálku.
Ďakujem. Dokumenty už idú, o týždeň môžete očakávať prístroje.
Mišo Andrejčík poklepal lekára po chrbte a zmizol
***
Vierka Kováčová sa pomaly prechádzala pomedzi domy. Nemyslela na nič. Len sa dívala okolo. Zajtra opäť do polikliniky, Edo ju zapísal na čas, ktorý jej koliduje s robotou. Večer má Valér (jej syn) rodičovské v škole, Edo vraj nepríde O týždeň prídu Edovi rodičia, treba pripravovať izbu Veľa starostí. Ale teraz stačí kráčať a dýchať. Je to dobré.
Okolo prefrčala motorka, dievča objímalo chalana. Vierka sa usmiala a spomenula si, ako s Mišom jazdili, leteli kaluže, míňali susedov.
Vierka! počula zrazu známy hlas a stuhla. Vierka, ahoj!
Otočila sa. Mišo
Musím s tebou hovoriť. Je to dôležité a veľmi súrne! Odvliekol ju na lavičku. Poďme si sadnúť.
Mišo Môj Miško štebotala, hladkajúc ho po ramenách, hrudi, dotýkala sa tváre. Stará mama Anna by neverila
Vierka sa rozplakala, Mišo ju objal pevne, no nežne. Je spoľahlivý, dobrý, vždy s ňou teraz to Vierka cítila.
Kde sa porozprávame? Nemôžme ísť k vám? Edo a Valér sú doma
Nechcem u vás. Týka sa to len teba.
Tak dobre. Tamto je bufet, poďme
Sadli si, Mišo váhal, napokon začal:
Vierka, musíš so mnou odísť. Treba však vybaviť papiere, nahlásiť liečenie
Kam?
Našiel som najlepšieho lekára, operujú tvoju diagnózu. Treba zákrok. Potom sa budeš cítiť lepšie! Edo ťa nebude držať zavretú, nebudeš viac obeť.
On ma netýra. Len sa veľmi bojí o mňa triasla hlavou Vierka.
Viem. Aj to, že jazdí na tvojom aute Ale už som všetko vybavil, zaplatil. Poď. Čakajú na teba. Všetko je zabezpečené.
Mišo začal súriť, ako by tušil prerušenie.
Vierka? Valér ťa čaká, ideme domov, ty sedíš v bufete? Edo ich zbadal. Zdržal som sa v práci, cestou som si ťa všimol. A toto Mišo? No pozrime sa
Edova tvár stuhla, schytil Vierku za ruku.
Počkaj, Edo, Mišo mi niečo chcel ponúknuť
Vierka cítila predtuchu nešťastia.
Ideme na vzduch! Zober si pod jazyk tabletku! Edo sa zamotal, Mišo ich nasledoval.
Doma bolo cítiť polievku. Valér z izby vyzvedal na hosťa.
Mišo, teší ma.
Chlapec podal ruku, pohliadol na otca.
Valér, pojedz si v izbe. S Mišom máme dôvernú debatu, zavelil Edo.
Vierka priniesla Valérovi jedlo, pobozkala ho a šla do kuchyne.
Tak, čo si zač? Odkiaľ si prišiel? Edo rozhadzoval nohy pod stolom, aby Mišovi zavadzal.
Vierka, daj mu fašírku. Ženatý?
Nie. Pre Vierku som našiel v zahraničí kliniku. Tam jej spravia zákrok na srdce. Bude zdravšia, šťastnejšia ako predtým! Vierka! Nemlč
Vierka, choď Valérovi zalievať čaj.
Edo počkal, v kuchyni pokračoval:
A čo ona povie? Objavíš sa ako blesk, ťaháš ju preč, nevieš vlastne kam, na čie peniaze, pod nôž. A čo potom? A my s Valérom? Ak jej niečo bude? Ona je len moja. Všetko som zvládol. Zostane tu! Pomôž si sám.
Si tu hrdina? Ona nie je vec! Daj jej šancu žiť! Keď máš rád jazdu na jej aute, ona bude šoférovať sama! Hanba ti, Edo Počúvaj, Vierka odíde, stane sa iným človekom, obnoví život
Nikam nejdem, Mišo. Ostávam tu. To je môj život. Bojím sa, že by som sa už neprebudila Valér je ešte malý. Ja žijem dobre, neboj sa.
Vierka ho objala okolo chrbta, položila hlavu na jeho plece.
Poďme my si dať čaj, chlapci. Máme koláčiky aj cukríky. Potom, Mišo, pôjdeš domov, dobre?
Mišo neostal, vstal, vzal bundu, odišiel ani nepozdravil.
Na ulici, keď vrážal do ľudí, nechápal prečo niekto odmietne najlepšie, čo mu môžete dať? Pre Vierku už predal polovicu biznisu, navštívil stovky nemocníc Zbytočne?
Pomyslel: Chcel si len dokázať Edovi, že ty si lepší. Mýlil si sa. Prehral si! Hlava sa zatiahla tmou, zostala len krivda
Irma ho čakala, nespala.
Ahoj, privítala ho v starom župane. Navarila som polievku Skúsiš?
Pristúpila k Mišovi, veľkému, chladnému, objala ho, zabudla na všetko.
Čo je? nechápal Mišo.
Bála som sa, že neprídeš. Že ostaneš tam s ňou
Irma vzlykla, pritiahla sa k nemu ešte viac.
Zlatko! Ako by som bol bez teba? Hlúposť!
Mišovi sa zrazu uľavilo akoby zložil bremeno. Už nič nesmie, nič nemusí môže len žiť, milovať Irmu, vziať si ju, mať deti To bude ich život, rodina. A ostatní nech žijú po svojom.
A je to jednoduché dovoliť si byť šťastný.
Irma sledovala, ako Mišo s chuťou jedáva jej polievku. Usmievala sa: v ich byte žije odteraz tiež malá rodina. Bola si tým istá.
