Celkový rodinný verdikt vyhlásila najstaršia dcéra Zdena. Zo svojho tvrdohlavého charakteru a obrovských požiadaviek na snúbencov sa nikdy nevyznala, a do tridsiatky sa premenila na jedovatú manželskú nepriateľku. Bolesť v žalúdku, nočná mora mužov v ľudskom tele.
Pribúľka, povedala, ako keby to bola napísaná v kameni. Mladšia dcéra, Júlia, plesa, obézna dievčina, sa usmiala schváľujúc. Matka mlčala, ale z jej zamračeného tváre bolo jasné, že nevydatá dcéra sa jej tiež nepáči. A čo by sa v takejto situácii mohlo páčiť? Jediný syn, opora a nádej, odišiel do armády a priniesol si domov manželku. A tá, takzvaná žena, nemala ani otca, ani matku, ani peniaze. Nič. Buď vyrástla v sirotinci, alebo sa zaplietla do rodinnej siete. Nič nebolo známe. Tomáš mlčí, len si dělá vtip, že sa nebudeme trápiť, matka, ešte si spravíme svoje bohatstvo. Tak sa pýtaj na neho, na toho bláznivca. Čo do rodiny zavial? Možno nejaká zlodejka, podvodníčka. Koľko ich už je!
Viera Nikitová, od chvíle, čo sa Príbuľka v dome objavila, neprešla jednú noc spánkom. S podpolovicou bdelosťou očakávala nejaké fígle od novej príbuznej: keď začne obchádzať skrine. A dcéry ju ešte naháňajú, Babička, schovaj rodinné poklady. Aké poklady! Kabáty, zlatíčko. Inak sa jedného krásneho rána zobudíme a zbohom bude štruktúra!
A Tomášove vlasy boli po mesiaci vyzliekané: koho do domu priniesol! Kde boli tvoje oči? Žiadna koža, žiadna tvár!
No nič sa nedá robiť, život treba žiť. Začali žiť a Príbuľku na svoje miesto dať.
Dom bol bohatý, záhrada tridsať hektárov, tri svine v ohrade, vtáky počítanie vôbec nie je potrebné. Celú prácu, aj keby si štruktúru prevrátil, nedá sa preťažiť. Príbuľka sa však nestěžovala. Varila, upratovala, starala sa o svine a o záhradu. Snažila sa vyhovieť svokre. Ale ak matka srdce neustále leží, aj keď sa obklopíš zlatom, všetko sa pokazí. Nežiadúcej svokra, od rána až po večer, povedala:
Volaj ma krstným a priezviskom. Bude lepšie. Mám už dcéry, a ty, nech sa aj snažíš, nebudete mi blízke.
Odvtedy Príbuľku volala Viera Nikitová a tak sa tak volali. Matka ju už nevolala inak. Niečo sa muselo urobiť alebo povedať. Tak povedala: Treba niečo spraviť. A všetko. Nepoddávať sa. Avšak netrpezlivé švagriny nemali povolenie na únik. Každú vetu vkladali do radu. Niekedy matka musela udržať rozpadávajúce sa dcéry. Nie preto, že láskavo hľadela na Príbuľku, ale preto, že poriadok musí v dome vládnuť, nie výkriky. Navyše dievča sa ukázalo pracovitým. Chytilo sa do všetkého. Nie bola lenivá. Matka, bez priznávania si, postupne roztopila srdce.
Život sa možno zlepší, keby Tomáš neblúdil.
Aký muž vydrží, keď mu od rána do noci dva hlasy šepkajú: Kto si vzal, kto si vzal. A tak Zdena mu nakoniec predstavila nejakú kamarátku, a všetko sa zamotalo, roztočilo. Švagriny oslavovali víťazstvo: Teraz sa nepríjemná Príbuľka upratuje. Matka mlčala, a Príbuľka predstierala, že sa nič nestalo, len sa zmenšila, oči jej zostali smutné, skľúčené. A zrazu, akoby hrom z jasného neba, dve správy: Príbuľka čaká dieťa, a Tomáš sa s ňou rozvádza.
To sa nedá, povedala matka Tomášovi. Nedala som ti ju za ženu.
Ale keď sa už oženil, žiť! Nie je čo sa trápit. Čoskoro budeš otec. Ak rozbiješ rodinu, vyženem ťa z domu a nebudem ťa chcieť poznať. A Šurka bude tu bývať.
Prvýkrát počas celého života matka Príbuľku oslovila menom. Sestry uležali. Tomáš sa rozčúlil: Ja som muž, rozhodnem. Matka však ruky na boky priklopila a zasmiala sa: Aký si muž?! Zatiaľ si len nohavice. Keď porodíš dieťa, vychováš ho, dáš mu rozum, vyvedieš ho do ľudí, až potom budeš mužom!
Matka nikdy nešla do vrecka po slová. A Tomáš sa chrápil mamičkou!
Ak má niečo v úmysle všetko! Odišiel z domu. Šurka zostala. Po uplynutí stanoveného času porodila dievča a nazvala ho Varyška. Matka, keď to zistila, nič nepovedala, ale bolo vidieť, že je šťastná.
Vonku v dome sa nič nezmenilo, len Tomáš zabudol cestu domov. Rozčúlený. Matka samozrejme trpela, no tvár neukazovala. Vnuka milovala. Rozmaznávala ju, kupovala darčeky, sladkosti. Šurke však zjavne neodpustila, že stratila syna cez ňu. Ale nikdy nepovedala ani slovo.
Dejúc desať rokov. Sestry sa vydali, a v veľkom dome zostali traja: matka, Šurka a Varyška. Tomáš sa nastúpil a odišiel s novou manželkou na sever. K Šurke prišiel jeden dôchodcový vojak, starší, vážny muž. Rozvedený, zostal jej byt, sám žil v internáte. Dostával dôchodok, bol seriózny snúbenec. Šurke sa tiež páčil, ale kam by ho vzala? K svokre?!
Vysvetlila mu všetko jednoducho, požiadať o odpustenie a odišla. A on, nie blázon, šiel po úctu k matke. Viera Nikitová, milujem Šuru, bez nej nemôžem žiť.
Matka nevykrútila žiadny sval tváre.
Miluješ, povedala, tak sa vezmite a žite.
Stíchla a dodala:
Varyšku z bytu neodstránim. Tu zostanete so mnou. V mojom dome.
A tak všetci spolu bývali. Susedia si jazdili jazykmi až po vyčerpanie, rozprávali, ako šialená Viera Nikitová vyhnala vlastného syna z domu, a Príbuľku s šprýmařom prijala. Nevšímala si šumivé rozhovory, nevedela nič o mladých, držala sa hrdine a neotrasiteľne. Šurka porodila Katku. Matka nedokázala oceniť svoje milované vnučky. Aj tak Katka bola vnučkou? Niečím.
V tom sa všetko zlomilo. Šurka ťažko ochorela.
Manžel zlyhal, aj keď na chvíľu zapíjal. Matka ticho, bez zbytočných slov, vybrala všetky peniaze z účtu a odvezla Šurku do Bratislavy. Preskúmala všetky lieky, všetkým lekárom ukázala. Nepomohlo.
Ráno sa Šurke uľahčilo, a požiadała matku o kurací vývar. Rozradostnená matka razom uvarila kurča, olúpala ho, varila. Keď priniesla vývar, Šurka ho nejedla a po prvýkrát zaplacala slzy. Matka, ktorú nikto nevidel plakať, plakala s ňou:
Čo, dieťa, odchádzaš odo mňa, keď som ťa milovala? Čo robíš?
Potom sa upokojila, utierala slzy a povedala:
Neboj sa o deti, neodídu.
A až do konca viac neplače, sedí pri nej, drží Šurku za ruku a jemne hladí, akoby hľadala odpustenie za všetko, čo medzi nimi bolo.
Ďalších desať rokov. Varyšku chceli zosobášiť. Prišli Zdena s Júliou, už staré, zmazané. Ani jedna z nich nemala deti. Zvolala sa akákoľvek príbuzná. A Tomáš prišiel. S manželkou už bol rozvedený. Pitie ho zahltilo. Keď uvidel, aká krásna Varyška je, potešil sa. Nečakal som, že mám takú úžasnú dcéru. Keď však počul, že svoju dcéru nazýva cudzieho otca, zahmlil sa a obrátil sa na matku s výčkami: Prečo si pustila cudzieho muža do domu, aby čistíľ? Nemá tu čo robiť. Ja som otec.
Matka poslechla a povedala:
Nie, synu. Nie si otec. Keď si bol mladý v nohaviciach, nevyrostol si z nich do muža.
Povedala to tak, ako keby to bolo vyrytá do kamene. Tomáš nezniesol takú hanbu, zbalil si veci a opäť sa vybral cestou do sveta. Varyška sa vydala, porodila syna a na počesť adoptívneho otca ho nazvala Alexander. A babu Vary včera pochovali pri Šurke.
Tak ležia v rade: svokra a snúbenica. A medzi nimi na jar vyrástla brezina. Odkiaľ? Nikto nezasadil. Príbuľka prišla z ničoho. Možno posledné rozlúčenie od Šurky, alebo posledný odpus od matky.
