Keď som sa v noci prebudila, cítila som vedľa seba obrovskú prázdnotu. Zmätená som natiahla ruku, dúfaac, že pocítim ten známy teplý dotyk manžela, Štefana.
Ale spánok sa nevrátil a on sa zdalo, že nechce vrátiť do postele aspoň ďalších pätnásť minút. Srdce mi začalo búšiť nervózne, posadila som sa a hľadela do tmy izby. Čo ak sa niečo stalo? Možno mu niečo leklo? rozjímanie mi nepřestávalo krútiť hlavu.
Skúšala som sa upokojiť, predstavovať si, že Štefan možno len prebúdzajúci sa nespavosťou šiel do nejakých pracovných vecí. No úzkosť ma stále držala.
Nechcela som zbytočne panikáriť, tak som sa opatrne postavila z postele, ticho otvorila dvere spálne a na špičkách sa pomaly presunula ku kuchyni. Len pár krokov som urobila, keď som zrazu zamrzla.
Z kuchyne som zaslechla mužský hlas. Hovoril po telefóne a reproduktor bol nastavený dosť nahlas, aby som pochopila každé slovo a to od žene.
Áno, miláčik, už som rezervoval letenky do Turecka, ozval sa Štefan s nádejou v hlase. Strávime spolu nezabudnuteľný čas. Nikto to nikdy nezistí.
Mala som pocit, že mi klesá zem pod nohami. Celý môj svet sa v jednej chvíli zrútil. Každé slovo mi bolo akoby ostrým mečom do duše.
Koľko rokov sme boli spolu, koľko plánov, radostí aj trápení sme prežili bok po boku. Ako to mohol urobiť?
Vrátila som sa do spálne. Ležiac v tme, pozerala som, ako mi po lícach tečú slzy. Srdce mi bolo roztrhané, vnútri sa miešala hnev, urážka a horká sklamanosť.
Nakoniec mi prešla rozhodnosť vstala som, šla k skrinke a začala balit Štefanove veci do kufra.
Keď Štefan vstúpil do spálne, uvidel ma s batožinou a prekvapene sa spýtal:
Čo sa deje?
Pozrela som ho priam do očí, plných sklamania a pevnosti.
Zbalila som ti kufor, povedala som pokojne. Abys ho mohol vziať so sebou do Turecka.
O čom hovoríš? vyčítl nervózne Štefan.
Nehraj sa, Štefan. Počula som tvoj telefón v kuchyni.
Štefan sa zjavne rozprášil, ruky mu trasli. Chcel niečo povedať, ale ja som ho zastavila.
Zvyšok vecí si poskladaj sám. Teraz vezmi kufor a choď do hotela, alebo kamkoľvek chceš. A po tej tvojej dovolenke už ťa tu viac nebudem vidieť.
Tá noc zmenila môj život naplno.
Keď Štefan odišiel, znova som ležala na posteli, hoci som vedela, že už nezasnem. Jedna myšlienka ma však netrpezlivo držala: odteraz bude všetko iné. Žiadne ďalšie ilúzie, žiadna bolesť z podvodu. Konečne som bola slobodná.
Čo si o tom myslíte, urobila som správne? Nebolo by lepšie to mlčať? Dajte vedieť v komentári!
Ahoj kamarátky a kamaráti, ak chcete viac takých príbehov, napíšte nám a nezabudnite na lajky to nám dodáva energiu písať ďalej!
