Znovu prišla moja mama so spolubývajúcim a s nejakým mužom. Ešte pod vplyvom alkoholu Veronika sa schúlila do rohu pri komode.
Už sa nikam neukryjem, vonku padá sneh. Všetko ma už šúcha. Keď bude leto, skončím deväť tried a nastúpim do Banskej Bystrice. Vstúpim na pedagogickú školu a budem učiteľkou. Mesto je len desať kilometrov, ale do internátu sa nasťahujem, zamumlala.
Mama a hostia sa usadili v kuchyni. Zaznelo špliechanie, keď nalejali do pohára niečo tekuté, a šíril sa pach údeniny. Veronika neúmyselne prehlbila slinu.
Počkať, ty! ozval sa hlas matky.
Čo sa lámeš? spýtal sa.
Sme dvaja
Ako keby to bolo prvýkrát s dvoma, zasvietil hlas Michala, spolubývajúceho mojej mamy.
Zaznel pád nádobí, šušť a syč. Veronika sa ešte viac zakryla do rohu. Šum náhle ustal.
Počúvaj, Janko, ona spí, šepol spolubývajúci.
Sám som povedal, že je fajn dievča, ale niečo na nej
Počúvaj, má dcéru
Akú dcéru?
Veruľka, už je veľká. Asi sa schovala v izbe.
Priniesť ju sem, zvolal radostne Janko.
Veruľka, kde si? vstúpil spolubývajúci, pozerajúc Veroniku so zlou úšklebkou. Poď, posaď sa s nami!
Ja tu nebudem mať problém, odpovedala.
Prečo sa hanbíš? Michal sa snažil objímať dievča.
Veronika zobrala vázu z komody a hodila ju na hlavu spolubývajúcemu. Zaznel úder skla. Vyskočila a vybehla z miestnosti.
Chyť ju! zakričal Michal. Dievča už stálo pri dverách. Nemala čas na topánky a tak, v ponožkách, starých šortkách a tričku, vybehla von.
Za ňou sa rozbehli muži. Ulica dediny bola prázdna. Kam behať v noci po snehu? V pozadí sa ozývali výkriky. Pri veľkom dome, okolo ktorého bežala, zaznel štek. Potom hlas, čo zakričal na psa.
Veronika ušla k bránam a zaklopala. Dvere otvoril muž okolo štyridsiatich rokov.
Pomôžte! povedala ticho, pozerajúc sa prospečlivo na muža.
Poďte dovnútra! chytil ju za ruku a zatvoril dvere.
Oľga, kto je to? vyšla žena na verandu.
To, prikývol majiteľ na dievča. Za ňou nejakí muži bežia.
Rýchlo dovnútra!, chytila Veroniku za ruku. Všetko nám rozprávaš.
Veruľka, vybehni pekne! ozval sa Michal.
Oľga, nepletaj sa! kričala pani. Vstúpte domov!
Z ulice sa ozývali kriky, zo dvoru štek psa.
Musíme volať políciu, povedala žena a vytiahla telefón.
Polianka, ne. Rýchlo to vyriešim sám. Sú to, ako sa zdá, miestni.
Ako ich vyriešiš?
Poctivo. Upokoj dievča!
Majiteľ vzal balík, šiel ku chladničke a položil dovnútra fľašu a kúsok údeniny.
V dvoře pohladil psa a spolu vyšli von. K nemu pribehol Michal:
Daj Veruľku späť!
Ber a choď!
Čo to je? otváral balík, na tvári sa mu úsmev rozšíril, prikývol priateľovi. Poďme, Janko!
***
Dobrý deň, volám sa Polina Štefánová, žena postavila na sporák kanvicu. Sadni, sadni! Povedz, kto si a čo sa stalo.
Volám sa Veronika, začala dievča, krčím zubami. Žijem na tejto ulici, ale od roka.
Si dcéra Kristíny?
Áno.
Aj keď sme tu nedávno, už sme počuli o tvojej mame. Veronika sklonila hlavu a rozplačala sa.
Neplač! žena ju jemne pritlačila k sebe. Tento gest tak pre Veroniku bol nezvyčajný. Objala ju a plakala ešte hlasnejšie.
Dobre, dobre! Teraz si dáme čaj.
Vstúpil majiteľ domu:
Všetko hotovo.
A čo s tou kráskou?
Polina prikývla na dievča a náhle sa usmiala.
Zajtra sa o tom porozprávame! Najprv čaj a potom ju dáme do kúpeľa.
Chceš jesť? Polina položila pred hostí šálku čaju a znova sa usmiala. Vidím, že ti chutí.
Na stole sa objavili sendviče a zvyšky koláča.
Jedz, jedz! usmial sa majiteľ a sledoval, ako dievča pozerá na jedlo.
Veroniku už nepreháňali otázkami. Snažili sa jej nedávať pozornosti, keďže sa hanbila.
Po večeri Polina ju zaviedla do kúpeľne:
Umy sa, vezmi si tento župan!
***
Veronika chcela len jedno aby ju dnes nevyhodili von. Ako príjemne ležať v teplej vani, keď vonku bolo chladno. Ale čas vstávať, hostia čakajú.
Vystúpila. Muž a žena sedeli na pohovke. Dievča sa hanblivo usmiala:
Ďakujem!
Pozri, Veronika, začala hostianka. Rozumiem, nikto ťa nebudeme hľadať. Nemáš chuť ísť domov.
Dievča sklonilo hlavu ešte nižšie.
Zajtra ráno musíme odísť
Rozumiem, Veronika sklonila hlavu hlbšie.
Zostaneš sama. Nevítaj nikoho! Na dvore náš Jack nikoho nepustí. Chápeš?
Áno! zakričala, neudržujúc emócie.
Môžeš uvariť náš čučoriedkový štrúdľ, ak prídeš, povedal s vtipom Oľgár Román. Vieš?
Viem, rýchlo odpovedala Veronika, stále sa bájúc, že ju vyženú. Dobre varím a môžem upratovať.
Upratuj, ak ti to nevadí, súhlasila Polina Štefánová.
***
Prebudila sa spolu s majiteľmi. Ležala ticho v posteli, stále sa obávala, že ju vyhodia. V dvoře zašumel automobil. Po chvíli všetko utichlo.
Vstala. Umyla sa. V kuchyni vrelo číhalo varenie, na stole chlieb, údenina, syr. Na pracovnom stole ležali bravčové rebrá.
Jedla raňajky, upratala stôl, všetko utrhla, zamyla podlahu.
V kúte uvidela vysávač. Zapla a začala vysávať.
Len vypnula
Čo to všetko znamená? ozval sa hlas za ňou.
Rýchlo sa otočila. Vysoký, pekný chlapec okolo osemnásť rokov, karamelové oči, zvedavosť.
Upratujem, zamrdlala Veronika. A vy ste?
No chlapec krútil hlavou a vytiahol z vrecka telefón:
Mami, som doma. Kto je to?
Synu, nech tá dievčina u nás chvíľu prežije.
Čo tým?
Schoval telefón a pozorne prezeral Veroniku od hlavy po päty, potom šiel do kuchyne.
Mám vám pripraviť čaj? spýtala sa dievča.
Sám si s tým poradím.
***
Veronika dokončila vysávanie. Začala zotierať prach, počúvajúc každý šuchot v kuchyni.
Chlapec jedol, šiel do kúpeľne a vrátil sa nahý, voňajúc po telocvetnej správe.
Hej, majiteľ, daj mi ešte jednu fľašu! zakričal z ulice.
Čo to je? chlapec sa podivil a pozrel von okno.
Nevotvárajte im! zvolala Veronika úzkostlivo.
Chlapec ju zvedavo pozrel, usmial sa a išiel k východu.
Dievča vybehlo k oknu. Pri plote stáli spolubývajúci mojej mamy s priateľom a niečo kričali. Veroniku zachvátil strach.
Zrazu vybehol syn majiteľov. Obaja sa na neho vrhli. A zrazu spadli priamo do snehu, Veronika mala pocit, že padli obaja naraz.
Chlapec sa nad nimi naklonil, povedal niečo. Vstali, sklonili hlavy a išli smerom k domu maminy.
***
Chlapec sa vrátil. Jeho pohľad spočinel na stálu Veroniku. Prišiel:
Čo, bojíš sa?
Bez kontroly nad sebou sa zrútila na neho do náručia a rozplakala sa.
Ako sa voláš? spýtal sa náhle.
Veronika.
Ja som Róbert. Všetko bude v poriadku, neplač. Už viac neprídu.
***
Róbert šiel hore do svojej izby a nevrátil sa až do večera. Veronika uvarila čučoriedkový štrúdľ, posadila sa k stolu a zamyslela sa.
Samozrejme, chcela zostať tu s tými milými ľuďmi, ale uvedomila si, že prekročila hranice slušnosti.
Majitelia sa vrátili. Polina Štefánová prekvapene prikývla, hodnotiac poriadok. Oľgár Román s úctou ochutnal štrúdľ.
Myslím, že pôjdem domov, povedala Veronika s rezignáciou. Ďakujem vám za všetko!
Veronika, zostaň ešte pár dní! odpovedala Polina.
Ďakujem, pani Polina! Idem domov, zopakovala.
Urobila krok k dverám a zastala. Od včera nosila v cudzom župane a cudzích topánkach.
Poďme! pani hostiteľka ju chytila za rameno a viedla do obývačky.
Otvorila skriňu, dlho pozerala na oblečenie. Vytiahla džínsy, svetrový top a teplú športovú bundu.
Obliekaj! Sme takmer rovnakej výšky.
Nemyslím si nie, prosím
Nie choď domov nazúbaná. Obliekaj, oblékaj! Nenechám si to tak.
Obliekla si a potichu sa pozrela do zrkadla. Takých pekných vecí ešte nikdy nemala.
V chodbě ju prinútila dať si čiapku a zimné topánky.
Veronika, na zdravie! povedala Polina.
Ďakujem, pani Polina!
***
Život plynul svojím tempom. Mama si našla prácu na farmu. Jej spolubývajúci niekde zmizol s priateľom.
Prišla jar. Ten deň Veronika sedela doma a učila sa. Keď niekto zaklopal na dvere, vyhla sa k oknu a nevedela uveriť vlastným očiam pri plote stál Róbert. Keď ju uvidel, prikývol hlavou. Ako keby povedal: Vyraď!
Nešla von vzlietla.
Ahoj! usmial sa Róbert.
Zdravím!
Mama ťa volala.
***
A tak vstúpila do domu, kde strávila ten šťastný deň.
Ahoj, Veronika! privítala ju na prahu pani Polina a objala.
Zdravím, pani Polina!
Poďte dovnútra! Poďme si dať čaj!
Polina posadila dievča, nalevala čaj a sama si sadla k stolu.
Mám k tebe jeden malý úkon. S manželom letíme na mesiac do Turecka, na tvári jej zazrela snivá úsmev. Syn doma je zriedkavý. Nemohla by si sa postarať o dom? Musíme kŕmiť Jacka a mačku, zalievať kvety. Máme mnoho kvetov.
Samozrejme, pani Polina!
Dobre, vytiahla peniaze. Dvadsať eur.
Pani Polina, na čo to?
Vezmi! Nezbohatneme. Poďme, všetko ti ukážem!
Veronika si pozorne zapamätala, kde v dome stoja kvetináče a vedrá, kde je krmivo pre mačku a mäso pre psa. Potom Polina zakričala:
Róbert! syn okamžite vybehne zo svojej izby. Predstav Veroniku Jackovi!
Poďme! chlapec jemne položil ruku na jej rameno.
Vyšli na dvor, odviazali Jacka a šli sa prejsť.
Cestou Róbert rozprával o štúdiu na fakulte, o karate, o spoločnom podniku s otcom.
Veronika myslela na iné. Jasne pochopila, že medzi ňou a Róbertom je prázdnota rovnako veľká, ako medzi jej mamou a rodičmi Róberta. Sú dobrí ľudia, ale to nie je rozprávka o Popelke, je to skutočný život.
Za dva mesiace budú skúšky v koleji, určite ich zložím. Budem študovať, pracovať, krúžiť, a stal sa dospelým. Ožením sa, ale nie s týmto krasavcom. Je skvelý, ale nie môj!
Som vďačná pani Poline za oblečenie a za tieto dvadsať eur. Aspoň prežijem prvé dni v meste.
Nejakým vnútorným pocitom pochopila, že práve teraz sa skončilo ťažké detstvo a začína dospelý život nie menej náročný, kde všetko bude závisieť len od nej.
Dorazili k chatu. Veronika pohladila Jacka po krku, usmiala sa na Róberta a vydala sa domov. Zajtra začne pracovať v tom chate. Práca a všetko!
