Viktor ho našiel pri ceste v októbri.
Šteniatko sedelo na okraji diaľnice, mokré a celkom malé, a pozeralo na prechádzajúce autá tak, ako keby niekoho konkrétneho čakalo. Viktor vtedy išiel na chatu po zemiaky, na sekundu zabrzdil, myslel si, že sa len pozrie. Ale šteniatko zdvihlo hlavu a bolo po všetkom. Zemiaky zostali v zemi ešte týždeň.
Pomenoval ho Mars. Meno vymyslela suseda Božena Kováčová, keď v chodbe uvidela ryšavé, ušaté stvorenie s labami akoby z iného tela.
– Ryšavý, nosatý, nemotorný, – povedala. – Mars. Ako stvorené.
Viktor sa vtedy zasmial.
Mars rýchlo rástol. Do jari už zaberal celú ľavú polovicu gauča a považoval to za svoje právo. Viktor najprv nadával, potom prestal. Spať sám v byte bolo horšie ako so psom, ktorý fučí a občas v spánku trhne labou.
Skamarátili sa nie hneď, ale postupne, ako sa kamarátia ľudia, ktorí sa nikam neponáhľajú. Ranná prechádzka. Miska s jedlom o siedmej večer. Televízor. Občas Viktor nahovoril Marsovi do ucha. Mars sedel vedľa a počúval s vážnym výrazom, len niekedy zívol, ukazujúc všetky zuby.
– Máš pravdu, – povedal Viktor. – Stačí.
A vypol televízor.
—
Nehoda sa stala v apríli, keď sa vracali z večernej prechádzky.
Viktor si potom dobre nepamätal, ako presne. Kĺzalo sa, auto vyletelo na chodník zza rohu, Mars bol na vôdzke, a potom sa vôdzka pretrhla. Viktora odhodilo na obrubník. Narazil si bok, niekoľko sekúnd ležal a počul len vlastné dýchanie a akýsi vzdialený krik.
Keď sa zdvihol, Marsa pri ňom nebolo.
Vôdzka ležala na asfalte. Plastová spona praskla na polovicu.
Hľadal do polnoci. Prešiel tri štvrte, volal ho menom, pýtal sa okoloidúcich. Okoloidúci krútili hlavami. Niekto povedal, že videl ryšavého psa, ktorý bežal smerom k železničnému priecestiu, ale bolo to asi pred štyridsiatimi minútami, a potom ho už nevideli.
Doma si Viktor sadol do kuchyne a dlho pozeral na prázdnu misku.
Potom vstal. Napísal inzerát, vytlačil na tlačiarni dvadsať listov. Ráno ich nalepil po celej štvrti, ešte zavolal do troch veterinárnych ambulancií a do útulku na Závodskej ulici.
– Ak príde ryšavý pes, kríženec, – hovoril do telefónu. – Zavolajte mi, prosím. Tu je moje číslo.
Prešiel týždeň.
Potom mesiac.
Inzeráty vybledli pod májovým dažďom, a Viktor ich prelepil. Potom ich prelepil znova v júni. Veterinárne ambulancie mlčali. Z útulku na Závodskej volali dvakrát, v oboch prípadoch omylom, v oboch to nebol ten správny pes.
V júli Božena Kováčová opatrne povedala spoza dverí:
– Viktor, možno si vezmi iného. Tam v útulku ich je toľko.
– Nie, – odpovedal Viktor.
Viac to nenavrhla.
Byt bez Marsa sa zmenil.
Nebol prázdny, nie. Veci stáli na svojom mieste, chladnička hučala, susedia hore dupali o pol desiatej ako vždy. Ale niečo bolo iné.
Viktor zdvihol z podlahy starú loptičku, ktorú Mars naháňal po chodbe. Položil ju na poličku. Rozmýšľal a odložil ju do šuplíka. Potom ju znova vybral a nechal na poličke.
Ráno sa ruka zvyku ťahala k vôdzke pri dverách. Vôdzka visela. Nikam sa už nemuselo ísť.
Začal chodiť na prechádzky sám. Rovnakou trasou, v rovnakom čase, len bez Marsa. Sám nevedel prečo. Len šiel.
V auguste zavolala dcéra Zuzana z Košíc.
– Oco, príď. Pobudneš u nás, oddýchneš si.
– Nemôžem.
– Prečo?
Odmlčal sa. Povedal:
– Čo ak sa vráti?
Dcéra sa tiež odmlčala. Potom povedala „dobre” hlasom, aký býva, keď človek chce povedať niečo iné, ale rozhodne sa to nepovedať.
Mars sa vrátil v októbri.
Viktor počul škrabanie na dverách okolo siedmej večer. Najprv si myslel, že sa mu to len zdá. Hluk z chodby, prievan, čo ja viem. Ale škrabanie sa opakovalo. Naliehavo, s prestávkami, ako keby niekto vedel, že dvere sa otvoria, len treba chvíľu počkať.
Otvoril.
Na rohožke sedel Mars.
Zostarnutý. Srsť na niekoľkých miestach ostrihaná, tam, kde zrejme boli rany. Ľavý bok trochu prepadnutý. A na krku mal obojok. Cudzí, kožený, hnedý, s mosadznou prackou a malým štítkom, na ktorom bolo jedno slovo „Dunčo”.
Viktor dlho stál vo dverách a pozeral na neho. Mars sedel a pozeral na Viktora. Pravé ucho visiace, ryšavá škvrna na čele v tvare nepravidelnej hviezdy. Tie isté oči, jantárové, s tmavým okrajom.
– Kde si bol? – povedal Viktor.
Mars vstal, prekročil prah a vošiel na chodbu tak, ako chodia tí, čo poznajú dispozíciu naspamäť. Doprava, k miske. Miska bola tam, kde vždy. Samozrejme prázdna.
Viktor zavrel dvere. Vošiel do kuchyne. Ruky sa mu mierne triasli, kým otváral chladničku.
– Dobre, – povedal. – Dobre.
Nasledujúce ráno išiel do veterinárnej ambulancie.
Marsa vyšetrili, dali potrebné očkovania, skontrolovali čip. Viktor sa spýtal na obojok. Lekárka vzala štítok a prečítala nahlas:
– „Dunčo”. To je iné meno?
– Niekto mu dal iné meno, – povedal Viktor.
– Žil u niekoho?
– Pol roka niekde žil. Neviem kde.
Lekárka sa naňho pozrela, potom na Marsa, potom znova na Viktora.
– Stáva sa, – povedala. – Psy niekedy odídu a potom sa vrátia. Zvlášť tie múdre.
Viktor neodpovedal. Pozeral, ako Mars sedí na kovovom stole s neochvejným výrazom a nechá sa vyšetrovať.
Na štítku z druhej strany našli telefónne číslo.
Viktor zavolal z auta, kým Mars sedel na zadnom sedadle a pozeral von oknom.
Po treťom zvonení zdvihli.
– Haló?
– Dobrý deň, – povedal Viktor. – Mali ste psa. Ryšavého. Volali ste ho Dunčo.
Dlhé ticho.
– Áno, – povedal hlas. Ženský, nie mladý. – Mali. Od nás odišiel v septembri. Hľadali sme ho.
– Je u mňa. To je môj pes. Volá sa Mars. Stratil sa v apríli.
Znovu ticho. Potom žena povedala:
– Žil u nás. Kŕmili sme ho, liečili. Mal rany.
– Ďakujem, – povedal Viktor.
– Je to dobrý pes.
– Áno.
Pauza.
– Bývate ďaleko? – spýtala sa žena. – Od Brezovej ulice?
– Iná štvrť.
– Bože. On sám prišiel v apríli. Jednoducho si ľahol k nášmu plotu a neodchádzal.
Viktor hľadel cez čelné sklo na sivý dvor s topoľmi bez listov.
Rozhovor sa akosi sám skončil. Viktor odložil telefón. Mars fučal na zadnom sedadle, ležiac s hlavou na zložených labách.
Doma Viktor sňal z Marsa cudzí obojok. Položil ho na stôl, dlho naň pozeral. Hnedý, kožený, so štítkom „Dunčo”. Dobrej práce, nie lacný.
Pol roka niekde pes bol. A predsa sa vrátil.
Viktor pomyslel na ženu z Brezovej ulice. Ako ho každý deň kŕmila, hladila, zrejme si ho obľúbila. A potom v septembri ráno vyšla a on tam nebol. A hľadala. Možno volala podľa inzerátov.
Vzal telefón.
– Som to znova ja, – povedal, keď zdvihla. – Chcel som povedať. Ak ho chcete navštíviť, nemám nič proti.
Ticho.
– Naozaj? – povedala.
– Naozaj.
Prišla v sobotu. Marta Nováková, šesťdesiatštyri rokov, v sivom kabáte a s igelitkou, v ktorej bolo jablkové lekvárové zaváraniny a balíček psieho krmiva, presne toho, na aký si Mars za tie polroka zvykol.
Mars ju uvidel z chodby a neskákal, nie. Len prišiel a strčil nos do dlane. Radostne zamával chvostom.
Pili čaj. Marta Nováková rozprávala, ako v apríli našla psa pri plote, ako ho viezla k veterinárovi, ako sa prvé dni bál, a potom si zvykol. Viktor rozprával o nehode, o roztrhnutej vôdzke, o nalepených inzerátoch.
Mars ležal medzi nimi na podlahe a driemal. Občas zdvihol hlavu, pozrel na jedného, pozrel na druhého.
– Vybral si nás oboch, – povedala Marta Nováková.
Viktor sa pozrel na psa. Potom na ženu vedľa seba.
– Vyzerá to tak.
Cudzí obojok Viktor odložil do šuplíka stola. Nevyhodil ho.
Mars opäť začal zaberať ľavú polovicu gauča a naháňať loptičku po chodbe o jednej v noci. Inzeráty na stĺpoch zvlhli pod novembrovým dažďom a samy sa odlepili.
Marta Nováková chodievala v soboty. Nosila zaváraniny, občas sa pýtala na radu ohľadom ríbezlí, mala záhradku na Brezovej ulici, a Viktor sa v záhradkách vyznal. Rozprávali sa, kým Mars driemal medzi nimi.
Jedného večera Viktor vybral zo šuplíka kožený obojok so štítkom „Dunčo”. Pozrel naňho. Štítok sa ligotal pod lampou.
V predsieni viseli dve vôdzky. Jedna červená, stará. Jedna modrá, nová, ktorú Marta Nováková priniesla v jednu sobotu a potichu zavesila, bez toho, aby sa pýtala na dovolenie.
