Prišiel som z poľovačky nahnevaný ako osa v pohári. Čižmy som odhodil na prahu – jednu vľavo, druhú vpravo. Kabát som hodil na vešiak, netrafil som, a ani som ho nezdvihol. Prešiel som do kuchyne a zarachotal som kanvicou.
Zuza sedela v izbe a listovala v mobile. Počula, ako chodím – ťažko, nervózne, každý krok akoby výčitka. Ryšavý pes Dunčo ležal pri jej nohách, s hlavou na labkách. Uši mal pritisnuté, chvostom nevrtel. Vždy cítil, keď mal pán takú náladu, a snažil sa neukázať na oči.
– Tak, – zastal som vo dverách, ruky v bok, ako to vždy robievam, keď poviem niečo, čo je podľa mňa konečné. – Pes na poľovačku nie je. Babrák, nie pes. Cvičil som ho, cvičil – nulový efekt. Kačka padne – on sedí. Zajac beží – zíva. Treba sa ho zbaviť.
Zuza zdvihla oči. Pozrela na mňa pokojne, sústredene, ako sa pozerá na človeka, ktorý povedal niečo veľmi hlúpe, ale ešte to sám nepochopil.
– Zbaviť? – zopakovala, akoby to slovo skúšala na jazyku.
– No a čo? Kŕmiť darmožráča? Poľovnícky pes musí poľovať. A tento… – mávnutím ruky som naznačil smerom k Dunčovi, ktorý sa ešte viac pritisol k Zuze. – Zajtra ho odveziem k Peťovi, možno ho vezme. Ak nie, vyhodím ho na cestu.
„Vyhodím ho na cestu“ – vtedy vo mne niečo cvaklo.
Vstala som mlčky. Dunčo hneď vyskočil za ňou, úzkostlivo na ňu hľadiac zdola. Prešla popri mne do predsiene, otvorila hornú skrinku a vytiahla kufor – veľký, modrý, na kolieskach. Ten istý, s ktorým sme kedysi chodili do Chorvátska, keď sme ešte niekam chodili spolu.
Sledoval som ju pohľadom, ale nič som nepovedal. Asi som si myslel, že začína s presúvaním vecí podľa ročného obdobia.
Ale Zuza otvorila moju polovicu šatníka.
Košele – jedna, druhá, tretia, štvrtá. Úhľadne. Spodky, ponožky – do bočného vrecka. Džínsy – jedny sviatočné, jedny pracovné. Sivý sveter, dar od jej mamy. Holiaci strojček z kúpeľne. Zubná kefka.
Stál som v dverách spálne a chvíľu sa mlčky pozeral. Potom mi to došlo.
– Čo to robíš?
– Balím ti kufor, – odpovedala rovnakým tónom, akým hovorí „večera je na sporáku“ alebo „chlieb sa minul“.
– Aký kufor? Načo?
– No veď si povedal – treba sa zbaviť. Tak sa zbavujem.
Zamrgal som. Potom som si pomaly sadol na kraj postele, akoby ma podlomili nohy.
– Kvôli psovi?
– Nie kvôli psovi. Kvôli tebe.
Zapäla zips a napriamia sa. Dunčo ticho vošiel do izby a ľahol si pri dverách, akoby strážil.
– Poviem ti, Dušan, keď už je reč. Ty Dunča nazývaš darmožráčom. Poľovať nevie, úžitok žiadny. A poďme spočítať, od koho je tu úžitok.
– Zuza, no nezačínaj.
– Dunčo neprinesie kačku, to je pravda. Zato ma každé ráno víta, ako keby som bola pol roka na služobke. Položí labku na koleno, keď plačem. A ja plačem, Dušan, často. Lebo prídeš z práce – a čumíš do telky. Po poľovačke – ležíš na gauči. So mnou si naposledy normálne rozprával, keď prišiel veľký účet za elektrinu. Tri vety za sebou – to bola udalosť.
Otvoril som ústa.
– Porovnávaš mňa a psa?
– Neporovnávam. Konštatujem. Dunčo je živý. Cíti. Miluje. Len tak, bez nároku. Nepotrebuje, aby som bola štíhla alebo varila kapustnicu. Potrebuje, aby som bola. Ty, Dušan, kedy si sa naposledy tešil, že som?
V izbe zavládlo ticho, ťažké a mokré ako bielizeň na šnúre.
Pozeral som na kufor. Potom na ženu. Dunčo zdvihol hlavu a pozrel na mňa bez výčitky, bez zlosti. Len sa pozrel. Psy nevedia držať zlosť, na to majú príliš veľké srdce.
– Veď to nemyslím vážne, – povedal som. – Rozhorúčil som sa. Chlapi sa smiali.
– Chlapi sa smiali. A ty, aby si sa pred nimi nehanbil, si sa rozhodol vyhodiť živú bytosť. Ktorá ti dôveruje. Ktorá k tebe beží, keď prídeš domov. A čo ju vyhodíš – to nevie. Myslí si, že si dobrý.
Prešiel som si rukou po tvári. Strnisko pichalo – neoholil som sa dva dni na poľovačke.
– A čo, kufor – to myslíš vážne?
Zuza mlčala. Za oknom sa vrabce hádali na jarabine. Chladnička zabzučala a stíchla.
– Vážne, Dušan. Nejde o Dunča. Dunčo je posledná kvapka. Ty tak o živej bytosti – „zbaviť sa“, „na cestu“. A ak zajtra nevyhoviem ja – tiež sa zbavíš? Odvezieš k mame – že sa nehodila?
– No to si preháňaš.
– Ty si prehnal. Dávno. Prestal si vidieť, že okolo sú živí. Ja som živá. Dunčo je živý. Nie sme nástroje. Nie puška, ktorú môžeš predať, ak krivo strieľa. Sme rodina. A rodinou sa nehádže.
Sedel som a cítil som sa ako dávno nie. Kedysi to bolo tak – ja som povedal, žena súhlasila. Nie preto, že je Zuza bezchrbtová. Ona vedela mlčať – trpezlivo, po žensky. Šetrila. Uhladzovala. A ja som si zvykol, že môžem povedať akúkoľvek hlúposť – a nič sa nestane.
A hľa – stalo sa.
Dunčo prišiel ku mne a strčil mokrý nos do ruky. Len tak prišiel, lebo videl, že človeku je zle. A keď je zle, treba byť nablízku. Dunčo to vedel nie rozumom – ale inštinktom, celou svojou ryšavou kožou.
Pozrel som na psa. Na mokrý nos, hnedé oči, na chvost, ktorý sa nesmelo pohol – vraj, no čo, mier?
A vtedy ma to chytilo. Nie do plaču – chlap predsa. Ale niečo sa vo mne prevrátilo, ako loď na vlne – žblnk, a už si na druhej strane.
– Zuza. Odlož ten kufor.
– Načo?
– Lebo, – pohladil som Dunča po hlave, – som hlupák.
– To viem. Otázka je – hlupák, ktorý sa ešte učí, alebo taký, čo mu ani na hlavu netreba klopať.
Uškrnul som sa. Aj teraz – vedela.
– Učím sa. Prepáč. Za Dunča. A za všetko.
Zuza pristúpila ku kufru a rozopäla ho. Vytiahla holiaci strojček a kefku a položila ich na nočný stolík.
– Košele si zavesíš sám.
Prikývol som. Naklonil som sa k Dunčovi a poštekral ho za uchom.
– No čo, darmožráč, – hlas sa mi zachvel. – Ideme ďalej?
Dunčo zavrtel chvostom tak, že máme zhodil stojacu lampu. Vyskočil, oblizol ma po nose. Sadol si a pozrel na nás oboch s tým výrazom, ktorý majú len psy: absolútneho, nezaslúženého šťastia.
Na najbližšiu poľovačku som išiel bez Dunča. Vrátil som sa s dvoma kačkami a vreckom cukrových kostí z trhu.
– To je pre koho? – spýtala sa Zuza, aj keď to vedela.
– Pre darmožráča, – odvrkol som. A usmial som sa.
A kufor Zuza odložila späť do skrine. Ale nie hlboko. Tak, aby sa dal rýchlo vytiahnuť.
Pre každý prípad.
Ponaučenie: Človek si niekedy neuvedomí, čo má, kým mu nehrozí, že o to príde. A pes človeka nikdy neposúdi – len ho miluje, aj keď si to nezaslúži. Dnes viem, že rodina nie je o úžitku, ale o tom, byť spolu, aj keď je zle.
