Marta Kováčová ho zbadala o pol ôsmej ráno.
Branislav stál pri výťahu a držal mačka. Oboma rukami si ho tisil k hrudi. Mačisko bolo sivé, na jednom boku ošumelé a páchlo z neho pivnicou tak, že Marta odstúpila o krok.
– Pane Bože, – povedala. – Čože to je.
Branislav neodpovedal. So susedmi sa vôbec nerozprával. Stlačil tlačidlo výťahu a hľadel na displej.
– Kde si ho vyhrabal, – neopýtala sa, ale skonštatovala. – Veď je celý špinavý. Zoberieš ho domov?
– Hľadal som ho päť mesiacov.
Výťav sa otvoril. Branislav vošiel. Stlačil štvrté poschodie.
Marta zostala stáť na chodbe a pozerala, ako sa dvere zatvárajú. Ale tvár mala Branislav veľmi radostnú. Nespúšťal oči z mačkora, a zľahka mu opravoval labky, keď sa pohlo.
Neskôr hovorila susede z piateho, že vyzeral čudne.
Prečo – to sa dozvedela až potom.
Letáky sa objavili v septembri. Malé, vytlačené na obyčajnom papieri, s fotkou. Na fotke bol mačor. Sivý, pásikavý, fúzy na jednej strane kratšie ako na druhej. Pod fotkou stálo krátko „Stratil sa“ a telefónne číslo.
Branislav ich lepil sám. Skoro ráno, pred prácou, vychádzal s rolkou lepiacej pásky a stohom papierov. Obchádzal stĺpy, vývesné tabule, steny pri obchode. Prsty mu mrzli, páska na chlade zle držala, musel pritláčať dlhšie ako obvykle.
Maťko zmizol koncom augusta. Jednoducho neprišiel večer. Vetrák v kuchyni bol otvorený.
Doma pri radiátore stála miska. Branislav ju neodstránil.
Zvonenia boli prvé dva týždne.
Ľudia hlásili sivé mačky. Pásikavé mačky. Jednu ryšavú, ktorú sa tiež rozhodli ponúknuť. Branislav išiel na každé zavolanie. Pozrel, pokrútil hlavou, poďakoval. Išiel naspäť.
Na tretí týždeň zavolala žena z Mlynskej ulice, že videl podobného pri garážach. Branislav išiel večer, po práci, už za tmy. Chodil medzi garážami s baterkou v mobile, svietil pod dvere, volal. Nikto nevyšiel. Len cudzí mačor, čierny, pozrel na neho spoza brány a odišiel späť do tmy.
V októbri si začal viesť notes.
Zapisoval adresy, kam išiel. Mená ľudí, ktorí volali. Dátumy. Občas krátke poznámky – „sivý, ale mladší“, „nie ten odtieň“, „majitelia sa našli“. Stránok pribúdalo. Branislav listoval v notese občas večer, nečítal, len listoval.
Kolega v práci, Janko, sa ho raz spýtal, čo je taký.
– Nijaký, – povedal Branislav.
– No presne, – povedal Janko a viac sa nepýtal.
November bol vlhký, stmievalo sa skoro.
Branislav rozšíril oblasť hľadania. Chodil po dvoroch o štvrť, o dve štvrte ďalej. Vchádzal do cudzích vchodov, pozeral na parapety, pod schody. Občas sa pýtal ľudí na dvore. Väčšina pokrútila hlavami, nezastavili sa. Jedna starká pri treťom vchode povedala, že vídala podobného pri trafostanici v septembri, ale presne si nepamätá.
Branislav poďakoval. Došiel k trafostanici. Postál. Nikto, samozrejme.
Marta ho raz zachytila na chodbe a povedala, že už by stačilo, päť mesiacov je dosť, mal by si vziať iného. Nehovorila to zle.
– Iného netreba, – povedal Branislav.
– Nuž a škoda, – povedala.
Kývol a odišiel k schodom. Marta hľadela za ním a myslela si, že ľudia sa takto utrápia kvôli nejakým mačkám.
V decembri zvonenia skoro prestali.
Letáky zmokli, zožltli, miestami sa odlepili. Branislav ich prelepoval. Tlačil nové, vychádzal ráno s rolkou pásky. Naučil sa držať rolku pod pazuchou a odvíjať jednou rukou, kým druhou pritláča papier.
Na tretí deň januára počul zvuk.
Tichý. Ledva-ledva. Niekde za dverami pivnice, tej pod prvým vchodom. Branislav zastal. Započúval sa. Zvuk sa nezopakoval.
Postál minútu. Potom išiel po kľúč k správcovi.
Správca, Jožko, dlho hľadal kľúč, našiel nesprávny, potom našiel ten. Spýtal sa, čo Branislav v pivnici stratil. Branislav povedal. Jožko sa na neho pozrel, ako sa pozerá na človeka, ktorému je lepšie neodporovať, a kľúč mu dal.
Dvere sa otvorili s námahou, zavialo vlhkým betónom, starým drevom a ešte niečím. Branislav zapol baterku a vstúpil dnu.
Pivnica bola dlhá a nízka.
Branislav šiel pomaly, svietil pod rúry, za staré debny, pozdĺž steny. Lúč baterky vytrhával raz hrdzavý bicykel bez kolesa, raz stoh dosiek, raz niekoho vyhodenú ležadlovku s preliačeným bokom. Páchlo vlhkosťou a vápnom. Niekde kvapkalo, zriedka a rovnomerne, ako hodiny.
– Maťko, – povedal Branislav.
Povedal to ticho. Nezavolal, skôr skúsil, ako sa skúša tma, skôr než do nej vstúpiš.
Nikto sa neozval.
Prešiel ďalej, okolo rozvádzača s drôtmi, okolo starých radiátorov naskladaných pozdĺž steny. Lúč baterky sa pohyboval pomaly. Branislav sa neponáhľal. Za päť mesiacov sa naučil neponáhľať tam, kde sa ponáhľať neoplatí.
– Maťko.
Znovu ticho. Len kvapká niekde. Len hučia rúry nad hlavou, teplé, pokryté prachom.
Došiel k zadnej stene a zastal. Posvietil do kúta. Tam boli debny, tri alebo štyri, poskladané na seba, a medzi nimi a stenou bolo tmavé miesto, úzke ako štrbina. Branislav si drepol. Posvietil tam.
Dve oči odrazili svetlo.
Nepohol sa. Len pozeral. Srdce urobilo čosi čudné, nie hlasné, ale cítiť, akoby vynechalo krok a potom dobehlo.
– Maťko, – povedal. Úplne ticho.
Oči nezmizli. Ale mačor nevyšiel. Sedel v štrbine medzi debnami a stenou a hľadel na svetlo baterky. Branislav stiahol lúč trochu bokom, aby ho neoslepoval. Potom si sadol na zem. Rovno na betón, nemysliac na oblečenie, nemysliac na nič.
Proste si sadol. A začal čakať.
Nevedel, koľko času prešlo.
Bola zima. Betón ťahal teplo cez bundu rýchlo a rovnomerne. Branislav sa nehýbal. Baterku držal nabok, aby v štrbine nebola úplná tma, ale ani do očí. Občas ticho rozprával. Nevolal, neprehováral. Len rozprával, ako sa rozpráva, keď treba, aby bol hlas nablízku.
– Zima tu máš, – povedal. – Päť mesiacov. Ani som netušil, že si tu.
Zo štrbiny nebolo ani hlásky.
– Všade som chodil. Do Mlynskej som išiel, v noci. Tam garáže, ty nevieš. Celý notes som popísal.
Kvapkalo niekde v tme. Rúry hučali.
– Doma miska stojí. Neodstránil som ju.
Začul šuchot skôr, než uvidel pohyb. Mačor vyšiel zo štrbiny pomaly. Nie priamo k Branislavovi, ale najprv bokom, pozdĺž debien, oňuchal vzduch, zastal. Branislav sa nehýbal. Pozeral. Mačor bol chudý. Bok ošumelý, kde-tu srsť neodrástla. Na jednej strane papule fúzy kratšie. Na ľavej.
To je on.
Mačor urobil ešte krok. Potom ďalší. Potom prišiel k Branislavovej nohe a strčil hlavou do kolena. Jeden raz. Akoby skúšal. A ostal stáť vedľa.
Branislav hneď nezdvihol ruku. Najprv len sedel. Potom opatrne, pomaly, položil dlaň na mačaciu hlavu. Maťko sa neodtiahol. Len privrel oči, a bolo v tom niečo také jednoduché, že Branislavovi stiahlo hrdlo.
Neplakal. Len sedel na studenom betóne pivnice vlastného domu a držal ruku na hlave mačkora, ktorého hľadal päť mesiacov. A mačor stál vedľa a mlčal. Vždy bol skôr mlčanlivý.
Vstať bolo ťažšie, než si sadnúť.
Nohy mu stŕpli a Branislav sa dvíhal pomaly, pridržiavajúc sa debien. Maťko ustúpil o krok, pozoroval. Branislav sa narovnal, postál. Čítal, že mačky môžu zdivieť, odvyknúť od ľudí aj za dva týždne. A tu – päť mesiacov. Potom si znova drepol, už na štafle, a vzal mačkora do rúk.
Maťko sa nebránil. Bol ľahký, oveľa ľahší, než býval. Branislav si ho pritisol k hrudi a cítil, ako mu pod dlaňou bije malé rýchle srdce.
K východu šli tou istou cestou. Okolo ležadlovky, okolo hrdzavého bicykla, okolo rozvádzača. Baterku držal Branislav jednou rukou, druhou pritískal mačka. Maťko sa nehýbal. Len raz prešiel labkami, usadil sa pohodlnejšie, a znova stíchol.
Pri dverách sa Branislav zastavil.
Potom ich strčil a vyšiel.
Na dvore bolo ráno. Sivé, januárové, bez slnka. Sneh ležal starý, ubitý, s čiernymi stopami pozdĺž chodníka. Branislav žmúril od svetla.
Stál pri dverách a držal Maťka.
Práve vtedy ich videla Marta Kováčová.
Doma bolo teplo.
Branislav sa vyzul v predsieni, nepúšťajúc mačka. Potom ho predsa len položil na zem, opatrne, ako kladieš niečo krehké. Mačor hneď sklonil nos k zemi a išiel pozdĺž steny. Pomaly, s prestávkami. Oňuchával lištu, kút, nožičku skrinky. Skúšal.
Branislav stál a pozeral.
Maťko došiel do kuchyne. Zastal na prahu, pohol uchom. Potom vošiel. Branislav vošiel za ním.
Miska stála pri radiátore, kde stála vždy. Prázdna, čistá, trochu prašná po okraji. Mačor prišiel k nej, oňuchal. Postál nad ňou sekundu. Potom odišiel a sadol si vedľa radiátora, opierajúc sa bokom o teplé železo.
Branislav otvoril chladničku. Vnútri bolo trochu vareného kuraťa. Odtrhol kus, dal do misky. Ruky ho neposlúchali hneď, prsty ešte neodtali od zimy.
Maťko jedol pomaly. Nie hltavo, ako jedia hladní, ale opatrne. Branislav sedel vedľa na zemi, chrbtom k stene. Pozeral.
Maťko potom obehal celý byt. Skontroloval každý kút, každú izbu, každý parapet. Potom sa vrátil do obývačky, vyskočil na gauč a schúlil sa tam, kde vždy spával. Naľavo od vankúša, pri lakťovej opierke.
Branislav nespúšťal z neho oči.
Päť mesiacov hľadal, mrznul pri stĺpoch, chodil na cudzie volania, blúdil s baterkou medzi garážami. A Maťko sedel v pivnici pod prvým vchodom. Dvadsať metrov od dverí. Čím sa tam živil? Pravdepodobne myšami. Ako dlho by vydržal, keby ho náhodou nebolo počuť to tiché „mňau“?
Branislav o tom mohol dlho premýšľať. Neurobil to.
Vyplo svetlo v predsieni, prešiel do obývačky a sadol si na gauč vedľa mačka. Maťko pootvoril oči, pozrel, a zavrel ich späť. Za oknom sa stmievalo.
Všetci boli doma.
