— Počuj, sused, ja som už dlho nevidel vašu mačku na chodbe. Ako sa jej darí? Žije, je zdravá?
Susedia, keď počuli o mačke, zrazu ožili a rozplynuli sa v úsmeve:
— Áno, stratila sa pred pár dňami. A chvála Bohu!
— Prečo chvála Bohu? — Peter sa snažil spýtať tak, aby hlas znel pokojne. Hoci vnútri to v ňom vrelo.
*****
Posledné dva týždne si Peter všimol, že susedia čoraz častejšie vyhadzujú svoju domácu mačku na chodbu. Áno, jednoducho ju chytia za kožuch a vyhodia.
Občas to robí pán mačky. Občas pani.
A občas…
…tá nešťastná mačka preletela priamo pred jeho nosom.
— Opatrnejšie! — napomenul Peter susedku. Tá však ani nechcela počúvať.
Miesto toho, aby sa ospravedlnila za svoje správanie, žena na neho zazerá spoza obočia a zabuchla dvere.
Presnejšie — tresla nimi tak silno, že na chodbe zaštrngali sklá a v základoch domu sa určite objavila jedna, či dokonca pár mikrotrhlín. Najprv Peter naivne predpokladal, že jeho čudní susedia nechávajú mačku len tak na prechádzku, alebo ju učia na samostatný výbeh.
Po čase však pochopil, že je to trest za nejaké previnenia.
Čiže: urobila niečo zlé — hybaj na chodbu.
Občas vystrašená, občas veľmi smutná mačka sedela celé hodiny na odpočívadle štvrtého poschodia pri dverách potiahnutých hnedým koženým materiálom a čakala, kým jej odpustia a pustia ju späť.
A majitelia jej, samozrejme, odpustili. A zobrali ju domov, ale nestalo sa to hneď.
A ak začala mňaukať alebo škriabať na dvere, hneď od pani dostala metlou.
Peter na vlastné oči videl, ako to všetko prebieha.
Vtedy práve stúpal po schodoch (výťah v jeho dome nefunguje už pol roka) a keď došiel na štvrté poschodie, všimol si už známu mačku. Dokonca ju chcel pozdraviť, ale…
…mačka v tej chvíli na Petra nedbala.
Hlasno mňaukala a škriabala pazúrmi na dvere.
Mačka sa očividne chcela dostať domov, ale keďže ju nepúšťali, rozhodla sa týmto jednoduchým spôsobom pripomenúť.
Z bytu sa ozvali kroky, potom sa dvere prudko otvorili a pani vo vyblednutom župane bez slova zo vší sily tresla mačku metlou a hneď dvere zavrela.
Stalo sa to tak rýchlo, že Peter ani nestihol nič povedať. A povedať mal čo…
…chcel tú ženu zahanbiť, že sa tak nepekne správa k svojmu miláčikovi.
— Čo, ťažko si to odniesol, kamarát? — spýtal sa Peter, keď prišiel k mačke.
Mačka sa na Petra pozrela smutnými očami, ale v jej pohľade bola aj vďačnosť — aspoň niekto si ju všíma.
Mačku vyhadzovali na chodbu za každú maličkosť.
Raz Peter počul, ako susedka kričí cez celý byt: „Ach ty taký! Zase si zhodil vázu! Jozef, vyhoď mačku okamžite. Bude vedieť, ako skákať po stoloch!“ — a o minútu sa dvere pootvorili a z nich sa ukázala chlpatá mužská ruka, ktorá pevne držala mačku za kožuch.
Potom prsty povolili, mačka spadla na odpočívadlo a dvere sa hneď zavreli. Mačka vstala a sadla si tvárou k dverám — čakala, kým jej odpustia a pustia ju domov.
Peter len nesúhlasne pokrútil hlavou. Naozaj nechápal takéto výchovné metódy.
Pohladkal mačku a šiel domov.
A mačka ďalej sedela na jednom mieste s výrazom vesmírneho smútku na svojej fúzatej tvári.
Peter nebol príliš sentimentálny človek, ale tento obraz v ňom uviazol ako trieska.
„No dá sa takto zaobchádzať s živým tvorom?“ rozmýšľal. O niečo neskôr, keď okolo nej prechádzal, vždy spomalil krok a mačka, keď ho spoznala, začala ticho pradieť — privítavo a trochu podlízavo.
Občas si k nej Peter drepol, poštekral ju za uchom a ona, zatvárajúc oči, nastavila hlavu pod jeho prsty a potom sa vlhkým nosom pritlačila na jeho dlaň.
Mačka bola teplá, živá a veľmi dôverčivá, a z toho bolo Petrovi na duši veľmi ťažko.
Naozaj nechápal, za čo taká milá mačka dostala takých bezcitných majiteľov. Načo si, preboha, brali zviera, keď okrem seba nikoho nemilujú? „Čudní ľudia, naozaj.“
A raz, keď sa opäť stretol s mačkou na chodbe, Peter pevne rozhodol: ak títo ľudia ešte raz vyhodia zviera na chodbu, niečo urobí. Dosť už bolo týrania nešťastného tvora.
Nevedel, čo presne spraví, ale cítil, že musí zasiahnuť, inak sa to nikdy neskončí.
Deň, keď Petrovej trpezlivosti definitívne došlo, nastal v piatok, keď sa vracal domov obzvlášť nahnevaný.
V práci sa pobil s kolegami, v doprave sa ľudia tlačili a stúpali mu na nohy, ešte aj vonku od rána mrholilo. Skrátka, jeho nálada bola na nule. Možno ešte nižšie.
Keď stúpal po schodoch, už z tretieho poschodia počul známe úbohé „mňááá“.
Mačka ako vždy verne sedela pri svojich dverách, no domov ju nepúšťali.
A na chodbe, mimochodom, bolo dosť chladno. Nie máj, ako sa hovorí. Peter zastal na odpočívadle a zamyslene hľadel na mačku, ktorá ho pri pohľade na neho ako obvykle začala pradieť a vykročila k nemu.
A potom — prásk!
A všetky problémy dnešného dňa sa zrazu Petrovi zdali úplnou banalitou. Tu má mačka problémy.
Aké? Obrovské! Správajú sa k nej ako k veci. Ako k akejsi hračke. Čo môže byť horšie?
Peter započúval sa do ticha za koženými dverami. Nikomu na tejto mačke nezáležalo.
A veľmi chcel dať svojim susedom lekciu.
— Dosť, koniec, — povedal Peter nahlas, sám prekvapený svojím odhodlaním. — Poď so mnou.
Naklonil sa, zdvihol mačku do náručia.
Okamžite začala hlasnejšie pradieť a trieť si hlavu o jeho mokrý kabát, zanechávajúc chlpaté šmuhy.
A potom šli na siedme poschodie, kde býval Peter.
Vzal si mačku len na pár dní.
„Nech sa majitelia naľakajú, nech ju hľadajú, trápia sa. Pochopia, že sa to takto robiť nedá…“ rozmýšľal Peter, keď vchádzal do bytu. U neho doma sa mačka prekvapivo rýchlo zabývala. Oňuchala kúty, vyskočila na pohovku, okrútila sa, vybrala si miesto a stočila sa do klbka na deke, vďačne hľadiac na svojho záchrancu.
A kým mačka oddychovala, Peter, napriek nepríjemnému mrholeniu a únave, zbehol do najbližšieho zverimexu, kúpil mačke ten najlepší kŕmny granulát, „hygienické potreby“ a ešte aj hračky — pre prípad, že by sa chlpatému podnájomníkovi nudilo, keď práve nebude doma.
Nasledujúci deň, v sobotu, Peter niekoľkokrát prišiel k vchodovým dverám, otvoril ich a vyzrel na chodbu.
A veľmi sa čudoval, že na chodbe bolo veľmi ticho.
Nikto nechodil po poschodiach, nevolal mačku menom (mimochodom, ako sa volá, Peter doteraz nevedel), nelepil žiadne letáky.
Vyšlo to tak, že mačku nikto nehľadal. A to bolo zvláštne. Veľmi zvláštne…
Peter sa vracal do bytu, pozrel na mačku a pokrčil plecami.
A tá si lenivo naťahovala na pohovke a ani nepomyslela na to, že by sa pýtala von.
— Počuj, možno sa chceš vrátiť na chodbu? — spýtal sa Peter v nedeľu a ukázal na dvere. — Nechám ťa. Choď, ak treba.
Mačka pozrela na dvere, preniesla pohľad na Petra a demonštratívne si začala olizovať labku.
Potom vstala, prišla a obtrela sa o jeho nohu.
Odpoveď bola jasnejšia než akékoľvek slová. Peter zavrel dvere, uškrnul sa a vzal mačku do náručia.
Vybrali sa do kuchyne na raňajky a potom do izby pozerať telku. Predsa len bol víkend. Mačka ležala na jeho kolenách a pradla ako malý traktor, a v byte bolo prvýkrát po dlhom čase skutočne útulne.
Potom prišiel pondelok. Mačku nikto nehľadal.
A Peter sa rozhodol, že ju majiteľom zatiaľ nevráti.
Jediné, čo ho trápilo, bolo, že ho susedia môžu obviniť z krádeže.
Fakticky ukradol cudzí majetok. Nech je živý, nech s dobrým úmyslom a výlučne na výchovné účely, predsa len ukradol.
Peter si v duchu prehrával možné scenáre: susedia zavolajú políciu, obvinia ho z krádeže cudzieho majetku, bude musieť všetko vysvetľovať, obhajovať sa. Jeho motívy možno nepochopia.
Tá myšlienka mu vŕtala v hlave a nedala mu oddýchnuť. Preto celý deň v práci sedel ako na ihlách a neustále kontroloval telefón — či mu nevolali. Ale v ten deň neprišiel ani jeden zmeškaný hovor.
A keď sa Peter večer vracal domov — uvidel suseda, ktorý šiel vyhadzovať smeti.
V čiernom vrecku nebolo nič vidieť, ale podľa obrysu vnútri bolo niečo veľmi podobné mačacej toalete.
Mávnutím ruky na suseda, aby zastal, a keď prišiel bližšie, Peter akoby mimochodom spýtal:
— Počuj, sused, ja som už dlho nevidel vašu mačku na chodbe. Ako sa jej darí? Žije, je zdravá?
— Prečo chvála Bohu? — Peter sa snažil spýtať tak, aby hlas znel pokojne.
— Áno, žena ju chcela odviezť na chatu a tam nechať. Hovorí, že ju už má dosť — všade vlna, v noci kričí, vázy prevracia. A tam vraj bude chytať myši. Aspoň nejaký úžitok. Ale mne sa na chatu vôbec nechce. Po prvé, ďaleko. Po druhé, žena ma aj tak donúti niečo robiť. A tak mačka sama odišla, a nemusíme nikam ísť. Ja som včera pri tej príležitosti vypil aj dvojlitrové pivo. Veď je to sviatok.
— A vám mačky vôbec nie je ľúto? Čo ak sa jej niečo stalo?
— Načo by mi ju bolo ľúto? To predsa nie je človek. Počuj, a ty sa na ňu prečo pýtaš? — sused prižmúril oči s ľahkým podozrením a pozrel na Petra.
— Tak len tak, spýtal som sa… — zamyslene odpovedal Peter, potom sa bez rozlúčky rýchlym krokom pobral k vchodu.
Vnútri mu to vrelo od rozhorčenia.
„Na chatu, teda… Koncom októbra. Odviezť a nechať mačku na istú smrť. A ani kvapku ľútosti. Dokonca sú radi, že ‚sama odišla‘ a ušetrila ich od nutnosti ísť a špiniť si ruky.“
Na chvíľu si predstavil tú dobrú a dôverčivú mačku, ako sedí na prahu prázdnej chatky (alebo vôbec pod plotom) a čaká, kým si pre ňu prídu.
Čaká tak verne a oddane, ako to robievala pred dverami na chodbe. Pre jeho susedov bola mačka vecou, ktorá raz teší, raz prekáža, a ak prekáža príliš často, vynesú ju za prah.
Najprv na chodbu na pár hodín, potom na chatu navždy.
Keď Peter vystúpil na siedme poschodie a vošiel do bytu, uvidel, že mačka ho verne a oddane čaká pri dverách, a na duši mu hneď oteplilo.
A zrazu pochopil, že urobil všetko správne…
Správne, že ukradol mačku takým bezcitným ľuďom, ktorí ju plánovali koncom jesene odviezť na chatu a tam nechať.
Peter sa usmial, vzal mačku do náručia a šli do kuchyne variť večeru.
A po večeri — ležali na pohovke a pozerali televíziu.
Presnejšie — Peter pozeral, mačka bola len nablízku. Raz sa otočila na jeden bok, raz na druhý. Potom sa mačka znovu pohnula, ale tentoraz sa prevalila na chrbát a dôverčivo nastavila brucho — najzraniteľnejšiu časť tela. Urobila to bez rozmýšľania. Pretože sa už nebála.
Pretože skutočný domov nie je len strecha nad hlavou a miska s kŕmnym granulátom.
Skutočný domov je miesto, kde nemusíš zasluhovať právo byť.
A kde ťa milujú. Len tak. Za to, že si.
