– Žena, vy si prosím zoberte svoj uterák z ležadla, ak sa chystáte odísť, u nás sa miesta od rána nezaberajú, – plná pani v kvetovanom pareu zastúpila Ľudmile cestu k východu z pláže.
– Ľudia prichádzajú, nemajú si kam ľahnúť, a vy tu máte tri hodiny len papuče.
Ľudmila mlčky vytiahla spod matraca vyblednutú látku a zrolovala ju do pevného balíka. Medzi prstami jej padal jemný piesok a zanechával na pokožke sivé prašné šmuhy. Promenáda malého kúpeľného mestečka, zovretého medzi skalami a jazerom, hučala poludňajším zhonom.
Z reproduktora na plaveckej vežičke chrčal hlas, ktorý lákal na večernú plavbu loďkou, a pri pitnej fontáne sa tvoril rad kričiacich detí a unavených matiek.
Ľudmila kráčala k penziónu po úzkej asfaltovej cestičke, popri nekonečných stánkoch s nafukovacími kruhmi a mušľami. Vo vrecku šortiek jej zazvonil telefón – majiteľka ubytovania, pani Mária, jej pripomínala, že si má vyzdvihnúť z práčovne čistú posteľnú bielizeň.
Táto dovolenka, kúpená za peniaze našetrené za celý rok a pol, mala byť časom ticha, no zatiaľ prinášala len zhon a únavu z cudzích ľudí.
Kúpila si pobyt pri vode, a stretla starú hanbu. Pri bráne penziónu, pod rozložitou starou lipou, stál muž v svetlých ľanových nohaviciach a voľnej košeli. Fajčil, striasajúc popol do kríkov hortenzií, a obzeral si okoloidúcich. Vlasy na spánkoch mu pokrývala šedina, na čele sa mu zarezali hlboké vrásky, no tie správne črty, spôsob, akým držal bradu, a zvyk otáčať strieborný prsteň na prste – to Ľudmila spoznala hneď. Osemnásť rokov dozadu tento človek nechal na kuchynskej linke odkaz na rube potvrdenky za elektrinu a jednoducho zmizol z mesta dva dni pred ich svadbou.
V malej izbičke na druhom poschodí, ktorú si Ľudmila prenajala na dva týždne, to voňalo sušenými bylinami a lacným plastovým nábytkom. Starý ventilátor na nízkej nočnej poličke bzučal, rozháňajúc po miestnosti horúci vzduch. Veci ležali na svojich miestach: poskladané letné šaty na operadle stoličky, rad krémov na zrkadle, otvorená detektívka na posteli. Tá predvídateľnosť každodenného poriadku jej vždy dávala pocit kontroly nad životom, ktorý si kedysi musela poskladať nanovo, ako rozbitú polievkovú misu.
Večer, keď horúčava ustúpila chladnému vánku od jazera, na spoločné drevené dvierka verandy potichu zaklopali. Ľudmila, ktorá si nalievala pohár vody, strhla sa. Položila dlaň na stôl.
– Ľudka, to som ja, otvor, – ozvalo sa spoza dvierok známe barytón, o čosi chrapľavejšie a hlbšie. – Zistil som u pani Márie, v ktorej izbe bývaš. Dal som jej malý pozor, a hneď mi to prezradila.
Ľudmila pristúpila a odsunula chatrnú závoru. Milan stál na prahu, v rukách držiac prútený košík so zrelými jahodami a fľašu vína. Susedka z vedľajšej izby, mladá blonďavá farbená žena, vychádzala fajčiť na spoločnú terasu a spomalila, obzerajúc si hosťa.
– No, ahoj, – Milan prekročil prah, položil košík na kraj stola a klesol na plastovú stoličku. – Toľko rokov prešlo. A ty si sa takmer nezmenila, len pohľad máš prísny, ani sa k tebe nedostaneš.
– Načo si prišiel? – ustúpila k oknu, opierajúc sa chrbtom o parapetu. Jej zrak prebehol po jeho tvári, vnímajúc drobné známky veku: jemnú plnšiu postavu na ramenách, lysinu na temene, vačky pod očami.
– Potrebujem sa porozprávať, Ľudka. Toľko čo ušlo, hlúpi sme boli, pyšní, – naklonil sa dopredu, položiac dlane na kolená. – Celé tie roky som na teba myslel. Hľadal som ťa, naozaj. Ale známi mi hovorili, že si odišla do Košíc, a ty tu oddychuješ na východe. Ja som sa ubytoval v kúpeľnom dome o tri domy ďalej, náhodou som si ťa na pláži v dave všimol.
– Hľadal? – uškrnula sa, tvár jej zostala pokojná. – Osemnásť rokov si ma hľadal, Milan? V susednej dedine? Alebo na tri hodiny autobusom?
– Vtedy boli problémy, rozumieš? – povzdychol si, rozpažiac ruky. – Obchod som len rozbiehal, dlhy, veci s vážnymi ľuďmi. Pritlačili ma, Ľudka. Chceli mi firmu zobrať, vyhrážali sa. Kde by som ťa so sebou ťahal? Kôli tebe som odišiel, aby som ťa neohrozil. Bol som mladý, hlúpy, myslel som, že to bude lepšie. Chcel som ťa zachrániť pred tým chaosom.
Z otvoreného okna sa ozval hlasný detský plač – na ihrisku niekto spadol z kolobežky. V kuchyni na prízemí zarachotili hrnce, ozvalo sa sekanie noža o dosku – pani Mária varila večeru. Obyčajný uponáhľaný život kúpeľného domu plynul ďalej a menil mužove slová na prázdny hluk.
Ranné slnko presvitajúce cez tenké záclony kreslilo na linoleu dlhé žlté pásy. Ľudmila sedela v spoločnej kuchyni a čakala, kým zovrie smaltovaný čajník. Susedky z poschodia, dve staršie pani z Martina, šeptali si pri umývadle a drhli plastovú dózu.
– Počuj, Ľudka, tvoj frajer sa včera u Márie vypytoval, na ako dlho si prišla a či si sama, – tá mladšia, s krikľavým pedikúrou, sa k nej otočila. – Vážny muž, to je hneď vidieť. Auto stojí pri bráne – drahé, čierne. Celý zdvorilý, Márii bonboniéru priniesol. Pozri, neprepásni šťastie, v našom veku takí muži na každom kroku nerastú.
– Nerastú, – potichu zopakovala Ľudmila a hľadela na vriacu vodu.
Milan ju zachytil k poludniu pri móle, keď začalo mrholiť a v okamihu rozohnalo ľudí pod prístrešky a do kaviarní. Objavil sa vedľa nej, držiac nad ňou veľký čierny dáždnik, a chytil ju za lakeť. Od neho to voňalo tabakom a kolínskou.
– Poďme dnes na večeru do slušného podniku, Ľudka? Je tu päť kilometrov odtiaľto skvelá reštaurácia priamo na skale. Sadneme si, zaspomíname na mladosť. Som teraz voľný, s manželkou sme sa rozišli pred tromi rokmi, deti nemám. Všetko mám: firmu v Bratislave, dom pri Košiciach, veľký byt. Len duša v tom všetkom nie je. Chýbaš mi ty, tá naša úprimnosť.
Ľudmila zastala, vyslobodzujúc si ruku. Otočila sa k nemu. Dlho sa mu pozerala do očí, snažiac sa v nich nájsť aspoň tieň toho devätnásťročného chlapca, ktorého kedysi milovala, kvôli ktorému bola ochotná nechať školu a odísť. No pred ňou stál cudzí, príliš namyslený štyridsiatnik, ktorý sa jej priazeň snažil kúpiť večerou v reštaurácii.
– Mám na večer iné plány, Milan.
– Ale no tak, aké plány môžu byť v takej diere? – uškŕňal sa a mávol rukou smerom k sivým panelákom mestečka. – Koľko si dala za tento pobyt? Smiešne peniaze. Ja ti za jeden dám viac, len sa presťahuj ku mne do kúpeľov, tam majú voľný apartmán. Nie je to tvoja úroveň – tlačiť sa v súkromí, búchať hrncami v spoločnej kuchyni. U mňa budeš žiť ako kráľovná. Čo mlčíš? Naozaj z toho starého nič nezostalo?
Popri nich prešla miestna predavačka rýb, naložená ťažkou chladiacou taškou. Hodila po Ľudmile rýchly pohľad, v ktorom sa zračila zvedavosť: no pozrime, aká princezná, od takéhoto muža nosom krúti.
Z cesty sa ozvalo prudké škrípanie bŕzd – vodič autobusu takmer zachytil psa. Na chvíľu nastalo ticho, rušené len kvapkami dažďa bubnujúcimi o natiahnutú látku dáždnika.
– Vieš čo, Milan, – Ľudmila urobila krok späť, vystupujúc pod drobné kvapky. – Moja mama po tvojom úteku ležala dva mesiace v nemocnici. S tlakom. A ja som mala svadobné šaty v skrini tri roky, nevedela som ich ani vyhodiť, bolo mi z nich zle. Myslela som, že sa ti niečo stalo, hľadala som ťa cez známych. A ty si ma zachraňoval. Pred dlhmi. V tichej Trnave, kde ťa poznal každý pes.
– Prečo to staré vytriasť? – Milan odvrátil zrak a krútil prsteňom na prste. – Kto z nás v devätnástich nerobil hlúposti? Mali sme svoje veci, točil som sa ako sa dalo, chcel som prežiť. Ale teraz môžem všetko napraviť. Splním ti každé želanie, rozumieš? Chceš – zajtra pôjdeme do mesta, do klenotníctva?
Dážď sa k večeru zosilnel, meniac sa na lejak s búrkou. Voda šľahala do okien penziónu, zalievajúc úzky dvor a meniac hlinené cestičky na prúdy blata. Dovolenkári sedeli po izbách, z okien sa ozýval zvuk televízorov a klopanie kociek domina.
Ľudmila sedela na posteli s podvitými nohami. Vnútri mala pokoj, akoby sa stará rana konečne zahojila. Nezostal v nej hnev, ani túžba vykričať krivdu, ani stará bolesť, ktorá jej bránila nadviazať nové vzťahy. Zostalo len mierne udivenie nad tým, ako veľmi ten človek zmeškal so svojimi sľubmi krásneho života.
K desiatej večer zazvonil telefón znova. Na displeji svietilo neznáme číslo, ale Ľudmila vedela, kto to je.
– Dobre si to rozmysli, Ľudka, – Milan hovoril nahlas, prekrikujúc hluk dažďa. – Som tu do konca týždňa. Izba tristo dva, hlavná budova. Príď, sadneme si bez tej cestnej špiny. Nechaj si tie hry, veď sme si blízki. Koľko rokov sme stratili pre hlúposti, načo teraz míňať čas na urazenosť?
– Dobrú noc, Milan, – povedala Ľudmila rovným hlasom a stlačila červené tlačidlo.
Vstala, pristúpila k oknu a pevne zatiahla závesy, oddeľujúc izbu od zúriacej nepohody vonku. Život už dávno bežal po inej koľaji a v tej novej koľaji pre Milana jednoducho nebolo miesto.
V piatok sa počasie opäť umúdrilo. Obloha sa vyjasnila do modra, slnko pálilo od rána, a asfalt vydychoval ťažkú vôňu. Promenáda sa znova zaplnila ľuďmi v pestrých šortkách a s nafukovacími matracmi.
Milan sa už pri bráne penziónu neukazoval. Pani Mária ráno prihodila, že videla, ako čierne auto odchádza smerom na hlavnú cestu – zrejme sa hosť odhlásil predčasne.
– A tak ti ten tvoj obchodník odišiel, Ľudka, – majiteľka domu vytriasala na šnúre koberček z predsiene. – A ty si hlúpa, dievča, prepáč starej. Taký muž na úrovni, s peniazmi. Mohla si teraz bývať v Bratislave, a nie v tej svojej účtovni za babku. Čo ti chýbalo? Nuž ušiel chlapec v mladosti, bál sa zodpovednosti. Teraz sa ti chcel odvďačiť.
Ľudmila nič nepovedala, len sa usmiala. Vzala uterák, tašku s knihou a pobrala sa smerom k vode, snažiac sa držať tienistej strany ulice.
Večer, keď slnko začalo zapadať za obzor a farbiť vodu do ružova, sedela na kraji móla, ďalej od hlučných kaviarní a detských ihrísk. Voňalo to slanou vodou, jódovými preparátmi a riasami, ktoré more vyhodilo po búrke. Ľudmila vybrala z tašky na trhu kúpené figy, opatrne rozlomila plod na polovicu.
Dole, tesne pri vode, starší muž v vyblednutej paname trpezlivo napichoval na háčik červa, a jeho vnuk, asi sedemročný, sledoval plavák. Obyčajný jednoduchý život plynul ďalej.
Ľudmila si dala dúšok vychladnutej minerálky a pozrela na dohasínajúci západ slnka. Pred ňou zostával ešte celý týždeň dovolenky.
