Изтощен кучка се измъкна от гората с раница на гърба. Какво откриха вътре разтревожи властите

Изтощено куче се промъкна от гората с раница на гърба. Съдържанието разтревожи полицията

Вихър, хайде! викна той на верния си другар.

Кучето развълнувано размахна опашката. Тези разходки в гората бяха тяхната обща радост: Борис събираше гъби, а Вихър изследваше нови миризми и гонеше катерици.

Това утро беше особено хладно, но слънчево, с лека мъгла над върховете на боровите дървета. Идеално време за тихата ловка както гъбарите обичат да наричат своя страст. Борис се приготви бързо: термос с чай, няколко сандвича, нож, кошница. В последния момент хвърли в раницата стар бележник с молив стар геодезистски навик винаги да има подръка нещо за записи.

Първите два часа минаха чудесно. Кошницата се тежеше от здрави манатарки и златисти лисички. Вихър тичаше напред, после се връщаше при стопанина, докладвайки с радостно лаене за своите открития.

Ей, другарче, още час и вкъщи? Борис погали кучето по врата, вадейки телефона, за да снима особено красив червенокож гарван.

Няма мрежа, безразлично мигна екранът.

Нищо, скоро ще излезем на връзка прошепна той, направи снимка и прибра телефона в джоба.

Заблудиха в непозната част на гората. Старите дървета бяха толкова гъсти, че короните почти не пропускаха слънчева светлина. Под краката им се мятаха паднали стволове, покрити с мъх.

Вихър, до мен! командува Борис, усещайки лек безпокой.

И тогава се случи нещо неочаквано и трагично кракът се подхлъзна на мократа дънера. Остра болка прониза глезена, в очите помръдна. Падна, опитвайки се да се хване за нещо, но само разпръсна вещите от слабо затворената раница.

По дяволите простена Борис, опитвайки се да стане. Кракът не го слушаше.

Вихър тревожно квитеше до него, бутайки го с носа си по лицето.

Спокойно, другарче, спокойно Борис се опита да се усмихне, но излезе само гримаса от болка.

Времето минаваше Слънцето бавно се спускаше към залез. Опитите да стане или поне да пълзи се проваляха един след друг всяко движение отзвучаваше с болка, която замъгляваше очите.

Познато ли ви е това усещане на безпомощност, когато разбирате сам няма да се измъкнете? Точно това усети Борис.

Да, мисли, Бори, мисли шепнеше той, опитвайки се да запази яснота на мисълта.

Погледът му падна върху разпилените вещи от раницата бележник, молив, телефон без сигнал. И верният Вихър, който не се отмести и на крачка. Идеята дойде внезапно

Вихър, при мене! гласът му трепереше, но командата беше ясна.

Кучето се приближи, вярно гледайки в очите му.

С треперещи ръце Борис издраска лист от бележника. Написа кратко съобщение: Счупен крак, не мога да вървя. Помощ! и прикачи листа под раницата на Вихър с помощта на каишката. Погали го по главата и прошепна: Хайде, Вихър, вкъщи. Донеси помощ.

Кучето постоя, сякаш разбирайки тежестта на мисията, после се обърна и потегли бързо по пътеката, поглеждайки назад само веднъж.

След часове, когато вече се беше стъмнило, полицейски фенери пронизаха мрака. Вихър водеше групата без колебание.

Борис чу стъпките и гласовете, докато съзнанието му се изплъзваше. Последното нещо, което усети, беше горещо кучешко дишане до лицето му и радостно, треперливо лаене.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

1 × 4 =

Изтощен кучка се измъкна от гората с раница на гърба. Какво откриха вътре разтревожи властите
POŠLIAPALA MI S OSUDOM – Podvodníčka v mojom živote: – Synček, ak sa nezbavíš tej drzej podvodníčky, pre mňa už nie si syn! Tá Nina je od teba aspoň o pätnásť rokov staršia! – dookola ma presviedčala mama. – Mami, nemôžem, nejde to! Aj by som chcel… – obhajoval som sa. …Mal som svoju milovanú dievčinu Lenku, štrnásťročnú, čistú, skromnú, vytúženú. Keď som ju spoznal na školskej diskotéke, mal som osemnásť. Zaujala ma Lenka, až som plakal! Cez jej kamarátku som si vybavil, že by som mohol pozvať Lenku na rande. Myslíte si, že prišla? Nie! Stal som sa lovcom, začal som sledovať svoju korisť. Zohnal som si Lennine číslo, telefonoval jej, prosil o stretnutie. Nakoniec, dievčina povolila. Ale upozornila, vraj mám prísť k nej domov a požiadať jej mamu o dovolenie. Stál som pred Lenninými dverami, potil sa, červenal, bol celý nesvoj. Mama bola dobrosrdečná žena s humorom. Zverila mi svoj poklad na dve hodiny. S Lenkou sme sa prechádzali po parku, rozprávali sa, smiali. Bolo to celkom nevinné. Zrazu Lenka povedala: – Vilo, mám chlapca. Myslím, že ho milujem. Ale je to hrozný surovec. Už ma unavuje pristihnúť ho zakaždým s inou. Predsa len, mám svoju hrdosť. Skúsme radšej spolu chodiť. Čo povieš? Vytiahol som obočie a začal sa na Lenku pozerať ešte s väčším záujmom. Takže mohla byť (alebo sa tváriť) nesmelá, ale aj niekoho milovať. O to viac ma táto dievčina priťahovala. Dve hodiny nášho stretnutia prešli ako voda a odovzdal som Lenku jej mame. …Postupne som bez tejto devy už nemohol žiť. Aj mojej mame sa to „Slniečko“ zapáčilo. Lenka k nám často chodila na návštevu. Mama ju učila ženským trikom a múdrostiam. Občas, keď sa zakecali, takmer zabudli na mňa. Keď Lenka oslávila osemnásť, začali sme sa rozprávať o svadbe. Nikto nepochyboval, že sa vezmeme – ani ja, ani Lenka, ani naši rodičia. Svadbu sme naplánovali na jeseň. …Prišlo leto. Lenka odišla k babke na dedinu. Ja som celé leto trávil na chate, pomáhajúc mame. Raz polievam paradajky v záhrade. Počujem, ako ma niekto volá: – Mladý muž, dali by ste mi napiť? Otočím sa a oproti mne stojí žena okolo tridsaťpäť, zanedbaná, strapatá, v očiach jej blčí oheň. Takúto susedu z chaty si nepamätám. Ale odmietnuť predsa nemôžem. Nalejem pohár studenej vody a podám neznámej: – Nech sa páči… Žena s radosťou vypila, ďakuje: – Och, ďakujem, mladý muž! Skoro som umrela od smädu. Mám so sebou aj moju domácu malinovku. Je sladká, vyskúšajte! – a vnúti mi plnú fľašu. No čo už, prijmem. Volám za ňou: – Ďakujem! Večer pri večeri som tú malinovku vypil. V ten deň mama odišla do mesta a ja som bol na chate sám. Keby bola doma, nikdy by mi nedovolila sa tej fľaše dotknúť. Na druhý deň prišla návšteva znova. Rozhovorili sme sa. Volala sa Nina. Bývala na blízkej dedine. Pozval som ju dnu. Mala so sebou zase tu „chutnú“ malinovku. Rýchlo som niečo nachystal, šalátik, chlebíčky. Pri debate sme ani nezbadali, že je po malinovke. Dodnes si vyčítam, čo sa stalo potom… Nina so mnou zatočila ako s malým chlapcom a úplne ma ovládla. Bol som ako teľa priviazané na špagátiku, úplne v jej moci. Nerozumel som, čo sa so mnou deje, ako by mi rozum zatienil hustý dym. Zobudil som sa, Niny už nebolo. Nado mnou stála mama a snažila sa ma prebrať: – Vilko, čo sa tu stalo, kým som bola preč? S kým si pil? Prečo je posteľ celá rozrušená, ako by po nej stádo koní prebehlo? – divila sa mama. Sotva som otvoril oči, v hlave mi hučalo a ruky sa mi triasli. Nedokázal som mame nič vysvetliť. Večer som sa dal dokopy, no hanba pred mojou nevestou Lenkou bola obrovská… Netrvalo týždeň a Nina prišla znova. A ja… som ju bol vlastne rád vidieť, dokonca som sa na ňu trochu tešil. Na prah vyšla mama, ruky vbok: – Čo chcete, pani? Zaviedol som mamu dnu: – Mami, prečo hostí vítaš tak neprívetivo? To nie je na teba podobné. Možno len chce trochu vody. Netreba hneď útočiť, – skúšal som ju upokojiť. – Človek? To je Ninka-večerinka z dediny! Každý pes ju pozná! Pofľakuje sa, láka chlapov! Fuj, hanba! Ešte aj teba chce… Nedovolím! Vyžeň ju, kým nie je neskoro! – vyletela mama. Mame nedošlo, že už je neskoro. Asi ma Ninka očarila svojim kúzelným elixírom, medovinou. Necítil som k nej lásku, nebola moja, ale chodil som za ňou ako tieň. Na Lenku som úplne zabudol. A keď som Ninu konfrontoval so svojou nevestou, povedala len: – Viliam, prvá láska ešte nie je nevesta. Plánovaná svadba sa zrušila. Mama pozvala Lenku k nám domov a všetko jej priznal – Dieťa moje, prepáč Villemu. Sám nevie, že do priepasti padá. Keď sa spamätá, bude neskoro. Zahynie s tou čarodejnicou. Ale ty, Lenka, pohni si životom ďalej. Nečakaj naňho, – ospravedlňovala sa mama za mňa. Lenka sa šťastne vydala. Moja starostlivá mama ma chcela rozviesť s Ninou, tak šla na vojenskú správu a poprosila, aby ma brali na vojnu. Mali sme odklad, ale povolali ma na vojenčinu – rovno do Afganistanu. Nebudem rozpisovať, čím všetkým som tam prešiel… Vrátil som sa len bez troch prstov na pravej ruke. Ľahké zranenie. Psychika, samozrejme, dosť utrpela. Stal som sa nebojácnym i bezcitným. Nina ma čakala. Už nám rástol syn. Odchádzal som do vojny bez istoty, že sa vrátim, tak som chcel zanechať potomka. Narodil sa syn. Tam som sníval o piatich deťoch. Mama Ninu stále nenávidela. Lenku mala za svoju a dokonca jej plietla ponožky a čiapky pre dcérku. Bola presvedčená, že Lenkina dcéra je moja. Bol by som nadšený, no žiaľ… Lenka mala všetko krásne upratané. Občas prišla pozrieť mamu. Zaujímala sa o mňa. Mama len pokrčila plecami: – Och, Lenka, Vilo stále s tou podvodníčkou. Myslím, že sa jej nikdy nezbaví. Čo na nej našiel? Nechápem… Tieto mamyne slová mi neskôr vyrozprávala Lenka, keď som sa s ňou stretol. Medzitým som odišiel na sever. Nina i naše tri deti išli so mnou. Tam sa nám narodili ďalšie dve deti. Splnil sa mi sen o piatich deťoch. Ale po dvoch rokoch nám zomrela päťročná dcérka na zápal pľúc. Sever má krutú klímu. Vrátili sme sa domov. Pod rodnými brezami sa bolesť prežíva ľahšie. Stále častejšie som si spomínal na Lenku, moju dávno odmietnutú nevestu. Začala sa mi cnieť. Zistil som si u mamy jej číslo. Dala mi aj adresu, ale pred tým varovala – aby som nezasahoval do Lenkinej rodiny, nemám narušovať zakázané. Zavolal som jej, hneď sme sa stretli. Lenka bola ešte krajšia. Pozvala ma k sebe domov, zoznámila s manželom. Predstavila ma ako kamarátku z detstva. Asi bol jej muž taký istý v žene, že pokojne odišiel na nočnú, nechal nás o samote. Na stole bolo nedopité šampanské a ovocie. Lenkina dcéra bola u babky. – Tak čo, Vilo, ako žiješ? Všetko o tebe viem od tvojej mamy. Porozprávaj sa, – vzdychla Lenka a uprene sa na mňa pozrela. – Prepáč, Leni, tak sa to stalo. Teraz sa už nič nedá zmeniť. Mám štyri deti, – koktal som. – Len nechaj všetko tak. Určite netreba už nič meniť. Stretli sme sa, spomenuli si na mladosť, stačí. Len tvoju mamu mi je ľúto. Všetky tie roky kvôli tebe trpí. Buď k nej citlivejší, – prosila Lenka. Pozrel som sa na Lenku, nemohol som z nej odtrhnúť oči. Čas sa okolo nej akosi zastavil. Stále krásna, stále žiadaná. Vzal som ju za ruku, jemne pobozkal… – Lenka, milujem ťa, ako vtedy v mladosti. Ale naša láska preplávala okolo… Všetko sa povedať nedá, život sa nedá prepísať. Ľutujem… – rozplakal som sa. – Viliam, mal by si ísť. Je neskoro, – ukončila stretnutie Lenka. Ale mohol som tak odísť? Prebudili sa vo mne nevyjadriteľné pocity, duša sa roztriasla, prebleskla šialená vášeň! …Ráno som ticho odišiel. Lenka sladko spala. Začali sme sa tajne stretávať. Trvalo to tri roky. Potom sa Lenka s rodinou presťahovala do mesta a kontakt navždy skončil. …S Ninou som sa rozviedol, keď deti dospeli. Mama mala pravdu. Podvodníčka je podvodníčka. Pošlapala mi život, zlámala mi srdce. …Koľko vody aj varíš, aj tak z nej len voda zostane. Nakoniec sa ukázalo, že z celého rodu len jeden syn bol naozaj môj…