Helena sa vrátila z obchodu domov a začala vykladať potraviny z tašiek. Zrazu v izbách syna a nevesty začula čudný lomoz, a tak sa rozhodla preveriť, čo sa deje.
Viera, kamže si sa vybrala? prekvapene sa spýtala, keď uvidela nevestu baliť veci do kufrov.
Odchádzam, povedala Viera cez slzy.
Akože odchádzaš? Kam ideš? Čo sa stalo? hltala slová Helena.
Viera jej mlčky podala list. Helena ho rozložila a preletelo jej chladom po chrbte pri čítaní.
Ján priviezol nevestu Vieru do svojho rodného domu na okraji dediny pri Bánovciach nad Bebravou. Mama bola šťastná, syn po tridsiatke sa konečne usadil, vybláznil sa dosť. Prišiel, pomôže jej na staré kolená.
Dom bol ako zo škatuľky, mama v ňom gazdovala pevnou rukou. Otec už dávno zomrel, ale zanechal im pevný dom a rozľahlé hospodárstvo. Veľmi sa snažil zabezpečiť všetko pre rodinu. Jedine, že syna mala len jedného ďalšie dieťa Helena nevynosila, a potom už vôbec viac otehotnieť nemohla. Ťažká drina, poľnohospodárstvo si žiadalo denno-dennú starostlivosť bez sviatkov a dovoleniek. A potom sama ochorela, padla do postele. Helena sa tri roky starala o manžela, no márne. Naučila sa jazdiť na traktore aj okopávať záhradu všetko si musela obsluhovať sama.
Viera bola mladá, Helena si tipla, že aspoň o desať rokov mladšia ako Ján. Drobná, nežná. Helena si spomenula na seba podobná krehkosť, keď s dvomi taškami prišla ku mužovi. Vecí, že by aj myš zaplakala. No ak si ju syn vybral, nech žije. A navyše bola sirota. Možno tak to aj malo byť.
V dedine jej všetky dievčatá závideli. Uchmatla si bohatého a fešného ženícha. Každá z nich sa pokúšala o Jána, aj keď už bol ženatý. Ján sa však neobzeral po iných z práce utekal rovno domov, za ženou a deťmi. Viera mu porodila dvoch synov a dcéru.
Keď mala najmladšia päť a najstarší desať, rozhodol sa Ján s kamarátom ísť do Bratislavy na stavbu, vraj zarobiť.
Veď máme všetko, čo potrebujeme jedlo, vaše dve výplaty, moju penziu. A kto sa postará o statok? Už na to veľa nevládzem, prehovárala ho matka.
Už mám po krk hospodárenia, mama! Zamestnám sa v meste, presťahujeme sa tam. Deti musia študovať. Dom predáme. A aj teba vezmeme so sebou.
Ján, škola je tu za plotom… pokúšala sa chlácholiť mužovi Viera.
Veď ty si mestská. Aspoň pôjdeme späť do mesta.
Ak si myslíš, že detský domov je mesto Ja si to už nepamätám. Bola som malá. Ale čo tvoja mama? Potrebuje pomôcť. Ako zvládneme v meste tri deti? Viera tajne utierala slzy.
Dosť! Už to nebudeme riešiť! A ty sa daj dokopy. Je hrozné, ako vyzeráš. Úplne vyčerpaná.
Viera s Helenou vychádzali ako matka s dcérou. Helenino srdce mäklo pri vnúčatách a Vieru chránila ako vlastnú. Viera tiež prijala svokru tak rýchlo, že jej začala hovoriť mama.
Raz však Viera začala baliť veci.
Kam ideš?
Podala mlčky list, sotva lístok.
“Viera, prepáč, ale mám inú. Dom zdedím po mame. Nestrácaj čas, odíď. Ešte sa stihneš postaviť na nohy, deti vychovať. Prikladám ti peniaze na rozbeh. Odteraz si odkázaná sama na seba. Ján.”
Helene sa zatmelo pred očami.
Odišiel si, nech si teda žije! Vás nikam nepošlem. Niet čo ťahať deti po cudzích kútoch. Ja vás nedám preč! Bez vás neprežijem, objala Vieru.
Ján sa raz objavil s novou ženou a s novým autom pred domom. Ani len netušil, že deti sú stále doma mama mu to nemala dôvod spomínať. Dcéra, už dvanásťročná, sa rozplakala a vrhla sa mu do náručia. Starší syn pristúpil, Ján ho chcel objať, no ten mlčky vzal sestru a zamieril preč. Prostredný ich nasledoval.
Zradca, to nie je ocko. Musíme robiť, zašomral.
Ján len nemo pozoroval, ako syn sadol na traktor a išiel orať pole za domom. Prostredný syn a dcéra kŕmili králiky hospodárstvo len rástlo, pribudli aj králiky, ktoré predtým nemali. Deti vyrástli a on nič nevidel.
A kde je ich mama? Zostala si tu sama s nimi? opýtal sa matky.
Podľa seba nesúď druhých. Volá sa Viera, zabudol si? O chvíľu príde z práce. A vy ste nám prišli robiť akú česť, vo dvojici?
Chceme s tebou hovoriť, mama.
Tak rozprávaj a chodťe, kým Viera nepríde.
Prišli sme po teba.
Ja som myslela, že po deti.
Ich mama je tu, patria k nej. Ty sa nasťahuj k nám do mesta. Stačí predať dom a hospodárstvo, za peniaze ti kúpime byt blízko nás.
A deti pôjdu kam? Nehovoríš nič.
Nech sa aj Viera s deťmi presťahuje. V meste budú mať viac možností.
Možnosti sú, ale chutia vám len podľa vášho gusta. Inak by ste už dávno boli preč.
Povedali sme ti, rozmysli si to. Máme aj záujemcu. Ale dlho neváhaj.
Nemám o čom uvažovať. Tu som doma.
Prečo to hovoríš, mamo?
Práve vtedy vošla Viera.
Kto to tu máme?
V priebehu rokov, čo ju Ján nevidel, Viera rozkvitla. Štýlové oblečenie, mamina brošňa, moderný účes. Z bývalej ustráchanej ženy neostalo nič. Krásavica, ďaleko vznešenejšia než Jánova nová žena. Ten sa nevedel vynadívať, kým ho jeho nová manželka neprebodla pohľadom.
Mami, nebudeš stôl prestierať? Veď je tu “vzácna návšteva”, povedala s ľahkým posmeškom Viera.
Návšteva už ide preč. Povedal, čo potreboval, čas mu vypršal. Ďakujem, syn môj, že si si na matku spomenul. Vám, krásavica, prajem už len zbohom. Verím, že sa už neuvidíme.
Tu máš číslo, mama. Ak zmýšľaš inak, zavolaj, položil lístok na stôl Ján a vyšli.
Ján prišiel už len raz rozlúčiť sa s matkou. Viera mu zavolala, bol to predsa syn. Deti boli dávno dospelé. Najstarší už sám mal rodinu. Deti s ním hovorili stroho, ako s cudzím, dcéra ho ani nepozdravila.
Viera, deti sú dospelé, dom je môj, mám právo tu bývať. Rozviedol som sa, chcem sa nasťahovať späť. Ak chceš, pokojne zostaň, ak nie, nenútim ťa, obzrel sa.
Viera ticho vytiahla papiere z komody. Helena dom ešte ten rok prepísala na Vieru bol to presne ten rok, keď prišiel ten list od Jána. Ján sa ani nepozrel a odišiel. Viera ho nevolala späť. Deti má, teraz už aj vnúčatá čo by jej s ním ešte zostávalo?
