31. december
Dnes ráno som sa zobudil s nezvyčajnou ľahkosťou, i keď som kvôli práci ledva za posledné týždne dýchal. Ku koncu roka to bolo hektické uzávierky, hlásenia, kontroly. Mal som dosť všetkého, ale vedel som, že ak dnes všetko prejde dobre, čakajú ma dva týždne voľna. Už sa mi cnie za domovom, za mamou a mojou malou sestrou Bohdanou, ktorú som nevidel celú večnosť.
Rozhodol som sa, že ich prekvapím a nepoviem, že prichádzam na sviatky do Zvolena. Ešte v polovici decembra som si kúpil lístok na nočný vlak. Ak by mi vedúci nedal voľno, jednoducho by som lístok vrátil. Ale teraz, keď už som stál na prahu voľna, balil som darčeky mame krásny šál z bratislavského trhu, Bohdanke nový mobil a ešte zopár cukroviniek a bublinkové vínko Hubert.
Ešte pred spaním som sedel nad posledným záverečným reportom. Vedúci mi vravel: “Uvidíme zajtra, ak komisia nič nenájde, môžeš ísť. Zvyšok dovolenky je tvoj do 12. januára.” Túžba konečne si oddýchnuť, uvidieť mamu a Bohdanu bola silná.
Uprostred noci sa mi prisnil čudný sen v lese som stretol malé dievča, sedela na pníku, listovala v knižke. Hovorím jej: “Si tu sama? Nestratila si sa?” Odpovedala: “Ešte som sa len nenašla. Ty už vstávaj, dnes večer stretneš svoj osud. Nezmeškaj to. A nezabudni, musíš odovzdať report!”
Oči sa mi otvorili samé od seba, pozrel som na hodinky za päť minút sedem. Takmer som zaspal! A práve dnes, keď je záverečná kontrola.
Za pätnásť minút som bol nachystaný, oblek, ľahký mejkap (no, čo už, aby to na mne únava nebolo poznať), šál okolo krku. Kávu si dám až v práci, v autobuse som si našiel voľné miesto a obzeral pasažierov. V tom som niekoľko radov predo mnou zbadal dievčatko zo sna! Zakývalo mi, no hneď na to do mňa vrazil mladík s batohom. Keď som sa pozrel naspäť, už tam nik nebol. Asi mi šibe z únavy.
Do práce som dobehol práve, keď všetci začínali prípravy na kontrolu. Nakoniec report bol bezchybne prijatý, šéf, pán Miroslav Dlhý, mi s úsmevom podal obálku: “Príjemné sviatky, zaslúžiš si to, Rado.” Poďakoval som, neveriac vlastnému šťastiu.
Večer som sa rýchlo prehnal obchodom, kúpil ešte posledné drobnosti a pred pol ôsmou som už nasadal do vlaku na Zvolen. Rovnako ako vo sne som v uličke zakopol o cudzí batoh rozvalil som sa na zemi cez pol chodbičky. Namiesto hanby však ku mne priskočil mladý muž a pomohol mi postaviť sa. “Prepáčte, to je môj batoh, mal som ho už dať pod lavicu. Zľutujte sa nado mnou,” usmieval sa. Vyžaroval mäkkosť a teplo, ktoré mi na duši padli.
“Nič sa nestalo,” usmial som sa a predstavil som sa. Volal sa Andrej, vysoký, dobre vyzerajúci mladík, ktorý cestoval tiež do Zvolena na pracovnú schôdzku. Cítil som, že s ním bude cesta príjemná.
“Nocujem tu a zajtra fičím späť do Košíc. A vy, ak sa smiem opýtať?”
“Idem za mamou a sestrou na sviatky. Dostal som voľno, tak som ich chcel prekvapiť.”
Žiadna priateľka, žiadna manželka, žiadny plán odpovedali sme si s úsmevom na podobné otázky. “Ešte som nenašiel tú pravú,” priznal som. “Ani ja tú pravú,” smial sa Andrej. Mal som pocit, že ho poznám už roky.
Otvorili sme termosku s čajom, jeho mama mu nabalila jablkový koláč a vraj, nech ponúkne spolucestujúcich. O pár minút do kupé vošla staršia pani so vnukom. Predstavila sa ako pani Vojsovičová, chlapec bol Tóno. Za chvíľu už bol čaj, koláč, smiech a vonku sa mihali vianočné svetlá staníc.
“Viete čo, môžeme si vymeniť čísla?” opýta sa Andrej. Súhlasil som, vymenili sme si kontakty, dohodli, že prípadne dáme vedieť, keď sa vraciame späť.
Ráno o desiatej som vystúpil vo Zvolene. Počkal som, kým Andrej chytí taxík, podali sme si ruky, zapriali vzájomne krásne sviatky a on odišiel. Premkol ma zvláštny pocit, lebo zriedka ma niekto takto zaujal, ale nikdy som sa nevnucoval.
Bol som napätý z toho, či sa mi podarí prekvapiť rodinu. Došoural som sa ku dverám rodinného domu. Zazvonil som. Za minútu otvorila Bohdanka so smiechom a skočila mi okolo krku. Mama vybehla z kuchyne, oči jej žiarili, navarila moje obľúbené bravčové na spôsob francúzsky a objala nás oboch.
“Tušila som, že prídeš,” smiala sa. “Dokonca som kúpila navyše vajcia, lebo ma napadlo, čo ak náhodou niekoho privedieš.” Na chvíľu sa odmlčala. “Po Igorovi sa s nikým nestýkaš?”
“Mami, to je za mnou, a radšej sa o tom nebavme…” riekol som a potichu krájal zeleninu na šalát.
V tom mi zavibroval mobil. Neznáme číslo. Nervózne som prijal hovor bol to Andrej!
“Ahoj, dúfam, že ťa nevyrušujem, nedostal som sa domov, kvôli odrieknutému vlaku som ostal trčať vo Zvolene. Neprijali by ste k vášmu Silvestru osamelého cestovateľa?”
Pozrel som na mamu: “Môžeme zavolať kamaráta na večeru? Je tu sám cez sviatky.”
Mama súhlasila. “Aspoň nebudeme len tri baby!” zavtipkovala.
A vtedy mi došlo, že dievčatko zo sna malo pravdu. Sen aj stretnutie mali význam človek nikdy nevie, kde stretne svoj osud. Niekedy stačí urobiť krok do neznáma, prestať sa báť a nechať život prekvapiť.
To je moja lekcia veriť na zázraky, dať šancu novému začiatku a nevysmievať sa vlastným snom. Lebo život ich môže v tichosti premeniť na realitu, keď ich najmenej čakáme.
