Hovoria, že s vekom sa stávaš neviditeľnou… Že už nie si dôležitá. Že zavadziaš. Hovoria to s takým chladom, až to bolí – akoby to, že ťa už nikto nevníma, patrilo k dohode o starnutí. Akoby si mala pokojne zaujať roh miestnosti… stať sa len ďalším nemým predmetom v izbe – ticho, nehybne, mimo cesty. Ale ja som sa pre kúty nenarodila. Nebudem si pýtať dovolenie, aby som existovala. Nebudem tíšiť svoj hlas, len aby som neprekážala. Neprišla som na tento svet, aby som sa stala tieňom samej seba, ani aby som sa zmenšovala len preto, aby ostatným bolo pohodlne. Nie, páni. V tomto veku – keď mnohí čakajú, že zhasnem… ja si vyberám žiariť. Neospravedlňujem sa za svoje vrásky. Som na ne hrdá. Každá z nich je podpisom života – že som milovala, smiala sa, plakala, prežila. Odmietam prestať byť ženou, len preto, že už neprejdem filtrom, alebo že moje kosti nezvládnu opätky. Ostávam túžba. Ostávam tvorivosť. Ostávam sloboda. A ak to niekoho irituje… tým lepšie. Nehanbím sa za svoje šediny. Hanbila by som sa, ak by som nežila dosť, aby som si ich zaslúžila. Nezhasínam. Nevzdávam sa. A neschádzam zo scény. Stále snívam. Stále sa smejem nahlas. Stále tancujem – ako vládzem. Stále volám do neba, že mám ešte veľa čo povedať. Nie som spomienka. Som prítomnosť. Som tichý oheň. Som živá duša. Žena s jazvami – ktorá už nepotrebuje emocionálne barličky. Žena, ktorá nepotrebuje cudzie pohľady, aby vedela, že je silná. Tak ma nevolajte „chuderka“. Neignorujte ma len preto, že som staršia. Nazvite ma odvážnou. Nazvite ma silou. Nazvite ma mojím menom – pevným hlasom a so zdvihnutým pohárom. Nazvite ma Milka. A nech je jasné: stále som tu… vzpřímená, s dušou, ktorá horí.