Poď, Zlatka, tu máš, pre teba a tvojich bračekov. Najedzte sa, dieťa moje. Nie je hriech podeliť sa, hriech je zatvoriť oči.
Volám sa Adam. Tento deň si pamätám akoby to bolo včera. Moja dcérka Zlatka mala len šesť rokov, ale už niesla na pleciach ťažobu, akú by iní deťom nikdy nepriali. Žijeme v zapadnutej dedinke kdesi pri Detve, v starenkom dome, ktorý drží pokope skôr vďaka modlitbe než hlinenej omietke. Keď vonku zafúka vietor, drevo starého domu kvíli, až mám pocit, že počujem, ako dom plače s nami. No a noci brr, zima tam vtrhne vždy nepozvaná a usadí sa medzi nás.
Má žena Milka so mnou chodí po mužoch a gazdách pomáhať, kde tu dostaneme robotu na deň či na týždeň. Dnes je, zajtra už nie. Domov chodievame dolámaní, s rukami zodratými do krvi a pohľadom zhasnutým. Peňaženka zostáva väčšinou taká prázdna, ako býva prázdny náš stôl. Zlatka zostáva doma s dvoma mladšími súrodencami, ktorých vždy privinie k sebe, keď hlad začne štípať viac ako ľad v noci.
Tento deň bol december pravý slovenský, sivý deň, v povetrí závan snehu. Všade zavládla atmosféra Vianoc, len k nám neprišli. Na peci bubloce jednoduchý zemiakový prívarok, ani kúsok mäsa, žiadne korenie. Len naša láska. Zlatka pomaly miešala v hrnci, akoby tým dokázala čarovať a kúzlo by tuším aj pretrvalo, keby
Zrazu sa z dvora susedov rozhostila omamná vôňa. Taká, čo prenikne priamo do duše. Susedia zabíjali sviňu na Vianoce. Počuli sme ich radostné hlasy, smiech, štrnganie tanierov a praskot mäsa na panvici. Pre Zlatku to boli zvuky, ktoré počúvala ako dávnu rozprávku.
Prišla so súrodencami až k plota. Len ticho pozerali, ani hlesli. V jej veľkých hnedých očiach sa zračil tichý smäd po niečom, čo sama ani nevie pomenovať. Naučila sa, že pýtať nie je pekné. Tak ju viedla mama. Ale srdce dieťaťa sníva potajme.
Bože, šeptla si, aspoň kúsok
A akoby ju nebo vypočulo, ozvala sa cez mráz láskavá ženská ruka:
Zlatka, poď sem, moja!
Stará susedka Rozália stála pri kotlíku pred domom, líca červené od ohňa, oči hrejivé ako stará pec. Miešala v hrnci a na Zlatku pozrela tak nežne, až som sa roztriasol aj ja.
Poďte sem, deti, tu je pre vás, povedala celkom jednoducho.
Zlatka chvíľku váhala, stála, ako by ju hanba pridusila. Nevedela, či smie mať radosť. Ale teta jej kývla znova a roztrasenými rukami jej naplnila dózu teplým mäsom, ktoré voňalo celej ulici ako pravé sviatky.
Najedzte sa, moje deti. Netreba sa báť podeliť, hriechom je nevidieť biedu iného.
Zlatke vyhŕkli slzy. Neplakala od hladu. Plakala preto, že po prvýkrát ju niekto uvidel. Nie ako sirotu alebo chudobnú, ale ako obyčajné dieťa.
Do domu bežala so vzácnou dózou pritúlenou k hrudi, akoby to bol najvzácnejší poklad. Súrodenci vykríkli od radostiaj náš domček v tej chvíli rozžiarila vôňa a smiech, ktorý tam už dávno nebol.
Večer, keď sme sa s Milkou vrátili, doráňaní a premrznutí, našli sme deti s plnými ústami a šťastnými očami. Milke tiekli slzy ticho po tvári. Dal som dole čiapku a v tichosti ďakoval Bohu za ľudskosť.
Nemali sme v ten večer stromček, nebolo darčekov.
Ale cítili sme lásku a spolupatričnosť.
A niekedy práve to je všetko, čo človek naozaj potrebuje, aby vedel, že nie je na svete sám.
Je mnoho detí ako moja Zlatka, ktoré nič nepýtajú len ticho pozerajú z plota.
Pozerajú na rozžiarené dvory, plné stoly, cudzie Vianoce.
Niekedy porcia jedla, podaná ruka, teplé slovo, môžu byť tým najväčším darom v celom živote.
Ak sa ťa tento príbeh dotkol, nezatváraj oči, brat môj Listuje Adam, otec z Detvy.
Dnes už viem: Dobro sa vráti, kde bolo dané z úprimného srdca.
