Moja mama má už 89 rokov. Pred dvoma rokmi sa presťahovala ku mne do Bratislavy. Každé ráno ju počujem, ako vstáva okolo 7:30. Potom sa potichu prihovára svojej starej mačke Mici a dá jej raňajky. Následne si pripraví svoju obľúbenú praženicu a s pohárom horúcej kávy si sadne na slnečný balkón, aby sa poriadne prebrala.
Potom vezme mop a prejde s ním celý byt (máme zhruba 240 metrov štvorcových) tvrdí, že je to jej denný tréning. Keď má dobrú náladu, navarí niečo chutné, uprace kuchyňu alebo spraví pár cvikov zo svojej staručkej knižky telocviku.
Popoludnie je čas na jej “krásny rituál”, ktorý sa neustále mení. Niekedy si začne prezerať svoj obrovský šatník, drahý skoro ako výstava v múzeu. Niektoré šaty mi daruje, iné posunie ďalej, dokonca niektoré predá cíti sa ako biznismenka. Najčastejšie jej vravím:
Mama, keby si tie peniaze investovala, mohla by si žiť v luxuse!
Ona sa smeje:
Ja mám svoje šaty rada. A jedného dňa to všetko bude tvoje. Tvoja sestra, chudera, nemá žiadny vkus.
Aby sme prišli na iné myšlienky, chodievame až päťkrát týždenne na trojkilometrovú prechádzku pri Štrkoveckom jazere. Raz za mesiac má “dámsky večer” so svojimi priateľkami. Veľa číta a neustále mi prehľadáva knižnicu. Každý deň volá svojej sestre Elene, ktorá má už 91 rokov, žije v Košiciach a dvakrát do roka prichádza na návštevu. (A mimochodom, teta stále pracuje ako účtovníčka pre súkromného klienta.)
Okrem Mici je jej najväčšou radosťou nový tablet, ktorý som jej darovala minulé Vianoce. Sleduje všetko o svojich obľúbených spisovateľoch a skladateľoch, počúva správy, balet aj operu, hľadá si hocičo nové na internete. Pred polnocou ju často začujem:
Už by som mala ísť spať, ale YouTube mi automaticky spustil Haberu.
Mama so sestrou akoby naozaj dostali výhru genetickej lotérie. Napriek tomu si mama stále šomre:
Vyzerám hrozne!
Snažím sa ju naladiť pozitívne:
Mama, v tvojom veku by už väčšina ľudí bola dávno na druhom brehu…







