Čítala som mnoho príbehov slovenských žien, ktoré boli neverné, a hoci sa snažím nikoho neodsudzovať, je tu niečo, čo naozaj neviem pochopiť. Nie preto, že by som bola lepšia ako ostatní, ale preto, že pre mňa bola nevera vždy mimo hry. Mám 34 rokov, som vydatá a žijem úplne bežný život. Chodím päťkrát do týždňa do fitka, dbám na stravu a rada sa starám o seba. Mám dlhé rovné vlasy, páči sa mi dobre vyzerať a viem, že som atraktívna žena – ľudia mi to hovoria a vidím to aj na ich pohľadoch. Vo fitku sa často stáva, že sa mi niekto prihovorí, pýta sa na cvičenia, lichotí mi alebo je priamočiary. To isté, keď si vyrazím s kamarátkami do mesta – muži sa pristavia, vypytujú sa, či som sama. Nikdy som sa netvárila, že to nevidím, práve naopak – všímam si to. Ale nikdy som neprekročila hranicu. Nie zo strachu, ale preto, že jednoducho nechcem. Môj muž je lekár – kardiológ – a pracuje veľa. Sú dni, keď odchádza ešte za tmy a vracia sa, keď už večeriame, alebo ešte neskôr. Väčšinu času som doma sama takmer celý deň. Máme dcérku, starám sa o ňu, o domácnosť, o svoju rutinu. Úprimne poviem, že mám „priestor“ robiť čo chcem, bez toho, aby sa to niekto dozvedel. Napriek tomu mi ani nenapadlo využiť voľný čas na neveru. Keď som sama, napĺňam si čas tréningom, čítaním, upratovaním, pozeraním seriálov, varením alebo prechádzkou. Nepátram po tom, čo mi chýba, nepotrebujem vonkajšie potvrdenie. Netvrdím, že moje manželstvo je ideálne – hádame sa, máme rozdiely, bývame unavení. Ale existuje niečo zásadné: moja úprimnosť. Nežijem ani v neustálom podozrievaní jeho. Verím mu. Poznám ho, poznám jeho rutinu, zmýšľanie, charakter. Nekontrolujem mu telefón ani nevymýšľam scenáre. Toto vnútorné pokojné nastavenie robí svoje – keď nehľadáš útek, nepotrebuješ stále otvorené dvere. Preto keď čítam slovenské príbehy o nevere – nie z hľadiska odsúdenia, ale skôr z nepochopenia – myslím si, že nie je všetko len o pokušeniu, kráse, voľnom čase či záujme iných. U mňa to jednoducho nikdy nebola možnosť. Nie preto, že nemôžem, ale preto, že nechcem byť takým človekom. A vďaka tomu som spokojná. Čo si o tom myslíte vy?

Pamätám si, ako som kedysi čítala mnoho príbehov žien, ktoré boli neverné, a hoci sa snažím nikoho nesúdiť, predsa len je vo mne niečo, čo nikdy nepochopím úplne. Nie v tom zmysle, že by som bola lepšia ako ostatní, skôr preto, lebo mňa veru nikdy nevera nelákala nikdy to pre mňa nebola skutočná možnosť.

Mám tridsaťštyri rokov, som vydatá a vediem celkom obyčajný život v Bratislave. Chodím do posilňovne päťkrát do týždňa, dávam si pozor na to, čo jem, a rada sa udržiavam vo forme. Moje vlasy sú dlhé a rovné, mám rada, keď vyzerám upravene, a viem, že som príťažlivá žena. Ľudia mi to hovoria, a cítim to, keď sa na mňa niekto zahľadí dlhšie.

V posilňovni sa často stáva, že sa so mnou nejaký muž pokúsi nadviazať rozhovor. Niektorí sa pýtajú na cviky, iní dávajú nenápadné poznámky, čo znejú ako kompliment, a sú aj príliš priame záujem. Podobne je to aj vonku, keď si s kamarátkami zájdeme na kávu či pohár vína prídu, snažia sa ma zapojiť do reči, pýtajú sa, či som sama. Nikdy som sa netvárila, že si to nevšímam. Práve naopak, vždy som to zachytila, ale nikdy som neprekročila hranicu. Nie zo strachu, ale preto, že skrátka nemám záujem.

Môj manžel Martin je lekár kardiológ a pracuje veľa. Sú dni, keď odchádza z domu ešte za tmy a vracia sa, keď už večeriame, alebo až neskôr. Väčšinu dňa som doma sama, starám sa o našu dcéru Božena, o domácnosť a o svoj denný rytmus. Pravdupovediac, mám dostatok priestoru, aby som mohla robiť čo chcem, nikto by na nič neprišiel. Napriek tomu mi nikdy nenapadlo využiť ten čas na niečo, čo by mu ublížilo.

Keď som sama, vyplním si čas cvičením, čítaním, upratovaním, pozeraním seriálov, varením či prechádzkou. Nehľadám prázdnoty, nepotrebujem vonkajšie uznanie. Netvrdím, že naše manželstvo je dokonalé lebo nie je. Pohádame sa, máme rozdiely, býva aj únava. Ale jedno je stále: moja úprimnosť.

Žijem bez neustálych podozrení voči nemu. Dôverujem Martinovi. Viem, aký je, poznám jeho denný režim, viem, ako rozmýšľa, aké má povahu. Neprezerám mu mobil, nevymýšľam si domnienky. Vďaka tomu cítim pokoj. Keď nehľadáš únik, nepotrebuješ mať otvorené dvere.

Keď čítam príbehy o nevere už nie s pohŕdaním, ale s úžasom uvedomujem si, že to nie je len otázka pokušenia, krásy, voľného času či záujmu iných. V mojom prípade to jednoducho nikdy nebola možnosť. Nie preto, že by som nemohla, ale lebo nechcem byť tým človekom. A v tom nachádzam pokoj.

Čo si o tom myslíte vy?