Keď som vystúpila z autobusu, uvidela som moju mamu sedieť na zemi a žobrať. So svojím manželom sme zostali v šoku. Nikto o tom netušil. Mám 43 rokov, moja mama má 67. Bývame v rovnakom meste, ale na opačných koncoch. Rovnako ako mnohí starší ľudia, aj moja mama potrebuje neustály dohľad, ale nemôže sa ku mne presťahovať len z jediného dôvodu – má v byte štyri mačky a troch psov. Navyše kŕmi aj všetky túlavé zvieratá zo sídliska. Všetky peniaze, ktoré jej dávam, míňa na lieky a krmivo pre zvieratá. Všetko, čo potrebuje, jej sama nosím, pretože viem, že by peniaze minula iba na zvieratá alebo lieky. Nedávno sme boli s manželom u priateľa a rozhodli sme sa ísť z domu autobusom. Ani si neviete predstaviť, aký šok som zažila, keď som vystúpila z autobusu a uvidela svoju mamu sedieť na zemi a žobrať. Netušila som, čo mám robiť. Aj môj manžel bol v šoku – vedel totiž, že peniaze pre mamu dávam zo spoločného rozpočtu. Logicky sa teda spýtal, na čo všetko tie peniaze míňame. Ukázalo sa, že mama žobre kvôli svojim psíkom a mačkám – na ich žrádlo a očkovanie. Celé to vyzerá veľmi smutne, no predstavte si, že by ste takto videli svoju mamu vy. Čo by si o tom myslela rodina, priatelia a známi? Určite by všetci mali pocit, že som neschopná dcéra, ktorá nechala svoju mamu napospas osudu. Teraz chodím a hľadám svoju mamu po všetkých uliciach mesta. Viem, že ani po mojich výčitkách s tým neprestala – akurát sa mi už lepšie schováva.

Keď som vystúpila z autobusu na námestí v Prešove, pohľad mi padol na moju mamu sediacu na chodníku, ruky natiahnuté, prosebne pozrela na okoloidúcich. Zostala som ako omráčená. Ani manžel, čo stál vedľa mňa, nebol schopný prehovoriť. Nikto z rodiny o tom netušil.

Mám štyridsaťtri rokov, moja mama má šesťdesiatsedem. Bývame v tom istom meste, ale na opačných koncoch. Ako mnohí starší ľudia potrebuje stálu pozornosť, no odmieta sa ku mne presťahovať z jedného dôvodu v jej panelákovom byte žijú štyri mačky a traja psy. Kŕmi aj všetky tulavé zvieratá z okolia. Každé euro, čo jej dám, minie na krmivo pre zvieratá a lieky. Potraviny nosím ja, pretože viem, že by za svoje peniaze kúpila len granule a tabletky.

Nedávno sme boli s manželom na návšteve u priateľov a rozhodli sme sa ísť domov autobusom. Keď sme vystúpili na zastávke na Hlavnej ulici, zbadala som ju. Sedela sklonená, ruka vystretá, už jej nikto nič nehodil. Nevedela som, čo mám robiť. Manžel bol v šoku. Vedel, že na maminu dávam peniaze z nášho rodinného rozpočtu.

Prirodzene sa začal pýtať, na čo vlastne míňam. Vyšlo najavo, že mama zbierala centy pre svoje psy a mačky na žrádlo a očkovanie.

Celá situácia je desivá, ale čo by ste si mysleli, keby ste uvideli vlastnú mamu v takej biede? Čo by si povedala rodina, susedia alebo kamaráti? Určite by sa všetci domnievali, že som neschopná dcéra, ktorá zabudla na svoju matku a nechala ju napospas osudu. Teraz už len chodím po uliciach a hľadám ju. Ani kričanie nepomáha, len sa predo mnou lepšie schováva.