Môj bývalý sa objavil jednu sobotu popoludní s obrovskou kyticou ruží, bonboniérami, taškou darčekov a tým svojím úsmevom, ktorý som nevidela celé mesiace. Pomyslela som si, že prišiel, aby sa ospravedlnil, alebo že chce konečne rozprávať o tom, čo medzi nami viselo vo vzduchu. Bolo to zvláštne po rozchode bol voči mne úplne chladný, správal sa, akoby som mu bola cudzia.
Len čo vošiel do bytu v centre Bratislavy, začal rozprávať o tom, ako stále myslí na mňa, ako som mu chýbala, že som vraj žena jeho života, že si uvedomil svoje chyby a teraz to chce napraviť. Hovoril tak rýchlo, až to znelo naučene ako prejav pred skúškou. Ticho som sedela v obývačke, počúvala a nerozumela, odkiaľ sa zrazu berie toľko nežnosti po tých mesiacoch mlčania. Prišiel ku mne, objal ma pevne okolo ramien, a povedal, že by sme si mali vrátiť to, čo sme stratili.
Zatiaľ čo mi to hovoril, položil na stôl flakón s parfumom, náramok a krabičku s dopisom. Všetko pôsobilo romanticky až prehnane. Začal vysvetľovať, že si zaslúžime druhú šancu, že sa zmenil, že teraz by vraj bol schopný urobiť všetko správne. Vo mne stúpalo napätie bolo to až príliš krásne na to, aby to bola pravda. A pritom počas nášho vzťahu nikdy takto romantický nebol.
Karta sa obrátila, keď som ho požiadala, aby si sadol, pozrela som mu do očí a na rovinu sa spýtala, čo vlastne chce. V tom sa začal zamotávať v slovách. Priznal, že má menší problém v banke, že potrebuje úver na podnikanie, ktoré vraj bude pre nás oboch, a že mu chýba iba jeden podpis: ten môj.
A v tej chvíli mi došlo, prečo zrazu tá lavína lásky a všetky tie darčeky.
Povedala som mu, že nič podpisovať nebudem. V okamihu sa mu výraz v tvári zmenil. Úsmev zmizol, kyticu tresol o stôl a začal na mňa kričať, ako je možné, že mu neverím, že vraj to je životná šanca. Hovoril na mňa, akoby som mu niečo dlhovala. Mal dokonca tú drzosť povedať, že ak ho ešte chcem, musela by som mu pomôcť. Celá ilúzia sa rozpadla presne tak rýchlo, ako sa objavila.
Keď videl, že ma nepresvedčí, zmenil taktiku. Začal po slovensky lamentovať, že je stratený, ak ten úver nedostane, že ak mu pomôžem, oficiálne sa ku mne vráti a môžeme začať od začiatku. Hovoril to s takou samozrejmosťou, až som nevedela, či mám plakať alebo sa smiať. V tej chvíli som pochopila, že celé to divadlo, tie kvety, darčeky, sladké slová boli len na to, aby som kvôli nemu niečo podpísala.
Na záver, keď som ešte raz povedala, že nepodpíšem vôbec nič, začal si veci hádzať späť do tašky: čokoládu, parfém a dokonca aj náramok si zobral naspäť. Len kyticu nechal pohodenú na podlahe. Otočil sa na päte, nazval ma nevďačnou a povedal, že neskôr nech nehovorím, že sa ani nesnažil zachrániť náš vzťah. Tresol za sebou dvere, akoby som bola niečo dlžná ja jemu.
Ich zmierenie sa tak skončilo presne za pätnásť minút.







