Srdce kocúra ticho bilo v hrudi, myšlienky sa rozutekali, duša ho bolela. Čo sa mohlo stať také vážne, že ho pani zverila cudzím ľuďom a prečo ho nechala samého? Keď Olesi na kolaudáciu darovali úplne čierneho britského kocúrika, niekoľko minút bola v šoku… Skromný sekundárny jednoizbový byt, na ktorý s ťažkosťami našetrila, ešte nebol zariadený. Boli tu aj ďalšie problémy, ktoré vyžadovali jej pozornosť. A zrazu kocúrik. Po prekonaní šoku sa pozrela do jantárovo-žltých očiek mačiatka, vzdychla si, usmiala sa a opýtala sa toho, kto jej hosťa priniesol: – Je to kocúr alebo mačka? – Kocúr! – Tak dobre, kocúrik, budeš Barón, – obrátila sa k nemu. Ten otvoril malú tlamičku a poslušne zamňaukal… ***** Ukázalo sa, že britskí kocúri sú veľmi pohodlné stvorenia. Už tretí rok žije Olesia s Barónom v dokonalom súlade. Navyše, počas spoločného bývania zistila, že Barón má citlivú dušu a veľké srdce. S radosťou ju víta po práci, zohrieva jej bok v spánku, pozerá s ňou filmy natiahnutý vedľa nej a behá jej za pätami počas upratovania. Život s kocúrom nabral jasné farby. Je príjemné, keď niekto na teba čaká doma, s kým sa môžeš smiať či smútiť. A najdôležitejšie – rozumie ti aj bez slov. Zdalo by sa, stačí žiť a tešiť sa, ale… V poslednom čase si Olesia začala všímať bolesť na pravom boku. Najprv si myslela, že len zle spala alebo natiahla sval, potom vinila mastné jedlo. Keď sa bolesti zhoršili, Olesia zašla k lekárovi. Keď lekár vyslovil diagnózu a hovoril o tom, čo ju čaká, Olesia preplakala celý večer zakrytá vankúšom. Barón, cítiac jej stav, sa tíško pritúlil k nej a snažil sa ju ukľudniť melodickým pradením. Pri jeho pradení Olesia zaspala. Ráno, zmierená s osudom, rozhodla sa nehovoriť o chorobe rodine, aby sa vyhla ľútostivým pohľadom a rozpačitým pokusom pomôcť. Ostávala jej však kvapka nádeje, že lekárom sa podarí jej neduh poraziť. Navrhli jej liečebný kurz. Otázka znela, kam s kocúrom. Vnútorne, zmierená s možným tragickým koncom, rozhodla sa nájsť Barónovi nový domov a dobrých majiteľov. Na internete dala inzerát, že daruje britského kocúra do dobrých rúk. Keď sa prvý záujemca opýtal na dôvod, prečo sa chce rozlúčiť s dospelým zvieratkom, Olesia sama nevedela prečo, povedala, že je tehotná a počas tehotenstva sa u nej prejavila alergia na mačacie chlpy. Po troch dňoch Barón s prepravkou a vecami putoval k novým majiteľom, Olesia nastúpila do nemocnice… O dva dni neskôr volala novým majiteľom a zaujímala sa o Baróna, na čo jej – stokrát sa ospravedlňujúc – odpovedali, že kocúr ušiel hneď v ten večer a nevedia ho nájsť. Jej prvým impulzom bolo utiecť z nemocnice a ísť ho hľadať. Dokonca žiadala službukonajúcu sestru, aby ju pustila, no tá ju prísne napomenula a poslala späť do izby. Susedka na izbe si všimla jej trápenie a spýtala sa, čo sa stalo. Olesia jej to so slzami v očiach všetko vyrozprávala. – Ešte neplač, dievčatko – povedala jej drobná staršia žena – zajtra má prísť odborníčka z Bratislavy. Aj mne dali zlý diagnózu, syn sa staral, chcel ma voziť do inej kliniky, ale odmietla som. Ako to zariadil, neviem, ale vybavil. Poprosím, nech sa tá doktorka pozrie aj na teba, možno to nebude až také zlé, – hovorila Olesii, jemne ju pohladkala po ramene. **** Kocúr Barón po vyslobodení z prepravky pochopil, že je v cudzom dome. Niekto neznámy mu chcel pohladkať chrbát… Nervy nevydržali, Barón udrel labkou po ruke a schoval sa do tmavého kúta. – Pavel, neskúšaj ho hneď chytať, musí si zvyknúť – ozval sa mäkký ženský hlas, ale nepatril jeho pani. Srdce kocúra ticho bilo v hrudi, myšlienky sa rozutekali, duša bolela. Čo sa mohlo stať, že ho pani zverila cudzím ľuďom, prečo ho nechala? Jeho jantárové oči skúmali miestnosť vystrašeným pohľadom, zbadali otvorené okno. Čiernou bleskovou šmuhou preletel cez izbu a vyskočil von! Našťastie to bol len druhý poschodie a pod oknom pekný trávnik. Odtiaľ sa začal Barónov návrat domov… ***** Svetielko nádeje pre Olesiu nakoniec prišlo v podobe prívetivej ženy, trošku cez štyridsať, predstavila sa ako Mária Pavlovna. Podrobne si preštudovala liečbu, potom Olesii navrhla ľahnúť na pohovku, otočiť sa na ľavý bok. Dlho ju prehmatávala, ťukala, pýtala sa, kde bolí, aká je bolesť. Potom znova prečítala kartu. Opäť nasledovali vyšetrenia na rôznych prístrojoch. Olesia nečakala nič dobré. Vrátila sa do izby za susedkou. – Tak čo ti povedali, dievčatko? – pýtala sa. – Zatiaľ nič, že prídu neskôr. – Chápem. Mne diagnózu potvrdila, – smutne oznámila žena. – Veľmi ma to mrzí, ďakujem vám za všetko, – odpovedala Olesia, nevediac ako utešiť niekoho, kto vie, že mu ostáva málo času. O polhodinu prišla Mária Pavlovna s ďalšími lekármi. – Tak Olesia, mám pre vás dobré správy. Vaša choroba je liečiteľná, už som vám určila liečbu, poležíte dva týždne, absolvujete kúru a budete zdravá, – povedala s úsmevom. Lekári odišli, susedka povedala: – To je výborné. Som rada, že som pred odchodom mohla urobiť ešte jedno dobré gesto. Buď šťastná, dievčatko. ***** Barón nemal žiadnu hviezdu, ktorá by ho viedla. Kocúr sa jednoducho spoliehal na svoj mačací inštinkt a túžbu dostať sa domov. Jeho cesta bola plná nebezpečenstva aj komických príhod. Ušľachtilý brit, ktorý nikdy nepoznal ulice, sa za jediný deň stal nebezpečným predátorom s vyostrenými zmyslami. Vyhýbajúc sa rušným uliciam a cestám, Barón sa krčil, skákal, letel ponad zem (tak sa mu zdalo, keď utekal pred psami), svižne šplhal na stromy, všetko len za jediným cieľom – dostať sa domov… V jednom z tichých dvorov stretol skúseného kocúra. Ten ho ihneď spoznal ako cudzinca a vrhol sa naň. Barón, meniac sa zo statného aristokrata na rozhorčeného bitkára, ustúpiť nehodlal. Bitka netrvala dlho. Miestny mačací boss hanebne utiekol do kríkov, zostalo len natrhnuté ucho. Lenže Barón neprišiel bojovať, mal cieľ – domov – a nič ho nemohlo zastaviť. Výprava pokračovala. Spomenul si na dávnych predkov, naučil sa spať na stromoch, vyberať si pohodlné rozvidlenia na konároch. Ach, ako mu bolo trápne, že sa naučil jesť zo smetných košov a kradnúť jedlo mačkám, ktoré kŕmili dobrosrdeční obyvatelia. Raz ho naháňala svorka mestských psov, zahnali ho na slabý strom a skákajúc sa ho snažili dostať dole. Ludia, ktorých privolal rozruch, psov odohnali. Jedna žena sa rozhodla Baróna vziať. Primamila ho kúskom šunky. Hlad a strach mu zahmlili myseľ, zišiel k nej, dovolil sa pohladkať aj vziať na ruky. Ale… O chvíľu, keď si oddýchol a dobre sa najedol, si spomenul, kam šiel, vyskočil za pani do vchodu, pretiahol sa dvermi a pokračoval v ceste domov… ***** Po prepustení z nemocnice sa Olesia vrátila domov. V hlave jej zneli slová ženy o šťastí. Samozrejme, bola nesmierne rada, že diagnózu nepotvrdili a je zdravá. Ale jej srdce stále bolelo – za Baróna. Nevedela si predstaviť, že sa vracia do prázdneho bytu, kde ju nikto nevíta. Len čo prekročila prah, zavolala tým, ktorí Baróna brali, a vypýtala si presnú adresu. Po príjazde zistila, ako Barón utiekol, rozhodla sa ísť po jeho stopách. Vraveli jej, že je to nereálne, že už prešli dva týždne a domácemu kocúrovi sa ťažko podarí prežiť na ulici, no Olesia tomu neverila. Chodila peši, nazrela do každého dvora, obzerala okolité parky, garáže. Snažila sa rozmýšľať ako kocúr, ktorý nikdy nebol na ulici. Volala Baróna, hľadela do temna pivničných okien. Už blízko domu pochopila, že kocúr zmizol bez stopy. Nevedel predsa, kde sa nachádza, ona išla peši s prestávkami dve hodiny… Vošla smutná do svojho dvora, slzy sa jej tlačili do očí, v duši malátnosť a bolesť. V závoji sĺz zazrela, že z opačnej strany sa po chodníku k nej blíži čierny kocúr. „Len nejaký čierny kocúr“ – prebehlo jej hlavou. Olesia zastala a pozorne sa zahľadela. Vzápätí spoznala. Rozbehla sa s výkrikom: „Barón!“ Kocúr nebežal, nevie už na toľko síl, sadol si a s prižmúrenými očami od šťastia tíško namňaukal: „Doprišel!“

Srdce kocúra ticho búšilo v hrudi, myšlienky sa rozbiehali, duša sa trápila. Čo sa len mohlo stať, že ho jeho pani zverila cudzím ľuďom, prečo ho opustila?

Keď Oľge na kolaudáciu darovali úplne čierneho britského kocúra, zostala niekoľko minút v šoku

Skromný, starší jednoizbový byt, na ktorý ledva našetrila, bol ešte nevybavený. Problémy, ktoré si žiadali jej pozornosť, sa vynárali jeden za druhým.

A zrazu mačiatko. Keď sa spamätala, zahľadela sa do jantárovo-žltých očí a spýtala sa toho, kto jej ho daroval:

Je to kocúr alebo mačka?

Kocúr!

No dobre, budeš Maťko, povedala nežne mačiatku.

Maťko otvoril malú papuľku a poslušne zachrapčal: Mňau
*****
Ukázalo sa, že britské plemeno je úplne pokojné. A tak Oľga a Maťko žili bok po boku už tretí rok. Zistila, že Maťko má dojímavú dušu a veľké srdce.

Radostne ju víta z práce, zohrieva ju v noci, sleduje s ňou televíziu, pritúlený pod bokom, a behá za ňou pri upratovaní.

Život s kocúrom nabral pestré farby. Je krásne, keď má človek doma niekoho, kto naňho čaká, s kým sa môže smiať aj smútiť. Predovšetkým, niekoho, kto rozumie aj neverbálnym gestám.

Zdalo sa, že život plynie v radosti, no

Poslednú dobu Oľga začala cítiť bolesti v pravom boku. Spočiatku si myslela, že si len niečo natiahla alebo je to z mastnej stravy. Keď sa bolesť zhoršila, vyhľadala lekára.

Keď jej lekár oznámil diagnózu a vysvetlil, čo ju čaká, Oľga preplakala celý večer, schúlená v perinách. Maťko, cítiac jej smútok, sa tíško primkol k nej a snažil sa ju upokojiť svojím melodickým pradením.

Pod jeho pradením Oľga nebadane zaspala. Ráno sa zmierila s osudom, rozhodla sa, že nikomu z rodiny nepovie o svojej chorobe, aby si ušetrila súcitné pohľady i trápne pokusy pomôcť.

Zároveň v kútiku duše dúfala, že lekári jej dokážu pomôcť. Navrhli jej liečbu, ktorá mala zlepšiť stav.

Otázka však znela: čo s kocúrom? Pripravená na najhoršie, hľadala Maťkovi nový domov a milých majiteľov.

Na internete zverejnila inzerát, že daruje čistokrvného britského kocúra do dobrých rúk.

Keď sa prvý záujemca spýtal na dôvod, prečo daruje dospelého kocúra, Oľga, sama nevie prečo, povedala, že očakáva dieťa a objavila sa u nej alergia na mačaciu srsť.

Po troch dňoch Maťko vo svojej prepravke, s celou výbavou, putoval k novým majiteľom, zatiaľ čo Oľga nastúpila do nemocnice

O dva dni neskôr zatelefonovala novým majiteľom, aby sa spýtala na Maťka. Po stovkách ospravedlnení jej oznámili, že kocúr večer ušiel a nevedia ho nájsť.

Jej prvým inštinktom bolo utiecť z nemocnice a začať kocúra hľadať. Obrátila sa na službukonajúcu sestru s prosbou, aby ju pustila, ale tá ju rázne usmernila a poslala späť do izby.

Spolupacientka, staršia útla žena, si všimla Oľginu rozpoltenosť a spýtala sa, čo sa deje. Oľga sa rozplakala a všetko jej povedala.

Počkaj, dievčatko, na smútenie. Zajtra sem má prísť odborníčka z Bratislavy. Aj môj nález je zlý, syn podniká, chcel ma previesť do lepšej nemocnice, ale ja som nesúhlasila.

Neviem, ako to vybavoval, ale vybavil. Poprosím, aby si ťa tá odborníčka tiež pozrela. Možno nebude všetko také zlé, hladkala Oľgu po ramene a snažila sa ju potešiť.
****
Keď sa Maťko dostal z prepravky, uvedomil si, že je v úplne cudzom dome. Navyše ktosi neznámy sa ho snažil pohladkať

Kocúrove nervy nevydržali, udrel labkou po ruke a utiekol do tmavého rohu.

Pavel, nechaj ho zatiaľ, nech si zvykne, počul Maťko mäkký ženský hlas, ale to nebol hlas jeho pani.

Srdce mu búšilo v hrudi, myšlienky sa vírili, duša bolela. Čo sa len muselo stať, že ho pani opustila a dala cudzím? Prečo ho nechala?

Jantárové oči prehľadávali izbu ustráchaným pohľadom. Potom zbadal otvorené okno. Ako čierny blesk preletel izbu a vyskočil von!

Našťastie to bol len druhý poschodie a pod oknom bol upravený trávnik. Tam sa začala Maťkova cesta domov
*****
Odborníčka sa ukázala byť dojímavou ženou okolo štyridsiatky. Predstavila sa ako Mária Pavlovná, pozorne si preštudovala Oľginu zdravotnú kartu, požiadala ju, aby si ľahla na ľavý bok.

Dlho hmatala, klopkala, pýtala sa, kde bolí, aká bolesť. Potom znovu čítala kartu. Manipulovala ešte s nejakým prístrojom.

Oľga neočakávala nič dobré. Vrátila sa do izby, kde už ležala jej spolupacientka.

Čo ti povedali, dievčatko? pýtala sa.

Zatiaľ nič, povedali, že prídu ešte za mnou.

Ach tak. Ja som nemala šťastie, diagnózu mi potvrdila, smutne oznámila žena.

Je mi to veľmi ľúto, ďakujem vám za všetko, odvetila Oľga, nevediac, ako utešiť niekoho so zlými správami.

Po polhodine prišla Mária Pavlovná v sprievode ostatných lekárov.

Oľga, mám pre vás dobré správy. Vaša diagnóza je liečiteľná, už som vám nasadila liečbu. Budete ležať dva týždne, absolvujete liečenie a budete zdravá, povedala s úsmevom.

Keď lekári odišli, prehovorila spolupacientka:

Výborne. Som rada, že som pred odchodom mohla urobiť ešte jednu dobrú vec. Buď šťastná, dievčatko, dodala.
*****
Maťko nemal žiadnu vedúcu hviezdu, ani o nej netušil. Kocúr išiel domov, ako mu vnukol jeho kocúrovský inštinkt. Cesta cez prekážky bola plná nebezpečenstiev i legračných príhod.

Nikdy nepoznal ulice, ale počas jediného dňa sa z urodzeného britského kocúra stal neohrozený lovec s ostrými inštinktami.

Vyhýbajúc sa hlučným cestám, schúlil sa, skákal, letel ponad zem (aspoň sa mu to tak javilo pri úniku pred psami), šplhal rýchlo na stromy, smeroval k jedinému cieľu

Na jednom tichom dvore, kam sa skryl ohlušený hlukom blízkej cesty, narazil nosom na skúsenejší kocúra.

Ten si ho immediatne obzrel a spoznal v Maťkovi cudzinca. Hneď naňho s hrozivým mňau zaútočil, no Maťko, zmenený zo vznešeného na nahnevaného banditu, neustúpil.

Súboj netrval dlho. Miestny kocúrovský boss sa radšej stiahol do najbližších kríkov, zanechajúc si len trochu natrhnuté ucho.

Ako inak by to mohlo skončiť? Boss tu len dokazoval, kto je pánom. Maťko však šiel domov a nič ho nemohlo zastať.

Cesta domov pokračovala. Maťko, vybavený spomienkami na predkov, sa naučil spávať na stromoch, vyberajúc rozvetvené konáre na odpočinok.

Ach, hanba, ale naučil sa jesť zo smetných nádob a kradnúť jedlo od ostatných dvorných mačiek, ktoré kŕmili milosrdní obyvatelia.

Raz narazil na svorku uličných psov. Zahnal ho na chatrný stromček, psíky štekali, skákali a snažili sa ho dostať.

Ľudia, ktorých hluk prilákal, psov zahnali. Jedna pani sa rozhodla vziať Maťka domov. Primamila ho kúskom šťavnatej klobásky.

Hlad a strach mu zatemnili myseľ, zišiel k nej, nechal sa pohladkať a zobrať na ruky. Ale

Po oddychu a jedle si Maťko spomenul, kam má namierené, vybehol za ženou do vchodu a prešmykol sa cez práve otvorené dvere, pokračujúc vo svojej púti domov
*****
Keď Oľga opustila nemocnicu, vybrala sa domov. V hlave jej zostali slová tej ženy, ktorá jej zaželala šťastie. Bola nesmierne šťastná, že diagnóza sa nepotvrdila a je zdravá.

Ale srdce ju stále bolelo za Maťka. Nevedela si predstaviť, ako príde do prázdneho bytu, kde ju nikto neprivíta.

Sotva prekročila dvere svojho bytu, zatelefonovala tým, ktorí si Maťka vzali, a vypýtala ich adresu. Keď k nim prišla, dozvedela sa, ako Maťko ušiel, a rozhodla sa ísť po jeho stopách.

Hovorili jej, že je to nerealistické, že už prešli dva týždne, že domáci kocúr nemohol prežiť na ulici, no Oľga tomu nechcela veriť.

Kráčala peši, nazierala do každého dvora, obchádzala parčíky, garáže. Snažila sa myslieť ako kocúr, ktorý nikdy nepoznal ulice. Volala Maťka, skúmala tmavé pivničné okienka.

Keď sa už blížila k domu, cítila, že kocúr jednoducho zmizol. Veď on nepoznal mesto, nemohol prejsť takú cestu, ktorú ona išla pešo dva hodiny.

Do svojho dvora vošla so smutným výrazom, oči jej zvlhli, duša bolela. Cez clonu sĺz si všimla, že oproti jej kráča nejaký čierny kocúr.

Nejaký čierny kocúr jej blyslo mysľou. Oľga zastala, zadívala sa a pochopila. V tom okamihu vykríkla: Maťko!

Kocúr k nej nebežal, už nemal síl. Len si sadol a, žmúriac šťastím, ticho zachrapčal: Prišiel som!Oľga sa rozbehla k Maťkovi, kľakla si do trávy a opatrne ho vzala do náručia. Slzy sa miešali s jeho jemným kožuchom, keď ho pevne objímala. Maťko, unavený, ale šťastný, zavŕtal hlavu do jej dlane a zapriadol tak silno, ako už dávno nie.

Nech sa stalo čokoľvek, znova boli spolu.

V tie večery sa Oľga s Maťkom dlho rozprávala, rozprávala mu o strachu, o nádeji, aj o ženách s dobrým srdcom. Maťko jej odpovedal tichými zvukmi, pradením a jemným dotykom ňufáka. Obaja cítili, že ich príbeh je oveľa väčší než náhoda. Boli si navzájom domovom.

Oľga vedela, že žiadna bolesť ani telesná, ani duševná nikdy nebude taká hrozivá, ak vedľa nej na gauči bude čierny kocúr, ktorý sa vrátil z diaľky len kvôli nej.

V tichu ich skromného bytu sa rozliehal pokoj, ktorý si obaja vydobyli cestou. V tej chvíli nebolo potrebné hovoriť, lebo to najdôležitejšie už povedali ich srdcia.

A tak, keď noc prikryla mesto závojom tmy, Oľga položila ruku na Maťkovo huňaté telo a usmiala sa. Nech príde čokoľvek, ich domov už nikdy nebude prázdny.