Maxim ukrýval v sebe ľútosť, že unáhlene požiadal o rozvod. Múdrych mužov dokážu milenky premeniť na sviatok, on však milenku premenil na manželku Vysoká nálada Maxima Petroviča zmizla hneď, ako zaparkoval auto a vošiel do vchodu. Doma ho čakala predvídateľnosť: papuče – vošiel a obul si ich, príjemná vôňa večere, čistota, kvety vo váze. Nepohlo to s ním: manželka doma, čo už má robiť staršia žena celý deň? Pečie koláče a pletie ponožky. S tými ponožkami preháňal, samozrejme. Ale podstatné ostáva. Marina vyšla mužovi v ústrety so známym úsmevom: – Si unavený? Upiekla som koláče – s kapustou aj jablkami, ako máš rád… A zmlkla pod Maximovým ťažkým pohľadom. Stála v domácich nohaviciach, vlasy pod šatkou – vždy takto varila. Zvyk z profesie – celý život bola kuchárkou. Oči jemne zvýraznené, na perách lesk. Tiež zvyk, teraz Maximovi pripadal vulgárny. Čo je to za spôsob zdobiť si starobu! Najskôr nemal byť taký hrubý, ale vyšlo z neho: – Kozmetika vo svojom veku je nezmysel! Nehodí sa ti. Marininé pery sa zachveli, mlčala, ale ani stolovať mu už nešla. Možno lepšie. Koláče pod utierkou, čaj zaliaty – poradí si sám. Po sprche a večeri sa mu začala vracať dobrosrdečnosť, spolu so spomienkami na deň. Maxim, vo svojom obľúbenom župane, sa rozvalil v kresle, ktoré patrilo len jemu, a predstieral, že číta. Ako mu povedala tá nová kolegyňa: – Ste celkom príťažlivý muž, navyše zaujímavý. Maxim mal 56 rokov, viedol právne oddelenie veľkej firmy. Pod ním mladý absolvent a tri ženy po štyridsiatke. Ďalšia kolegyňa šla na materskú. Práve na jej miesto prijali Asiu. Keď ju prijímali, Maxim bol na služobnej ceste, dnes ju videl prvýkrát. Pozval ju do kancelárie – zoznámiť sa. S ňou vošiel aj jemný parfum a pocit mladistvej sviežosti. Ovál jemnej tváre obkolesovali svetlé kučery, modré oči sebavedome hľadeli. Šťavnaté pery, znamienko na líci. Na tridsať? Maxim by jej dal tak dvadsaťpäť. Rozvedená, mama osemročného syna. Ani sám nevedel prečo, ale pomyslel si: „Dobre!“ Pri rozhovore trochu koketoval, povedal jej, že teraz má takého starého šéfa. Asia zamrkala dlhými riasami a odvetila vetou, ktorá ho vzrušila a teraz si ju pripomína. Manželka, odídená od urážky, sa večer objavila pri kresle s harmančekovým čajom. Namračil sa: „Ako vždy, nevhodné.“ Napokon ho vypil – nie bez radosti. Zrazu si pomyslel, čo asi teraz robí mladá, pekná Asia? A srdce cítilo zabudnutý pocit – žiarlivosť. **** Asia po práci zašla do supermarketu. Syr, chlieb, na večeru kefír. Domov prišla neutrálna, bez úsmevu. Skôr automaticky, než s nehou, objala syna Vaška, ktorý vybehol. Otec sa motkal na lodžii vo svojej dielni, mama robila večeru. Nakúpila, rovno oznámila, že ju bolí hlava a nech ju dnes nechajú tak. V skutočnosti cítila smútok. Asia, odkedy sa pred niekoľkými rokmi rozviedla s otcom Vaška, stále márne túžila stať sa pre niekoho hlavnou ženou jeho života. Všetci „hodní“, ktorých stretávala, boli pevne ženatí a chceli len krátke vzťahy. Dokonca aj posledný, s ktorým pracovala, vyzeral zaľúbene po uši. Dva vášnivé roky. Aj jej byt prenajal (skôr pre seba), ale len čo sa schyľovalo k vážnemu, povedal, že sa rozídu, a dokonca nech sa zo zamestnania vyparí. Aj miesto jej našiel. To je dôvod, prečo Asia znovu žila s rodičmi a synom. Mama ju ľutovala ženským pohľadom, otec trval, že dieťa má aspoň matku a nie len starých rodičov. Marina, Maximova manželka, si dávno všimla, že muž prežíva krízu stredného veku. Všetko má, ale niečo podstatné chýba. Báť sa pomyslieť, čo by preňho mohlo byť to hlavné. Snažila sa zmierniť situáciu. Vždy varila, čo má rád, bola upravená, netlačila sa do dôverných rozhovorov, hoci jej tie chýbali. Skúšala ho zaujať vnukom, záhradou. No Maxim sa nudil, mračil. Snáď preto, že obaja túžili po zmene, Maxim a Asia sa zaplietli okamžite. Už dva týždne po jej nástupe ju pozval na obed a po práci odviezol domov. Dotkol sa jej ruky, ona sa k nemu otočila s rumencom v tvári. – Nechcem sa rozlúčiť. Poď so mnou na chatu… – zachrípnuto povedal Maxim. Asia prikývla a auto vyštartovalo. V piatky končil skôr, ale manželke napísal až o deviatej večer: „Zajtra sa porozprávame.“ Maxim ani netušil, akú presnú podstatu budúcej, vlastne zbytočnej, konverzácie vystihol. Marina chápala, že po tridsiatich dvoch rokoch manželstva už nemôže vrieť zápalom. Ale bol taký blízky, že jeho strata by bola ako strata kusu seba. Hoci sa mračí, frfle a „tamten“ času aj šali, stále patrí do svojho kresla, večeria, dýcha vedľa nej. Marina, v strachu zo slov, ktoré môže zastaviť rozpad života (skôr len jej), nespala do rána. Zúfalá vytiahla svadobný album, kde boli mladí, kde bolo všetko pred nimi. Aká krásna bola! Mnohí snívali, že bude ich. Muž by si to mal spomenúť. Myslela, že keď príde, uvidí úlomky ich šťastia a pochopí, že nie všetko patrí do zabudnutia. Ale vrátil sa až v nedeľu, a ona pochopila: je koniec. Stál pred ňou iný Maxim. Akoby ho napĺňal adrenalín. Rozpačitosti, stud ho už netrápili. Na rozdiel od nej, ktorá mala strach zo zmien, on ich chcel a prijal. Mal už aj plán. Rozprával tónom neznášajúcim odpor. Od tejto chvíle môže byť Marina slobodná. O rozvod požiada on – zajtra. Syn s rodinou sa má presťahovať k Marine. Všetko podľa zákona. Vlastne, dvojizbový byt, kde býval syn s rodinou, patril Maximovi – dostal ho v dedičstve. Presun do trojizbového k matke životné podmienky mladým nezhorší, a ona bude mať koho opatrovať. Auto, samozrejme, jemu. Chata – neodovzdá, tam si chce odpočinúť. Marina vedela, že pôsobí úboho a nevábne, ale nedokázala potlačiť slzy. Nevedela hovoriť, vychádzalo to nezrozumiteľne. Prosila, nech zastaví, pripomenula spomienky, myslel na zdravie, aspoň jej… Posledné ho rozhnevalo. Priblížil sa a zašepkal s krikom: – Neťahaj ma do svojej staroby! … Bolo by naivné tvrdiť, že Asia Maxima milovala a preto súhlasila z jeho návrhy hneď prvú noc na chate. Stav manželky ju lákal, tešilo ju aj to, že odmietla milenca, ktorý ju opustil. Omrzelo ju bývať v byte, kde je diktát otca. Túžila po stabilnej budúcnosti. To všetko jej Maxim dokázal dať. Nebol najhorší variant – priznala si. Hoci už bol v šiestom desaťročí, nevyzeral na dedka. Bol štíhly, mladistvý, šéf oddelenia. Rozumel práci aj životu, v posteli bol pozorný, nie len sebecký. Páčilo sa jej, že byt nebude prenajatý, nebude bez peňazí, bez kradnutia. Samé plusy – len tie roky boli otázne. Po roku začalo rásť Asino rozčarovanie. Cítila sa ešte stále ako dievča, túžila po zážitkoch. Pravidelných, nie len raz za rok a dôstojne. Milovala koncerty, chcela ísť do aquaparku, rada sa opaľovala v odvážnych plavkách, posedávala s kamarátkami. Vďaka mladosti to zvládala popri rodine aj domácnosti. Ani jej syn, čo už býval s ňou, jej v aktívnom živote neprekážal. Ale Maxim jasne strácal dych. Skúsený právnik vedel rýchlo riešiť problémy, ale doma bol jednoducho unavený človek, túžiaci po pokojnej atmosfére a rešpekte k vlastným zvykom. Hostia, divadlo či pláž – len veľmi zriedka a na dávku. Proti intímnostiam nič nemal, ale potom rovno spať, hoci aj o deviatej večer. A navyše musela brať ohľad na jeho slabý žalúdok, ktorý nezvládal vyprážané, údeniny, hotové polotovary. Bývalá manželka ho na to naučila. Občas dokonca túžil po jej parených jedlách. Asia varila pre syna, nechápala, že od bravčových fašírok ho môže bolieť brucho. Nepamätala si zoznam povinných tabletiek, myslela, že dospelý muž si ich kúpi a vezme sám. Tak sa stalo, že časť jej života prebiehala mimo neho. Za spoločníka si brala syna, podľa záujmov, stretávala kamarátky. Zvláštne, ale Maximov vek ju akoby poháňal žiť naplno. Už spolu ani nepracovali – vedenie to označilo za neetické, Asia prešla do notárskej kancelárie. Dokonca sa jej uľavilo, že nebude celý deň pod jeho dohľadom, pripomínal jej otca. Úcta – to bolo to, čo Asia k Maximovi cítila. Otázka je: stačí to na šťastie páru? Blížila sa Maximova šesťdesiatka a Asia túžila po veľkolepej oslave. On si však zarezervoval stôl v menšej, jemu známej reštaurácii, kde už bol mnohokrát. Zdalo sa, že sa nudí, ale v jeho veku je to tak. Asia si z toho ťažkú hlavu nerobila. Oslavovali ho kolegovia. Staré známe páry, s ktorými ešte s Marinou chodil, už nevolal. Rodina ďaleko, vlastne sa nik nepochopil, keď si vzal mladšiu. Syn ho „stratil“. Odvrhol ho. Ale hádam otec má právo rozhodovať o svojom živote?! Pravda, predstavoval si tú „rozhodnosť“ trochu inak. Prvý rok s Asiou bol ako medové týždne. Rád sa s ňou pohyboval medzi ľuďmi, usmieval sa, schvaľoval jej výdavky (veď nebola márnotratná), kamarátky, fitness. Vydržal aj hlučné koncerty či bláznivé filmy. Na vlne radosti urobil zo syna a Asie plnoprávnych hostí svojho bytu. Časom prepísal darovaciu listinu na svoj podiel na chate, ktorú vlastnil s bývalou manželkou. Asia po jeho chrbte vypáčila od Mariny, aby prenechala jej aj svoju polovicu. Vyhrážala sa, že svoj podiel predá cudzincom. Odkúpila, samozrejme za Maximove peniaze, dala chatu na seba. Argumentovala, že tam je rieka, les, dobré pre dieťa. Odvtedy tam v lete celý čas bývali Asini rodičia s vnukom. A vlastne to nebolo na škodu: Maxim nemal až tak rád hlučného syna mladej manželky. Zosobášil sa z lásky, nie preto, aby vychovával cudzieho dediča, navyše výrečné dieťa. Bývalá rodina sa urazila. Peniaze dostali, predali svoj trojizbový byt a rozdelili sa. Syn so svojou rodinou našiel dvojizbový, Marina, bývalá, prešla do štúdiového bytu. Ako žijú, Maxim nevedel. A tak prišla šesťdesiatka. Tolko ľudí mu praje zdravie, šťastie, lásku. On však už dávno necíti žiadny „drajv“. Každý rok dominuje známe nespokojnosť. Mladú manželku, áno, miloval. Nestíhal za ňou, o to išlo. Pripútať, podmaniť si ju, nešlo. Usmievala sa – a žila po svojom. Nič navyše si nedovolila – cítil to, ale ho to dráždilo. Ej, keby sa mu dala vložiť duša bývalej manželky! Aby prišla s harmančekovým čajom, prikryla, keď začal driemať. Maxim rád pomaly prechádzal s ňou parkom. A šepkal by si večer v kuchyni, ale Asia nevydržala jeho dlhé témy. Dokonca sa v posteli začala nudiť. To ho nervovalo. Maxim ukrýval v sebe ľútosť, že unáhlene požiadal o rozvod. Múdrych mužov dokážu milenky premeniť na sviatok, on však milenku premenil na manželku! Asia s jej temperamentom vydrží ešte aspoň desať rokov hravo, ale i po štyridsiatke zostane citeľne mladšou. To je priepasť, ktorá sa bude len prehlbovať. Ak bude mať šťastie, skončí život jedným momentom. A ak nie? Tieto „nejubilejné“ myšlienky mu udierali v spánkoch, zrýchľovali tep. Hľadal Asiu pohľadom – bola medzi tancujúcimi. Krásna, s rozžiarenými očami. Šťastie je, samozrejme, zobudiť sa a vidieť ju vedľa seba. Využil chvíľu, vyšiel z reštaurácie. Chcel dýchať, vyvetrať smútok. Ale pripojili sa kolegovia. Nevedel, čo s narastajúcou neznesiteľnosťou, a vyskočil do taxíka. Poprosil, nech ide rýchlo. Cestou si premyslí, kam vlastne. Chcel miesto, kde je dôležitý len on. Kde len vojde a už ho čakajú. Kde si vážia čas s ním a môže sa uvoľniť, nie sa báť, že bude pôsobiť slabo alebo – nedajbože – starecky. Zavolal synovi a takmer prosiac pýtal novú adresu bývalej manželky. Syn naňho najprv vychrlil zaslúženú výčitku, ale trval na tom, že je to otázka života a smrti. Naznačil, že dnes má narodeniny. Syn trochu zmäkol a dodal, že mama možno nie je sama. Nijaký muž, len priateľ. – Mama povedala, že spolu študovali. Priezvisko smiešne… Asi Bulkovič. – Bulkovič, – opravil Maxim, pocítil žiarlivosť. Kedysi bol do nej zaľúbený. Páčila sa mnohým. Krásna, sebavedomá. Mala sa vydať za Bulkoviča, ale on, Max, jej to prekazil. To bolo dávno, ale je to tak „včera“, že to cíti ako väčšiu realitu než jeho nový život s Asiou. Syn sa spýtal: – Načo ti to je, otec? Maxim sa zachvel pri zabudnutom oslovení a cítil, ako mu všetci chýbajú. Na otázku úprimne odpovedal: – Neviem, synak. Syn nadiktoval adresu. Vodič zastavil. Maxim vystúpil, nechcel bývalú manželku oslovovať pred svedkami. Pozrel na hodiny – takmer deväť, ale ona bola nočná sova, ktorá v sebe spájala preňho aj ranného vtáča. Stlačil domofón. Ale neozvala sa bývalá manželka, ale nejaký tlmený hlas. Mužský. Povedal, že Marina je zaneprázdnená. – Ako je na tom?! Je zdravá? – znepokojene sa spýtal Maxim. Hlas požiadal o meno. – Ja som manžel, mimochodom! Vy ste asi pán Bulkovič, – zakričal Maxim. „Pán“ ho drzo opravil, že manžel už nie je, takže nemá právo Mariu rušiť. Vysvetľovať, že práve sa kúpe, za zbytočné nepovažoval. – Čo, stará láska nehrdzavie? – ironicky sa spýtal Maxim, pripravený na dlhý spor s Bulkovičom. Ale ten len krátko odvetil: – Nie, ona striebornie. Dvere mu neotvorili…

Vieš, musím sa ti vyrozprávať o tom, čo sa deje u nás. Náš Maxim, teda vlastne Miroslav Pavlovič, už nejaký čas cíti vo vnútri ľútosť, že sa unáhlil s rozvodom. Vraví sa, že múdri chlapi si zo svojej milenky spravia sviatok, no on si z nej urobil manželku.

Nálada sa Miroslavovi vytratila, len čo zaparkoval svoju Škodu pred panelákom v Bratislave a vošiel do schodiska. Doma ho vítala úplná rutina: papuče na mieste vkročil a obul sa, lákavá vôňa večere z kuchyne, všade upratané, kvety vo váze na stole.

Ničím ho to neoslovilo veď manželka je už dôchodkyňa, čo iné má robiť celý deň? Piekla koláče a možno štrikovala ponožky. Preháňam, ale rozumieš, čo tým myslím.

Mária, tak sa volá jeho žena, mu klasicky išla oproti s úsmevom:

Unavený? Napiekla som ti koláče s kapustou, s jablkami, presne také, aké máš rád…

No zamĺkla, keď ju Miroslav prepichol pohľadom. Stála tam doma v teplákovom súprave a vlasy mala poctivo ukryté pod šatkou vždy si ich tak schová, keď varí. Zvyk z čias, keď robila roky kuchárku v jedálniach. Trochu si zvýraznila oči, na perách mala lesk tiež zvyk, ktorý Miroslav teraz vnímal ako nevhodný. Čo to má byť, takto si skrášľovať dôchodcovský vek!

Mal byť možno jemnejší, ale vyletelo z neho:

Kozmetika v tvojom veku je nezmysel! Nehodí sa ti to.

Márii sa zachveli pery, neodvetila mu, len mu už nezačala pripravovať stôl. Aspoň to koláče pod utierkou, čaj poriadne vylúhovaný, zvládne to aj sám.

Po teplej sprche a večeri mu už pomaly dobrá nálada naskakovala, vybavoval si, aký mal deň. Miroslav v jeho obľúbenom huňatom župane sa rozvalil v svojom kresle, akoby mu patrilo celé, a predstieral, že číta noviny. No čo povedala tá nová kolegyňa?

Ste veľmi príťažlivý muž, aj zaujímavý.

Miroslav mal 56, vedie právne oddelenie veľkej firmy v Ružinove. Pod sebou má čerstvého absolventa a tri ženy v strednom veku. Jedna z nich práve odišla na materskú. Na jej miesto nastúpila mladá Lucia.

Zrovna keď ju prijímali, bol Miroslav na služobke, takže sa s ňou stretol prvýkrát až dnes. Zavolal si ju do kancelárie, aby sa zoznámili. S ňou vošla aj jemná vôňa parfému a pocit sviežej mladosti. V tvári mala krásny ovál, svetlé vlnité vlasy, sebavedomé modré oči, plné pery s malou znamienkom. Tipoval by jej najviac 25, no vraj mala 30.

Rozvedená, mama osemročného Adama. Sám netuší prečo, ale pomyslel si: Dobré znamenie.

Rozprával sa s Luciou, trochu žartoval o tom, že jej šéf je už starý chlap, ale ona mávla mihalnicami a oponovala mu tak, že to v ňom zanechalo dojem, ktorý si teraz stále vybavuje.

Manželka, už po urazení, k nemu prišla k večernému čaju z kamiliek. Zase nevedela načasovať. Ale Miroslav si ho vypil so slušnou dávkou spokojnosti. A v duchu začal premýšľať, čo asi práve robí mladá, pekná Lucia? Srdcu sa okamžite pripomenula stará žiarlivosť…

***

Lucia po práci odskočila do Tesca. Syr, rožky, kefír na večeru. Domov prišla unavená, bez úsmevu. Syna Adama objala skôr mechanicky než s láskou, keď k nej dobehol.

Otec sa hral na balkóne vo svojej malej dielni, mama sa venovala večeri v kuchyni. Lucia po vybalení nákupu hneď povedala, že ju bolí hlava, nech ju dnes nikto neruší. Pravda je, že bola skôr smutná.

Lucia po rozvode s Adamovým otcom už pár rokov márne hľadá kúsok šťastia, aby bola niekým vyvolenou ženou. Všetci poriadni chlapi boli už zadaní a chceli len voľné vzťahy.

Ten posledný, s ktorým to vyzeralo nádejne, s ňou dva roky živo randil, byt jej dokonca prenajal (ale skôr kvôli jeho komfortu), no keď išlo do tuhého, vyhlásil, že musia skončiť a ona musí dať v práci výpoveď. Aj novú pozíciu jej dohodil. Teraz Lucia opäť býva s rodičmi a synom. Mama ju ľutuje zo ženskej solidarity, otec si myslí, že Adam potrebuje vyrastať aspoň s mamou, nielen s dedom a babkou.

Mária, Miroslavova žena, už dávno videla, že jej muž zmieta krízou stredného veku. Všetko má, okrem toho podstatného. Nechcela ani pomyslieť, čo by preňho mohlo byť to hlavné. Snažila sa obrátiť jeho pozornosť na vnuka, záhradu, no Miroslav sa len viac uzatváral do seba.

Asi aj kvôli tejto túžbe po zmene sa medzi Miroslavom a Luciou začal románik okamžite. Dva týždne po nástupe do firmy jej dal na obed pozvanie a po práci ju autom zaviezol až domov.

Dotkol sa jej ruky, otočila sa k nemu s červenými líčkami.

Nechcem sa lúčiť. Poďme ku mne na chatu, povedal chrapľavo Miroslav. Lucia prikývla a auto sa rozbehlo.

V piatok chodil Miroslav z práce domov skôr, ale až o deviatej mu Mária dostala SMS: Pohovoríme si zajtra.

Miroslav vtedy ani netušil, ako presne vystihol zmysel zbytočného rozhovoru. Mária chápala, že po 32 rokoch manželstva už nehorí vášeň.

Ale muž bol jej, taký blízky, že jeho strata je akoby stratiť časť vlastného ja. Nech je mrzutý, brblavý či sa správa trochu bláznivo, stále je to on v kresle, večeria, dýcha vedľa nej.

Celú noc nemohla zaspať, hľadala slová, ktoré by aspoň trochu zbrzdili rozpad života hlavne jej života.

Zo zúfalstva vytiahla svadobný album, kde boli mladí a celý život mali pred sebou. Bola ozaj krásna! Veľa chlapov snívalo, že by im patrila. Snáď si to Miroslav pripomenie, keď uvidí ich šťastné chvíle, pochopí, že staré príbehy nemajú len tak skončiť do zabudnutia.

Ale vrátil sa až v nedeľu úplne zmenený. Plný adrenalínu, bez výčitiek, bez hanby.

Na rozdiel od Márii, čo sa bála zmien, on ich chcel a vymyslel si všetko dopredu. Mal tón, čo nepripúšťa odpor.

Mária už je od tej chvíle slobodná. Na rozvod podá on. Syn s rodinou sa musí sťahovať k nej. Všetko podľa zákonov. Dvojizbový byt, kde bývala synova rodina, patrí Miroslavovi dostal ho v dedičstve.

Sťahovanie ich do trojizbového bytu k Márii ich bytové podmienky nezhorší, a bude mať koho opatrovať. Auto si nechá Miroslav. Chatu si tiež ponechá, môže tam chodiť oddychovať.

Mária vedela, že pôsobí uboho, nepekne, ale slzy neudržala. Chcela ho zastaviť, apelovala na spomienky, na zdravie, na seba… To ho len rozčúlilo. Prišiel až k nej, šepotal až sa mu triasol hlas:

Neťahaj ma do tvojej staroby!

Byť by bolo bláznivé tvrdiť, že Lucia sa hneď do Miroslava zamilovala a preto súhlasila s jeho ponukou na sobáš, v ten prvý večer na chate.

Oveľa viac ju lákal status byť manželka. A veľmi ju hrial pocit, že ten predchádzajúci milenec ju odmietol, Miroslav naopak prijal.

Už ju nebavilo bývať s rodičmi, kde jej tatko všetko určoval. Túžila po stabilnom živote, čo Miroslav mohol ponúknuť. Nie je zlý variant, vravela si.

Hoci je už v šiestom desaťročí, vyzeral stále sviežo. Štíhly, mladistvý, právnik, rozumný, zaujímavý a v posteli tiež vôbec nie sebecký. Páčilo sa jej, že nebude žiadny podnájom, žiadne dlhodobé šetrenie, žiadne krádeže. Same plusy? Nuž, len pochybnosti o veku.

Po roku sa v Lucii začalo ozývať sklamanie. Cítila sa ešte mladá, túžila po nových zážitkoch pravidelne, nie raz za rok a nie dôstojne. Bavili ju koncerty, chcela do aquaparku, rada sa slnila v odvážnych plavkách, stretávala sa s kamoškami.

Vďaka svojej energii všetko ľahko zvládala domácnosť, rodinu, zážitky. Syn Adam jej absolútne premiešal životný rytmus, ale zvládala ho.

Ale Miroslav už strácal dych. V práci vedel všetko riadne zorganizovať, bleskovo riešiť komplikácie, ale doma bol len unavený, hľadal pokoj, mlčanie a nerušil jeho zvyklosti. Hostia, divadlo, pláž áno, ale veľmi zriedka.

Intímne veci neodmietal, ale potom najradšej išiel spať pokojne už o deviatej večer.

Aj s jedlom to nebola sranda jeho slabý žalúdok nezniesol vyprážané, salámy, polotovary. Bývalá žena ho rozmaznala. Občas dokonca túžil po jej parených jedlách. Lucia varila podľa syna, nechápala, že niekto môže mať bolesť na boku z bravčových fašíriek.

Nevedela si zapamätať zoznam jeho liekov, vravela si, dospelý muž si predsa zvládne kúpiť a brať tabletky sám. Tak sa stalo, že jej život sa začal od Miroslava jemne oddelovať.

Trávila čas so synom, kamošky, ich záujmy. Zvláštne, ale jeho vek ju akoby poháňal, aby rýchlo žila.

Už spolu nepracovali vedenie firmy považovalo ich vzťah za nevhodný, Lucia prešla do notárskej kancelárie. Aj sa jej uľavilo, že nemusí byť celý deň pod Miroslavovým dohľadom, pripomínal jej otca.

Úcta to je to, čo Lucia k Miroslavovi cítila. Ale stačí to na šťastný vzťah?

Blížila sa Miroslavova šesťdesiatka, Lucia chcela veľkolepú oslavu. On si len objednal stôl v známom, malom podniku, kde už bol x-krát predtým. Skôr sa tam nudil, ale veď v jeho veku to je pochopiteľné. Lucia sa tým netrápila.

Prišli kolegovia oslavovať. Tých známych párov, s ktorými predtým chodil s Máriou, už nepozval necítil sa dobre, odviazal sa s mladou manželkou. So synom sa prakticky odcudzili. No veď, každý má právo narábať so svojim životom, nie? No očakával, že to bude vyzerať inak.

Prvý rok s Luciou bol ako medové týždne. Bavilo ho byť s ňou v spoločnosti, podporoval jej výdavky (nebola márnivá), kamarátky, jej nadšenie z fitka.

Vydržal aj hlasné koncerty, šialené filmy. V tejto eufórii daroval Lucii a jej synovi jeho byt boli oficiálne doma. Časom dal darom aj svoju polovicu chaty, ktorú mal s bývalou.

Lucia pokútne požiadala Máriu, aby jej predala aj svoju časť. Vyhrážala sa, že svoju polovicu predá hociktorým špekulantom, ak jej nevyhovie.

Dokúpila chatu jasne, za Miroslavove peniaze napísala ju na seba. Odôvodnila to tým, že tam je rieka a les, ideálne pre dieťa. Celé leto tam bývali Luciini rodičia s Adamom. Miroslavovi to nakoniec vyhovovalo, nemal záujem vychovávať hlučného syna mladej manželky. On sa ženil z lásky, nie preto, aby vychovával cudzie (a energické) dieťa.

Bývalá rodina sa odcudzila. Za peniaze predali svoj byt a rozdelili sa. Syn s rodinou našiel dvojizbový, Mária si našla garzónku. Ako žijú, Miroslav viac neriešil.

A v deň jeho šesťdesiatin toľko ľudí mu zo srdca želá zdravie, šťastie, lásku. On však necíti ani štipku nadšenia. Už roky ho trápi stále rovnaké nespokojnosť.

Mladú ženu určite miluje. Ale nestíha jej tempu, to si prizná. Nedokáže ju pokoriť, usmerniť, žije si podľa seba a len sa usmieva. Nič nevhodné si nedovolí cíti to, ale aj mu to vadí.

Keby tak vložil do Lucie dušu bývalej Márii! Aby mu večer doniesla čaj z kamiliek, zakryla dekou, keď drieme. S radosťou by chodil s ňou na prechádzky do parku, dlhé debaty v kuchyni… ale Lucia pri jeho nociach nevydrží a v posteli sa nudí. Miroslav je nervózny, aj to kazí atmosféru.

V hĺbke cíti ľútosť, že sa s rozvodom skutočne ponáhľal. Múdri chlapi si zo svojej milenky urobia sviatok, on si z nej urobil manželku!

Lucia s jej povahou vydrží hravo aspoň desať rokov ako hravá žabka. Ale aj po štyridsiatke bude mladšia než on to je rozdiel, čo sa len prehlbuje. Ak bude mať šťastie, raz skončí život v sekunde. Ale ak nie?

Tieto nejubilejné myšlienky mu búšili v spánkoch, rozklepali srdce. Pozrel sa na Luciu tancuje s kolegami, krásna, oči jej žiaria. Samozrejme, je super prebúdzať sa pri nej v posteli.

Využil chvíľu a vybehol z reštaurácie. Chcel sa nadýchať, vyvetrať smútok. No kolegovia sa k nemu hneď nahrnuli. Zrazu už nevedel, čo s tou bolesťou v sebe, tak utekal k taxíku, stojacemu pri obrubníku. Poprosil šoféra, nech ide rýchlo. Cestu vyberie neskôr.

Chcel ísť niekam, kde je dôležitý len on. Aby ho čakali, len čo vojde dnu, aby si ho cenili a on mohol byť slabý, mohol byť, nebodaj, aj starý.

Zavolal synovi a skoro prosil o novú adresu bývalej ženy. Dostal aj pár zaslúžených výčitiek, ale stále dookola trval na tom, že je to otázka života a no smrti.

Podotkol, že má dnes predsa jubileum. Syn trocha obmäkol a povedal, že mama možno nebude sama. Nemá chlapa, vraj len kamarát.

Mama vravela, že spolu študovali. Priezvisko, niečo smiešne… Bulkovich.

Bulkevič, opravuje Miroslav, a hneď cíti žiarlivosť. Vtedy bol do Márii najviac zaľúbený. Páčila sa nielen jemu. Krásna, odvážna.

Chystala sa vydať za Bulkeviča, no Miroslav ju “vyfúkol”. Už je to dávno, ale v pamäti je to stále včera, oveľa jasnejšie než jeho nové manželstvo s Luciou.

Syn sa ho pýta:

A na čo ti to je, oci?

Miroslav sa strhol pri tom označení, uvedomil si, že mu všetci chýbajú. Odpovedal úprimne:

Neviem, synak.

Syn nadiktoval adresu. Šofér zastal, Miroslav vyskočil nechce pred Máriou hovoriť pred cudzími. Pozrel na hodiny takmer deviata, ale ona je nočná sova preňho bola vždy ešte aj ranný vták.

Vyťukal na zvonček.

Odpovedal mužský, trochu zachrípnutý hlas. Že Mária je zaneprázdnená.

Čo sa s ňou stalo? Je zdravá? Miroslav sa zľakol. Hlas chcel meno.

Ja som jej manžel, mimochodom! A ty si asi pán Bulkevič, zakričal Miroslav.

Ten ho opravuje, že je len bývalý muž a otravovať Máriu nemá nárok. Vysvetľovať, že je práve vo vani, nepovažoval za nutné.

Čo, stará láska nehrdzavie? Miroslav sa chystá na dlhú hádku, ale Bulkevič odvetil stručne:

Nie, ona sa mení na striebornú.

Dvere mu nikto neotvoril…

Takto to je, kamarát. Život hrá svoje vlastné hry s láskami, spomienkami, jubileami… A my si myslíme, že si to všetko naplánujeme sami.