Dnes som sa zas utvrdila, že keď pustím niekoho do života, dávam mu viac, než len kľúče od bytu. Úprimne, stále nedokážem uveriť, čo sa dnes odohralo.
Oci, čo sú to za nove veci? Vykradol si obchod so starožitnosťami? zasmiala som sa, keď som na komode uvidela háčkovanú bielu dečku. Netušila som, že máš záľubu vo vintage štýle. Tvoj vkus je jak babka Zuzana…
Ej, Kristínka? Ty si tu? Bez ohlásenia? ozval sa otec z kuchyne. Vieš, nechcel som ti robiť starosti…
Videl som na ňom, že je nervózny. Snažil sa tváriť veselo, ale pohľad prezrádzal výčitky.
Jasné, že si ma nečakal, prehodila som a vstúpila do obývačky s podozrením. Ocko, odkiaľ je to tu všetko? Čo sa tu deje?
Ani som nespoznávala svoj byt.
Keď mi ho darovala babka Zuzana, bol v dezolátnom stave socialistická obývačka, starý hrbatý televízor, radiátory, na ktorých sa chytala hrdza a opadané tapety. Ale bol to môj byt. Mala som našetrené nejaké eurá a pustila som sa do rekonštrukcie. Vybrala som si severský štýl svetlé farby, málo vecí, nech pôsobí dvojizbák väčší. S láskou som vyberala závesy, hľadala koberec, ladila detaily.
A teraz? Moje hrubé závesy nahradil tenký polyesterový závoj. Taliansky gauč schoval nejaký plyšový prehoz s vycereným tigrom. Na stole stála ružová plastová váza s umelými kvetmi až nešetrne krikľavej farby.
Ale nejde len o vizuál. Všade sa šíril zvláštny pach od sporáku ťahal otec na panvici rybu, cítila som cigarety. Lenže otec predsa nefajčí!
Kristínka, cháp… začal otec, došiel mi oproti. Vieš, ja už nebývam sám… Chcel som ti to povedať skôr, ale…
Akože nie sám? spýtala som sa. Ocko, veď sme sa dohodli!
Kristín, veď život sa nekončí rozvodom! Som ešte mladý, ani na dôchodok nemám nárok. Nemám právo na vlastné šťastie?
Zostala som stáť ako puk. Pravda, môže si hľadať šťastie s kým chce ale nie v MOJOM byte.
Po rozvode to mala mama ľahšie, zrazu mala kopu času na nové koníčky a kamarátky, život jej rozkvitol. Otec sa opustil a vrátil do svojho starého bytu, ktorý roky prenajímal. Potom tam jeden nájomník zaspal s cigaretou v ruke, byt zhorel. Oprava neprichádzala do úvahy, peniaze nemal, a bytom radšej nemyslel. V podstate tam nebolo kde bývať steny pokryté sadzou, okná rozbité, na parapetoch pleseň a zatuchlina.
Kristínka, neviem, čo si počnem, hovoril mi vtedy zlomeným hlasom. Tu je nebezpečne, do zimy opravy nestihnem a peniaze nemám. Ak tam zostanem, asi zmraznem…
Vtedy mi to nedalo. Ako nechať vlastného otca žiť vo vlastnom dome hrôzy? Veď moja dvojizbová práve zívala prázdnotou po svadbe som sa presťahovala k Jurajovi, a už som ju nechcela zveriť do rúk nájomníkom ako mal otec.
Ocko, presťahuj sa kým u mňa, kým si opravíš byt. Všetko je pripravené, len jedno pravidlo: žiadni hostia.
Naozaj môžem? zajasal otec. Kristínka, zachránila si ma! Sľubujem žiaden hluk ani návštevy.
Tak teda sľuboval.
Práve som nad týmto rozhovorom premýšľala, keď sa z kúpeľne vyvalila para a vyšla žena asi päťdesiatnička, v mojom obľúbenom froté župane. Môj župan ledva zakryl jej mohutné boky.
O, Oleg, máme hosťa? ozvala sa, hlas mal hrdzavý od cigariet, s úsmevom akoby na mňa z výšky. Mohol si mi aspoň povedať, že niekto príde.
Prepáčte, kto ste? A prečo máte môj župan? spýtala som sa s podozrením.
Ja som Marika, Olegova milovaná žena. Župan som si požičala, predsa len tak visel nepoužívaný.
Cítila som, ako mi krv pulzuje v spánkoch.
Okamžite si ho dajte dolu, poviem chladne.
Kristína! ozval sa otec, stál medzi nami. Prosím, nechaj to tak, veď Marika len…
Marika si na seba natiahla cudziu vec v cudzom byte! skočila som mu do reči. Ocko, rozumieš vôbec, čo robíš? Priviedol si sem ženu, dovolil jej šmátrať v mojich veciach!
Marika sa s pohŕdaním usadila na prehoz s tigrom v obývačke.
Si drzá, Kristína, zahlásila. Keby som bola Olegom, vyšibala by som ťa vravím ti to na rovinu. Že tvoj otec žije s inou ženou, do toho by si nemala kafrať.
Len som stála a neverila. Niekto úplne cudzí mi komanduje byt.
Nemala, prikývla som, pokiaľ sa to nedeje v mojom byte.
Tvojom? zvýšila obočie Marika a pozrela na otca.
Otec stál pri stene, tlačil hlavu do ramien, vyzeral naštvaný i vystrašený naraz. Akoby čakal, že búrka sa sama rozplynie.
Ocko vám zabudol povedať základné informácie? poznamenala som ľadovo. On je tu hosť. Byt je môj a všetko tu som vybavila ja. Pustila som ho sem, ale nemyslela som, že sem bude vodiť svoje … známosti.
Marika sčervenela od nervov.
Oleg? jej hlas zamrzol. Ty si mi klamal? Vraj že byt je tvoj!
Marika, zle si ma pochopila… Ja mám svoj byt, len nie tento, nechcel som ťa zaťažovať…
Nechcel si zaťažovať?! Tak to ti pekne ďakujem!
Stratila som trpezlivosť.
Von, povedala som potichu.
Čo? zasmiala sa Marika.
Von. Obaja. Máte hodinu, potom volám políciu. Pustila som vás sem takto sa to skončí.
Chcela som vyjsť z izby, keď sa otec nečakane postavil medzi dvere a chytil ma za ruku.
Dcéra, na ulicu ma vyhodíš? Veď vieš, že tam sa nedá bývať… Zmrznem tam!
Chvíľu vo mne bojovali spomienky a ľútosť veď je to môj otec. Ale pohľad mi padol na Mariku sedela v mojom župane, oči rozhorčené, nepriateľstvo z nej išlo ako jed. Ak by som sľavila, zajtra vymení zámok, prelepí tapety a pozve ďalšiu návštevu.
Ocko, si dospelý. Prenajmi si byt, povedala som, vytrhla ruku. Porušil si dohodu mal si tu bývať sám, už sa nedalo.
No, len si ten byt užívaj sama! ozvala sa Marika, zbehla do predsiene. Poď, Oleg, nepros pred ňou. Vychoval si nevďačnicu!
Pobalenie trvalo polhodinu. Otec sa pakoval mlčky, vyzeral staršie než kedykoľvek. Jeho pohľad ostane asi navždy oči zbitého psa. Aleja som vydržala, neozvala sa, stála som pevne.
Keď odišli, najskôr som vyvetrala okná aby zmizli vône cigariet, jedla a lacných parfumov. Zobrala som župan, deku a všetko, čo Marika zanechala, so slasťou hodila do smetí. Nasledujúci deň som zavolala upratovaciu službu, vymenila zámok. Bolo mi zle pri predstave, že cudzia žena manipuluje s mojimi vecami.
Prešli štyri dni.
V byte už neostalo nič navyše žiadne umelé kvety, žiadne ťažké vône. Aj keď žijem u manžela, niečo sa vo mne uvoľnilo.
S otcom som nehovorila. Na štvrtý deň mi zavolal.
Haló, ozvala som sa opatrne.
Tak čo, Kristína… začal opilým hlasom. Teraz si šťastná? Marika odišla, nechala ma!
Ach, aké prekvapenie, neudržala som sa. Tipujem, že to bolo, keď videla tvoj reálny byt že tam treba makať, nie sa hostiť.
Otec povzdychol.
Áno… Som tam sám, kúrim elektrickým ohrievačom, spím na nafukovacom matraci… Vydržala tri dni potom sa zbavila a odišla k sestre. Vraj som klamár a žobrák. A my sme sa ľúbili, Kristína!
Aká láska… Vy ste len hľadali pohodlie. Oboje ste si to zle spočítali.
Chvíľu bolo ticho. Vedel som, že ešte niečo povie.
Zle mi je tu samotnému, dcéra. Strašne… Môžem sa vrátiť? Už budem sám, prisahám!
Zvesila som pohľad. Je mi ho ľúto, viem, že sedí v rozpadnutom byte. Ale tú rozpadnutosť si vybudoval sám klamal, podvádzal, zahmlieval, a nakoniec to dopadlo takto.
Áno, cítim ľútosť. Ale keby som podľahla, poškodím seba i jeho.
Nie, ocko. Nepustím ťa. Zavolaj si majstrov, oprav si byt, nauč sa žiť sám a v podmienkach, ktoré si vytvoril. Môžem ti poradiť dobrých chlapov ak chceš. Ak budeš potrebovať kontakty, ozvi sa.
Položila som.
Príliš tvrdé? Možno. Ale už nechcem, aby mi niekto pošpinil župan ani dušu. Niektoré škvrny sa neodstránia, len ich treba nepúšťať do života…
