Pustila som si problém do vlastného bytu — Oci, čo to máš za nové veci? Prepadol si nejaký antikvariát? — Kristína prekvapene nadvihla obočie pri pohľade na bielu háčkovanú dečku na svojom komode. — Netušila som, že si fanúšik starožitností. Tvoj vkus je fakt ako babka Zoja… — Oj, Kristínka? Čo tu robíš bez ohlásenia? — Oleg Petrovich vyšiel z kuchyne. — My… teda ja, som ťa nečakal… Otec sa snažil tváriť sviežo, ale jeho pohľad prezrádzal pocit viny. — No to vidím, že si nečakal, — odsekla Kristína a zamierila do obývačky, kde ju čakali ďalšie prekvapenia. — Oci, odkiaľ je toto všetko? Čo sa tu deje? Kristína nespoznávala svoj byt. …Keď ho zdedila po babke, bol v dezolátnom stave. Starý socialistický nábytok, vyzreté tapety, hrdzavé radiátory… Ale bol jej. Investovala do kvalitnej rekonštrukcie, zvolila škandinávsky štýl, svetlé farby a minimalizmus, aby dvojizbák pôsobil väčšie. Starostlivo vyberala závesy, koberce aj doplnky. Teraz tu miesto jej ťažkých záclon visela obyčajná kapronová sieťka. Taliansky gauč prikrýval syntetický pléd s vycereným tigrom. Na konferenčnom stolíku sa parila ružová plastová váza s umelými kvetmi a kuchyňou sa niesol zápach opekaných rýb a cigaretového dymu — pritom jej otec nikdy nefajčil… — Kristínka, vieš… — konečne prehovoril Oleg. — Je to tak, mám spoločnosť… Chcel som ti to povedať skôr, ale nevyšlo to. — Spoločnosť? To sme sa nedohodli, oci! — prekvapene reagovala Kristína. — Kristín, moja život na tvojej mame neskončil… Stále som mladý chlap, ani dôchodok ešte nemám. Nemám právo na život? Kristína vedela, že otec môže mať vzťah, ale prečo práve u nej doma? …Rodičia sa rozviedli pred rokom. Mama jeho neveru prijala s kľudom a venovala sa sebe a kamarátkam. Otec sa však ocitol v rozpadnutej bytovke, kde predtým býval nájomník, čo mu ju zničil. Mal ju síce, ale žiť v nej nešlo — všetko bolo zhorené, plesnivé a rozpadnuté. — Kristínka, neviem, ako budem žiť… — vzdychal otec. — Je to tam hrozné, do zimy nestihnem nič opraviť. Nemám dosť peňazí. Zmrznem, nevadí, taký je osud. Kristína nevydržala a ponúkla mu svoj byt, keďže sa presťahovala k manželovi. Len pod podmienkou: žiadne návštevy. — Fajn, — prisľúbil otec. — Sľubujem, bude tu pokoj. Do chvíle, kým z kúpeľne nevyšla cudzia žena, omotaná v jej župane. — O, Oleg, máme návštevu? — zašušťala cudzia žena. — Mohol si povedať, že príde, som v domácom. — A vy ste? — spýtala sa Kristína, prižmúrila oči. — Prečo máte môj župan? — Ja som Janka, tvoja otcova partnerka. Ten župan len visel… V Kristíne vybuchol hnev. — Okamžite ho dajte dole, — precedila. — Kristína! — protestoval otec. — Janka si vzala moje veci v mojom dome! — zvolala Kristína. — Oci, to je normálne? Našla si tu frajerku a ešte jej dovolíš robiť si, čo chce? Janka sa pohodila na gauč s tigrom. — Si nevychovaná. Na tvojom mieste by som dostala na zadok! Tvoj otec má právo na vlastný život, to sa ťa netýka. — To áno, — odvetila Kristína. — Ale kým je to v mojom byte. Janka zneistela a pozrela na Olega. — Môj otec asi zabudol povedať, — priznala Kristína. — Tu je na návšteve. Všetko tu je moje, ja som mu dovolila tu bývať. Nečakala som, že privedie… spoločnosť. Janka sa začervenala. — Oleg? Ty si mi tvrdil, že je byt tvoj! Takže si mi klamal? Otec sa snažil premeniť na tapetu. Kristína stratila posledné zvyšky trpezlivosti. — Vypadnite, — ticho povedala. — Oboch vás tu nechcem. Ak tu budete o hodinu, riešime to oficiálne. Pustila som vás do svojho slova… Otec sa pokúsil obmäkčiť Kristínu, chytil ju za ruku. — Kristínka, veď vieš, aké mám podmienky! Nedokážem tam žiť! Kristína na chvíľu zapochybovala… Ale pohľad na Janku sedem na jej gauči, v jej župane, ju triezvo vrátil späť. — Oci, si dospelý. Prenajmi si byt. Sám si si pokazil podmienky. Dohodli sme sa, že žiadni hostia, doviedol si ženu, nechala tu bordel… — Podaj si ten svoj byt! — pridala sa Janka. — Poďme, Oleg, nedoťahuj sa s ňou. Je nevďačná… Polhodina, a bolo rozhodnuté. Otec odišiel mlčky, smutný. Kristína otvorila okná, vyhodila župan, pléd a ďalšie zvyšky Janky. Pozvala upratovačku, dala vymeniť zámky, aby sa zbavila všetkých stôp. …Prešli štyri dni. Byt bol znova čistý, voňal po minimalizme. Hoci bývala u manžela, bola pokojná. S otcom sa neozývala. Napokon jej zavolal on: — Kristínka, si šťastná? Janka odišla. Vydržala v tej ruine tri dni, povedala, že som klamár… Ale my sme sa predsa milovali! — Láska? To ste obaja chceli len pohodlie. Otec vzdychol. — Je mi tu zle, Kristínka, môžem sa vrátiť? Sľubujem, budem tu sám! Kristína cítila ľútosť, ale vedela, že jej otca vychádza z vlastných rozhodnutí. Pomôže mu len odborník na rekonštrukcie. — Nie, oci, nevracaj sa. Sprav si poriadok tam, kde si sám zničil bývanie. Pomôžem ti nájsť majstrov. Ostatné si musíš zariadiť sám. Odložila telefón. Drsné? Možno. Ale Kristína už nechcela, aby jej niekto šliapal po župane ani po duši. Občas je lepšie nevpustiť špinu do vlastného života…

Dnes som sa zas utvrdila, že keď pustím niekoho do života, dávam mu viac, než len kľúče od bytu. Úprimne, stále nedokážem uveriť, čo sa dnes odohralo.

Oci, čo sú to za nove veci? Vykradol si obchod so starožitnosťami? zasmiala som sa, keď som na komode uvidela háčkovanú bielu dečku. Netušila som, že máš záľubu vo vintage štýle. Tvoj vkus je jak babka Zuzana…

Ej, Kristínka? Ty si tu? Bez ohlásenia? ozval sa otec z kuchyne. Vieš, nechcel som ti robiť starosti…

Videl som na ňom, že je nervózny. Snažil sa tváriť veselo, ale pohľad prezrádzal výčitky.

Jasné, že si ma nečakal, prehodila som a vstúpila do obývačky s podozrením. Ocko, odkiaľ je to tu všetko? Čo sa tu deje?

Ani som nespoznávala svoj byt.

Keď mi ho darovala babka Zuzana, bol v dezolátnom stave socialistická obývačka, starý hrbatý televízor, radiátory, na ktorých sa chytala hrdza a opadané tapety. Ale bol to môj byt. Mala som našetrené nejaké eurá a pustila som sa do rekonštrukcie. Vybrala som si severský štýl svetlé farby, málo vecí, nech pôsobí dvojizbák väčší. S láskou som vyberala závesy, hľadala koberec, ladila detaily.

A teraz? Moje hrubé závesy nahradil tenký polyesterový závoj. Taliansky gauč schoval nejaký plyšový prehoz s vycereným tigrom. Na stole stála ružová plastová váza s umelými kvetmi až nešetrne krikľavej farby.

Ale nejde len o vizuál. Všade sa šíril zvláštny pach od sporáku ťahal otec na panvici rybu, cítila som cigarety. Lenže otec predsa nefajčí!

Kristínka, cháp… začal otec, došiel mi oproti. Vieš, ja už nebývam sám… Chcel som ti to povedať skôr, ale…

Akože nie sám? spýtala som sa. Ocko, veď sme sa dohodli!

Kristín, veď život sa nekončí rozvodom! Som ešte mladý, ani na dôchodok nemám nárok. Nemám právo na vlastné šťastie?

Zostala som stáť ako puk. Pravda, môže si hľadať šťastie s kým chce ale nie v MOJOM byte.

Po rozvode to mala mama ľahšie, zrazu mala kopu času na nové koníčky a kamarátky, život jej rozkvitol. Otec sa opustil a vrátil do svojho starého bytu, ktorý roky prenajímal. Potom tam jeden nájomník zaspal s cigaretou v ruke, byt zhorel. Oprava neprichádzala do úvahy, peniaze nemal, a bytom radšej nemyslel. V podstate tam nebolo kde bývať steny pokryté sadzou, okná rozbité, na parapetoch pleseň a zatuchlina.

Kristínka, neviem, čo si počnem, hovoril mi vtedy zlomeným hlasom. Tu je nebezpečne, do zimy opravy nestihnem a peniaze nemám. Ak tam zostanem, asi zmraznem…

Vtedy mi to nedalo. Ako nechať vlastného otca žiť vo vlastnom dome hrôzy? Veď moja dvojizbová práve zívala prázdnotou po svadbe som sa presťahovala k Jurajovi, a už som ju nechcela zveriť do rúk nájomníkom ako mal otec.

Ocko, presťahuj sa kým u mňa, kým si opravíš byt. Všetko je pripravené, len jedno pravidlo: žiadni hostia.

Naozaj môžem? zajasal otec. Kristínka, zachránila si ma! Sľubujem žiaden hluk ani návštevy.

Tak teda sľuboval.

Práve som nad týmto rozhovorom premýšľala, keď sa z kúpeľne vyvalila para a vyšla žena asi päťdesiatnička, v mojom obľúbenom froté župane. Môj župan ledva zakryl jej mohutné boky.

O, Oleg, máme hosťa? ozvala sa, hlas mal hrdzavý od cigariet, s úsmevom akoby na mňa z výšky. Mohol si mi aspoň povedať, že niekto príde.

Prepáčte, kto ste? A prečo máte môj župan? spýtala som sa s podozrením.

Ja som Marika, Olegova milovaná žena. Župan som si požičala, predsa len tak visel nepoužívaný.

Cítila som, ako mi krv pulzuje v spánkoch.

Okamžite si ho dajte dolu, poviem chladne.

Kristína! ozval sa otec, stál medzi nami. Prosím, nechaj to tak, veď Marika len…

Marika si na seba natiahla cudziu vec v cudzom byte! skočila som mu do reči. Ocko, rozumieš vôbec, čo robíš? Priviedol si sem ženu, dovolil jej šmátrať v mojich veciach!

Marika sa s pohŕdaním usadila na prehoz s tigrom v obývačke.

Si drzá, Kristína, zahlásila. Keby som bola Olegom, vyšibala by som ťa vravím ti to na rovinu. Že tvoj otec žije s inou ženou, do toho by si nemala kafrať.

Len som stála a neverila. Niekto úplne cudzí mi komanduje byt.

Nemala, prikývla som, pokiaľ sa to nedeje v mojom byte.

Tvojom? zvýšila obočie Marika a pozrela na otca.

Otec stál pri stene, tlačil hlavu do ramien, vyzeral naštvaný i vystrašený naraz. Akoby čakal, že búrka sa sama rozplynie.

Ocko vám zabudol povedať základné informácie? poznamenala som ľadovo. On je tu hosť. Byt je môj a všetko tu som vybavila ja. Pustila som ho sem, ale nemyslela som, že sem bude vodiť svoje … známosti.

Marika sčervenela od nervov.

Oleg? jej hlas zamrzol. Ty si mi klamal? Vraj že byt je tvoj!

Marika, zle si ma pochopila… Ja mám svoj byt, len nie tento, nechcel som ťa zaťažovať…

Nechcel si zaťažovať?! Tak to ti pekne ďakujem!

Stratila som trpezlivosť.

Von, povedala som potichu.

Čo? zasmiala sa Marika.

Von. Obaja. Máte hodinu, potom volám políciu. Pustila som vás sem takto sa to skončí.

Chcela som vyjsť z izby, keď sa otec nečakane postavil medzi dvere a chytil ma za ruku.

Dcéra, na ulicu ma vyhodíš? Veď vieš, že tam sa nedá bývať… Zmrznem tam!

Chvíľu vo mne bojovali spomienky a ľútosť veď je to môj otec. Ale pohľad mi padol na Mariku sedela v mojom župane, oči rozhorčené, nepriateľstvo z nej išlo ako jed. Ak by som sľavila, zajtra vymení zámok, prelepí tapety a pozve ďalšiu návštevu.

Ocko, si dospelý. Prenajmi si byt, povedala som, vytrhla ruku. Porušil si dohodu mal si tu bývať sám, už sa nedalo.

No, len si ten byt užívaj sama! ozvala sa Marika, zbehla do predsiene. Poď, Oleg, nepros pred ňou. Vychoval si nevďačnicu!

Pobalenie trvalo polhodinu. Otec sa pakoval mlčky, vyzeral staršie než kedykoľvek. Jeho pohľad ostane asi navždy oči zbitého psa. Aleja som vydržala, neozvala sa, stála som pevne.

Keď odišli, najskôr som vyvetrala okná aby zmizli vône cigariet, jedla a lacných parfumov. Zobrala som župan, deku a všetko, čo Marika zanechala, so slasťou hodila do smetí. Nasledujúci deň som zavolala upratovaciu službu, vymenila zámok. Bolo mi zle pri predstave, že cudzia žena manipuluje s mojimi vecami.

Prešli štyri dni.

V byte už neostalo nič navyše žiadne umelé kvety, žiadne ťažké vône. Aj keď žijem u manžela, niečo sa vo mne uvoľnilo.

S otcom som nehovorila. Na štvrtý deň mi zavolal.

Haló, ozvala som sa opatrne.

Tak čo, Kristína… začal opilým hlasom. Teraz si šťastná? Marika odišla, nechala ma!

Ach, aké prekvapenie, neudržala som sa. Tipujem, že to bolo, keď videla tvoj reálny byt že tam treba makať, nie sa hostiť.

Otec povzdychol.

Áno… Som tam sám, kúrim elektrickým ohrievačom, spím na nafukovacom matraci… Vydržala tri dni potom sa zbavila a odišla k sestre. Vraj som klamár a žobrák. A my sme sa ľúbili, Kristína!

Aká láska… Vy ste len hľadali pohodlie. Oboje ste si to zle spočítali.

Chvíľu bolo ticho. Vedel som, že ešte niečo povie.

Zle mi je tu samotnému, dcéra. Strašne… Môžem sa vrátiť? Už budem sám, prisahám!

Zvesila som pohľad. Je mi ho ľúto, viem, že sedí v rozpadnutom byte. Ale tú rozpadnutosť si vybudoval sám klamal, podvádzal, zahmlieval, a nakoniec to dopadlo takto.

Áno, cítim ľútosť. Ale keby som podľahla, poškodím seba i jeho.

Nie, ocko. Nepustím ťa. Zavolaj si majstrov, oprav si byt, nauč sa žiť sám a v podmienkach, ktoré si vytvoril. Môžem ti poradiť dobrých chlapov ak chceš. Ak budeš potrebovať kontakty, ozvi sa.

Položila som.

Príliš tvrdé? Možno. Ale už nechcem, aby mi niekto pošpinil župan ani dušu. Niektoré škvrny sa neodstránia, len ich treba nepúšťať do života…

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

8 + six =

Pustila som si problém do vlastného bytu — Oci, čo to máš za nové veci? Prepadol si nejaký antikvariát? — Kristína prekvapene nadvihla obočie pri pohľade na bielu háčkovanú dečku na svojom komode. — Netušila som, že si fanúšik starožitností. Tvoj vkus je fakt ako babka Zoja… — Oj, Kristínka? Čo tu robíš bez ohlásenia? — Oleg Petrovich vyšiel z kuchyne. — My… teda ja, som ťa nečakal… Otec sa snažil tváriť sviežo, ale jeho pohľad prezrádzal pocit viny. — No to vidím, že si nečakal, — odsekla Kristína a zamierila do obývačky, kde ju čakali ďalšie prekvapenia. — Oci, odkiaľ je toto všetko? Čo sa tu deje? Kristína nespoznávala svoj byt. …Keď ho zdedila po babke, bol v dezolátnom stave. Starý socialistický nábytok, vyzreté tapety, hrdzavé radiátory… Ale bol jej. Investovala do kvalitnej rekonštrukcie, zvolila škandinávsky štýl, svetlé farby a minimalizmus, aby dvojizbák pôsobil väčšie. Starostlivo vyberala závesy, koberce aj doplnky. Teraz tu miesto jej ťažkých záclon visela obyčajná kapronová sieťka. Taliansky gauč prikrýval syntetický pléd s vycereným tigrom. Na konferenčnom stolíku sa parila ružová plastová váza s umelými kvetmi a kuchyňou sa niesol zápach opekaných rýb a cigaretového dymu — pritom jej otec nikdy nefajčil… — Kristínka, vieš… — konečne prehovoril Oleg. — Je to tak, mám spoločnosť… Chcel som ti to povedať skôr, ale nevyšlo to. — Spoločnosť? To sme sa nedohodli, oci! — prekvapene reagovala Kristína. — Kristín, moja život na tvojej mame neskončil… Stále som mladý chlap, ani dôchodok ešte nemám. Nemám právo na život? Kristína vedela, že otec môže mať vzťah, ale prečo práve u nej doma? …Rodičia sa rozviedli pred rokom. Mama jeho neveru prijala s kľudom a venovala sa sebe a kamarátkam. Otec sa však ocitol v rozpadnutej bytovke, kde predtým býval nájomník, čo mu ju zničil. Mal ju síce, ale žiť v nej nešlo — všetko bolo zhorené, plesnivé a rozpadnuté. — Kristínka, neviem, ako budem žiť… — vzdychal otec. — Je to tam hrozné, do zimy nestihnem nič opraviť. Nemám dosť peňazí. Zmrznem, nevadí, taký je osud. Kristína nevydržala a ponúkla mu svoj byt, keďže sa presťahovala k manželovi. Len pod podmienkou: žiadne návštevy. — Fajn, — prisľúbil otec. — Sľubujem, bude tu pokoj. Do chvíle, kým z kúpeľne nevyšla cudzia žena, omotaná v jej župane. — O, Oleg, máme návštevu? — zašušťala cudzia žena. — Mohol si povedať, že príde, som v domácom. — A vy ste? — spýtala sa Kristína, prižmúrila oči. — Prečo máte môj župan? — Ja som Janka, tvoja otcova partnerka. Ten župan len visel… V Kristíne vybuchol hnev. — Okamžite ho dajte dole, — precedila. — Kristína! — protestoval otec. — Janka si vzala moje veci v mojom dome! — zvolala Kristína. — Oci, to je normálne? Našla si tu frajerku a ešte jej dovolíš robiť si, čo chce? Janka sa pohodila na gauč s tigrom. — Si nevychovaná. Na tvojom mieste by som dostala na zadok! Tvoj otec má právo na vlastný život, to sa ťa netýka. — To áno, — odvetila Kristína. — Ale kým je to v mojom byte. Janka zneistela a pozrela na Olega. — Môj otec asi zabudol povedať, — priznala Kristína. — Tu je na návšteve. Všetko tu je moje, ja som mu dovolila tu bývať. Nečakala som, že privedie… spoločnosť. Janka sa začervenala. — Oleg? Ty si mi tvrdil, že je byt tvoj! Takže si mi klamal? Otec sa snažil premeniť na tapetu. Kristína stratila posledné zvyšky trpezlivosti. — Vypadnite, — ticho povedala. — Oboch vás tu nechcem. Ak tu budete o hodinu, riešime to oficiálne. Pustila som vás do svojho slova… Otec sa pokúsil obmäkčiť Kristínu, chytil ju za ruku. — Kristínka, veď vieš, aké mám podmienky! Nedokážem tam žiť! Kristína na chvíľu zapochybovala… Ale pohľad na Janku sedem na jej gauči, v jej župane, ju triezvo vrátil späť. — Oci, si dospelý. Prenajmi si byt. Sám si si pokazil podmienky. Dohodli sme sa, že žiadni hostia, doviedol si ženu, nechala tu bordel… — Podaj si ten svoj byt! — pridala sa Janka. — Poďme, Oleg, nedoťahuj sa s ňou. Je nevďačná… Polhodina, a bolo rozhodnuté. Otec odišiel mlčky, smutný. Kristína otvorila okná, vyhodila župan, pléd a ďalšie zvyšky Janky. Pozvala upratovačku, dala vymeniť zámky, aby sa zbavila všetkých stôp. …Prešli štyri dni. Byt bol znova čistý, voňal po minimalizme. Hoci bývala u manžela, bola pokojná. S otcom sa neozývala. Napokon jej zavolal on: — Kristínka, si šťastná? Janka odišla. Vydržala v tej ruine tri dni, povedala, že som klamár… Ale my sme sa predsa milovali! — Láska? To ste obaja chceli len pohodlie. Otec vzdychol. — Je mi tu zle, Kristínka, môžem sa vrátiť? Sľubujem, budem tu sám! Kristína cítila ľútosť, ale vedela, že jej otca vychádza z vlastných rozhodnutí. Pomôže mu len odborník na rekonštrukcie. — Nie, oci, nevracaj sa. Sprav si poriadok tam, kde si sám zničil bývanie. Pomôžem ti nájsť majstrov. Ostatné si musíš zariadiť sám. Odložila telefón. Drsné? Možno. Ale Kristína už nechcela, aby jej niekto šliapal po župane ani po duši. Občas je lepšie nevpustiť špinu do vlastného života…
Вратата остава заключена – Мамо, отвори вратата! Мамо, моля те! – юмруците на сина удряха здраво по металната повърхност, сякаш всеки миг ще изхвърчи от пантите си. – Знам, че си вкъщи! Колата не е в двора, значи не си излизала! Виолета-Мария седеше с гръб към вратата, стискайки в ръце чаша със студен чай. Пръстите ѝ трепереха толкова силно, че порцеланът тракаше по чинийката. – Мамо, какво става? – гласът на Драго се чуваше все по-отчаян. – Съседите казват, че вече седмица никой не може да влезе вкъщи! Дори на Андрейка не си отворила! Щом чу името на снаха си, Виолета-Мария се намръщи. Андрейка. Драгошевата Андрейка, заради която беше готов на всичко. Даже и за онова, което се случи миналия четвъртък. – Мамо, ще извикам ключар! – заплаши я Драго. – Ще разбия бравата! – Не смей! – изкрещя най-после Виолета-Мария, без да се обърне. – Не смей да ме докоснеш! – Мамо, защо? Какво се е случило? Говори с мен! Виолета-Мария затвори очи, опитвайки се да си събере мислите. Как да обясни на сина си какво е чула? Как да му каже какво е заподозряла случайно, докато стоеше в коридора на поликлиниката? – Мамо, моля те… – гласът на Драго стана прошепнал, изпълнен с молба. – Притеснявам се за теб. И Андрейка също се тревожи. Андрейка се тревожи. Разбира се. Сигурно се страхува да не й се провалят плановете. – Иди си, Драго. Остави ме и недей повече да идваш. – Мамо, болна ли си? Имаш ли температура? Да повикам лекар? – Не ми трябва лекар. Трябва да ме оставиш на мира. Виолета-Мария стана и се доближи до прозореца. На двора Драго говореше по телефона. Сигурно казваше на Андрейка, че майка му пак прави капризи. Синът вдигна поглед и я видя. Помаха ѝ, че ще се качи. Тя се дръпна назад и отново седна в фотьойла. След минута отново почукаха на вратата. – Мамо, аз съм с Андрейка. Моля те, отвори. Виолета-Мария стисна зъби. Донесъл я е. Жена му, която така грижливо планира бъдещето си. – Виолета-Мария – чу се мекият глас на снахата – аз съм, Андрейка. Моля те, отвори. Драго е много притеснен. Каква отлична актриса. Винаги променя гласа си, когато трябва. – Донесох ти храна – продължи тя. – Мляко, хляб, медени пръчици с орехи, както обичаш. Медени пръчици. Виолета-Мария се усмихна горчиво. Преди месец Андрейка разбра, че свекърва ѝ обича торта с орехи, и оттогава все ѝ носеше. Каква добра снаха. – Виолета-Мария, кажи ни нещо поне – гласът на Андрейка прозвуча разтревожено. – Притесняваме се. – Притеснявате се – повтори Виолета, но толкова тихо, че не я чуха. – Мамо, няма да си тръгна, докато не отвориш! – заяви Драго. – Ще стоя тук цяла нощ, ако трябва! Знаеше, че не се шегува. Винаги е бил инат, още от малък. Когато си науми нещо, не отстъпва. – Добре – каза тя най-накрая. – Но само ти. Сам. – Какво? – не разбра Драго. – Андрейка да си върви вкъщи. Говоря само с теб. Чу шепота им в коридора. – Мамо, защо? И Андрейка се тревожи. – Защото така казвам. Или идваш сам, или никой. Нещо се пошушука, после гласът на Андрейка: – Добре, Виолета-Мария. Тръгвам си. Драго, звънни ми, когато разбереш какво има. Изчака стъпките по стълбите да заглъхнат, после бавно се приближи към вратата и превъртя ключа. Драго влетя като буря, прегърна я и я погледна разтревожено. – Мамо, отслабнала си! Бледа си! Какво е станало? Болна ли си? – Не съм била болна – измъкна се тя от ръцете му и влезе в кухнята. – Чай искаш ли? – Да – седна на масата и я наблюдаваше внимателно. – Кажи ми какво става. Защо седиш заключена цяла седмица? Виолета-Мария сложи чайника на котлона и се обърна към него. – Защо да отварям вратата? Какво добро ме чака? – Мамо, какво общо има това? Не можеш да стоиш вечно вкъщи. Трябва да се пазарува, на лекар… – Съседката Зоя ходи вместо мен. Давам ѝ списъка и парите. А на лекар не отивам. – Защо не? Наля вряла вода в чашите, добави захар. – Защото последния път чух неща, които по-добре да не знаех. Драго се намръщи. – Какво чу? – Снахата ти. Говореше по телефона с приятелка. Не знаеше, че съм там. – Какво каза? Тя седна срещу него и го погледна продължително в очите. Очите му – същите като на баща ѝ – добри, искрени. Но дали този мъж е способен на това? – Говореше как ще ми продадете апартамента. Как ще ме пратите в старчески дом. Как ще харчите парите. Драго пребледня. – Мамо, не си разбрала правилно. Андрейка никога… – Прекрасно съм разбрала – прекъсна го тя. – Думите – една по една. И каза: „Драго вече е съгласен. Казва, че не може майка му сама да живее, опасно е на нейните години. Ще я заведем в хубав дом, продаваме апартамента. Парите ни стигат за капаро.“ – Мамо, аз никога… – Не ме прекъсвай! – повиши глас тя. – А после добави: „Добре, че свекървата е мека, нищо не подозира. Мисли, че я обичаме. А тя само ни пречи.“ Драго седеше със сведена глава. Стисна юмруци. – Мамо, кълна се, никога не съм бил съгласен с това. Андрейка може само да си мечтае. – Да си мечтае? – изсмя се горчиво. – Тогава защо описваше толкова подробно? За старческия дом… И така, със свито, но спокойно сърце, Виолета-Мария преживя вечерта сама, знаейки, че независимо от избора на сина си, тя ще запази достойнството и дома си до последния миг.