No toto Dušan si unavene kľačí pred dcérou, sleduje ružové fľaky na jej líčkach. Zase
Štvorročná Edita stojí uprostred izby, trpezlivá, až prekvapivo dospelá. Už si na tieto kontroly zvykla, na ustarané tváre, na nekonečné mastičky, sirupy, tablety.
Petra príde bližšie, prisadne k mužovi, jemne odhrnie dcérine vlasy z tváre.
Tie lieky vôbec nezaberajú. Nič. Ako by sme jej dávali len čistú vodu. A lekári z polikliniky… najskôr ani neviem, čo sú zač. Už tretíkrát menia postup, ale výsledok je stále ten istý.
Dušan sa postaví, prejde si prstami po koreni nosa. Vonku je šero a deň má byť rovnako sivý ako tie predtým. Rýchlo sa vychystajú Editu zahalia do teplej bundy, a o polhodinu už sedia v byte jeho mamy.
Olga vzdychá, krúti hlavou, hladí vnučku po chrbte.
Také maličké dieťa, a už toľko liekov, to je poriadna záťaž na organizmus, posadí Editu k sebe na kolená a ona sa k babke automaticky privinie. Bolesť je na to pozrieť.
Radi by sme jej nedávali nič, Petra sedí na kraji gauča, ruky prepletené. Ale alergia neustupuje. Všetko sme už vyradili, úplne všetko. Žije len na základných potravinách a vyrážka nezmizne.
A čo hovoria lekári?
Nič konkrétne. Nevedia určiť príčinu. Testy, odbery, všetko máme… Petra mávne rukou. A tu je výsledok. Ružové líčka.
Olga vzdychne, narovná Edite golier.
Azda to raz prejde. V deťoch to vraj niekedy zanikne samo. Ale zatiaľ to nevyzerá, že by malo byť lepšie.
Dušan mlčky sleduje dcéru. Drobná, chudá. Oči veľké, sústredené. Pohladí ju po hlave v spomienkach sa mu vynorí jeho vlastné detstvo: ako kradol z kuchyne babkine koláče, ako prosil o lízanky, ako jedol mamin lekvár priamo z pohára. Jeho dcéra? Varená zelenina. Varené mäso. Voda. Žiadne ovocie, žiadne sladkosti, žiadna obyčajná detská strava. Štyri roky diéta prísnejšia než pre kdejakého žalúdočného pacienta.
Už naozaj nemáme čo vyradiť, ticho povie. V jedálničku jej skoro nič nezostalo.
Cestou domov sú ticho. Edita drieme na zadnom sedadle, Dušan na ňu občas pozrie do spätného zrkadla. Spí pokojne. Aspoň teraz sa neškriabe.
Volala mi mama, ozve sa Petra. Chce, aby sme Editu priviezli budúci víkend. Kúpila lístky do bábkového divadla, chce ju zobrať.
Do divadla? Dušan preradí rýchlosť. To je super. Aspoň sa zabaví.
Práve preto som súhlasila. Zmena jej prospeje.
…V sobotu Dušan parkuje pred domom svokry, vyťahuje Editu z autosedačky. Dcéru zobudili priskoro, mračí sa, trie oči päsťou. Dušan ju vezme do náručia, okamžite sa mu schová do krku teplá, ľahučká ako vrabec.
Tatiana Mihalová sa objaví vo dverách vo farebnej zástere, rozpaží ruky, akoby zbadala nie vnučku, ale stroskotanca.
Moja zlatá, slniečko, privinie Editu k sebe, pevne pritiahne k veľkej hrudi. Bledá si, schudnutá. Líčka prepadnuté. Vy ju týrate s tými diétami, úplne ste ju zničili.
Dušan zastrčí ruky do vreciek, potláča hnev. Každý raz je to to isté.
Robíme to pre ňu. Nie pre seba, to vieš.
Aké pre ňu! svokra sa zamračí, obzrie si vnučku skoro s pohŕdaním. Koža a kosti. Dieťa má rásť, a vy ju len trápite hladom!
S vnučkou v náručí zamieri dnu, neobzrie sa. Dvere sa za nimi ticho zacvaknú. Dušan zostane stáť pred bránou. V hlave mu čosi prebleskne, len matná domnienka, ktorá sa rozplynie ako hmla. Potrie si čelo, ešte chvíľu započúva do ticha cudzieho dvora. Potom mávne rukou a odíde k autu.
Víkend bez Editky je podivný, takmer zabudnutý pocit. V sobotu s Petrou idú do hypermarketu, tlačia vozík pomedzi regály, nakupujú na týždeň.
Doma sa Dušan tri hodiny babre s kvapkajúcim umývadlovým kohútikom. Petra triedi skrine, balí staré veci na vyhodenie. Bežná rutina, ale bez detského hlasu je byt akýsi cudzí, prázdny, nesprávny.
Večer si objednajú pizzu s mozzarellou a bazalkou, tú, ktorú Edita nemôže. Otvoria fľašu červeného vína. Sedia v kuchyni, rozprávajú o ničom ako už dávno nerozprávali. O práci, dovolenke, nekonečne nedokončených opravách.
Je tu tak pokojne, prekvapene zamrmle Petra, lenže vzápätí zahanbene stíchne. Myslím proste ticho. Pokoj.
Rozumiem, Dušan ju chytí za ruku. Aj ja ju veľmi postrádam. Ale oddych nám nezaškodí.
V nedeľu večer ide po dcéru. Slnko padá za obzor, mestské ulice zalieva husté oranžové svetlo. Dom svokry je hlboko za starými jabloňami, v zapadajúcom slnku pôsobí takmer domácky.
Dušan vystúpi z auta, tlačí bránku vŕzga. Zrazu sa zarazí.
Na schodoch sedí jeho dcéra. Vedľa nej Tatiana Mihalová, šťastie na tvári. V rukách drží tradičný koláč. Veľký, zlatistý, natretý maslom. Edita ho chrúme, líčka umazané, brada posiata omrvinkami, oči pripravené žiariť tak, ako ich už dlho nevidel.
Dušan pár sekúnd len stojí, pozerá. Potom v ňom niečo vzbĺkne, horúce, nahnevané.
Priskočí, v troch krokoch je pri nich, vytrhne svokre koláč z ruky.
Čo si to urobila?!
Tatiana Mihalová sa strhne, ustúpi, tvár jej sčervená až ku koreňom vlasov.
Svokra sa roztrasie, obranným gestom kýva rukami.
Veď to bol len kúsok! Trošička! Nič hrozné, koláčik
Dušan nepočuje, berie Editu do náručia dcérka je vyľakaná, drží sa jeho bundy jedna radosť nesie ju k autu. Usadí ju do sedačky, zapína pásy. Ruky sa mu trasú od zlosti. Edita ho sleduje veľkými očami, pery sa chvejú už-už zaplače.
Nič sa neboj, zlatko, hladí ju po vláskoch, snaží sa znieť pokojne. Ostane tu, čakaj chvíľku, prídem.
Zabuchne dvere, ide späť k domu. Tatiana Mihalová stále stojí na schodoch, šúcha kraj zástery, strach jej robí fľaky na tvári.
Dušan, to ty nepochopíš…
Ja nepochopím?! zastane pred ňou, nevie sa zastaviť. Pol roka! Pol roka netušíme, čo je s našou dcérou! Vyšetrenia, testy na alergény vieš vôbec, koľko to stálo? Koľko nervov, prebdených nocí?!
Tatiana Mihalová cúvne k dverám.
Ja som len chcela pomôcť…
Pomôcť?! Dušan sa priblíži. Pol roka na vode a varenej kuracine! Všetko sme odstránili! A ty jej tajne podstrkuješ vyprážané koláče?!
Vychovávala som jej imunitu! svokra sa vzprieči, dvíha bradu. Po troške! Aby si zvykla. Ešte chvíľu a bola by v poriadku, vďaka mne! Viem, čo robím, však som sama vychovala troch!
Dušan ju už nespoznáva. Táto žena, ktorú roky trpel len kvôli pokoju v rodine vedome trápi jeho dieťa. Myslí si, že je múdrejšia než lekári.
Traja, zašepká, svokra zbledne. No a čo? Každé dieťa je iné. A Edita nie je tvoja. Je moja. Viac ju už neuvidíš.
Čože?! svokra sa chytí zábradlia. Nemáš právo!
Právo mám.
Obráti sa, kráča k autu. Za ním znejú výkriky. Neobzerá sa. Usadne za volant, štartuje. V spätnom zrkadle vidí, ako svokra vbehla na cestu, máva rukami. Stlačí plyn.
Petra ho s Editou čaká vo dverách. Zbadá mužovu tvár, uplakanú dcéru pochopí hneď.
Čo sa stalo?
Dušan stručne, bez emócií povie, čo sa stalo všetky emócie už vyčerpal pred domom. Petra mlčí, tvár jej tvrdne každou vetou. Napokon vezme telefón.
Mama. Áno, Dušan mi povedal. Ako si mohla?!
Dušan vezme Editu do kúpeľne umyť jej z tváre koláč aj slzy. Za dverami znie Petin hlas, ostrý, neznámy. Hádka taká, akú Dušan nikdy nepočul. Na záver jasné: Kým nevyriešime alergiu, Editu neuvidíš.
Prejdú dva mesiace…
Nedeľný obed u Olgy sa stane tradíciou. Dnes na stole svieti torta: piškótová, s krémom, jahodami. Edita ju je, sama, veľkou lyžicou, všade smotana. Na líčkach žiadna vyrážka.
Kto by to bol povedal, Olga pokrúti hlavou. Slnečnicový olej. Taká vzácna alergia.
Lekár hovoril, že sa to vyskytuje u jedného z tisíc ľudí, Petra si natiera chlieb maslom. Stačilo ho úplne obmedziť, prejsť na olivový a do dvoch týždňov bola vyrážka preč.
Dušan sa na Editu nevie vynadívať. Ružové líčka, iskriace oči, smotana na nose. Šťastné dieťa, ktoré už môže jesť normálne. Torty, sušienky, všetko, čo sa dá upiecť bez slnečnicového oleja. A toho je veru dosť.
So svokrou zostalo ticho, chlad. Tatiana Mihalová volala, ospravedlňovala sa, do telefónu plakala. Petra rozpráva s ňou krátko, ostro. Dušan vôbec.
Edita si opäť naberie tortu a Olga jej podsunie tanier bližšie.
Jedz, zlatko. Jedz, nech to chutí.
Dušan sa oprie o operadlo stoličky. Vonku prší, ale v dome je útulne, vonia pečivo. Jeho dcéra je zdravšia. Nič iné už nie je dôležité.






