Vlastná mama ma vyhodila z bytu, lebo jej bol novomanžel dôležitejší!
Žila som s otcom do piatich rokov a to bolo najšťastnejšie obdobie môjho detstva. Keď zomrel, mama akoby stratila záujem starať sa o mňa a začala riešiť len svoj život. Keď mi bolo osem, objavil sa v našom živote otčim, ktorý nám všetkým začal diktovať, čo máme robiť a môj svet sa obrátil naruby.
Žili sme podľa jeho pravidiel on určoval, kto bude čo robiť v domácnosti, a nakoniec som všetko robila len ja, lebo on bol údajne večne unavený z práce. Mama mi prikazovala splniť každé jedno jeho želanie zo strachu, že sa pohádajú alebo ho urazí.
Keď som bola tínedžerka, začala som sa búriť: prišla som zo školy a musela som variť, upratovať, umývať otčimovi auto a robiť všetko, čo si práve zmyslel zatiaľ čo “zaľúbený párik” si v obývačke pozeral seriály. Odmenou pre mňa boli zaucho a kázeň o tom, aká som nevďačná, vraj mi dávajú viac, než si zaslúžim.
Okrem toho, že som mala kde bývať a čo jesť (čo som si sama odpracovala), mi nedali nič. Ak som chcela ísť na nejaký krúžok či do posilky, vysmiali ma: “Chcieť vie každý, najskôr si zarob, potom rozdeľuj.” Oblečenie som dostávala len minimálne, a keď už mi niečo kúpili, pripomínali mi to ďalších pár týždňov.
Keď som mala osemnásť a zmaturovala som, mama mi dala najavo, že je čas odsťahovať sa: žiadna vysoká škola, treba si hľadať robotu, lebo u nich už nemám miesto.
Pochádzame z malej dediny blízko Trenčína, kde sa práca zháňa ťažko. A úprimne nechcela som pracovať celý deň ako otrok, verila som, že keď uvidia, ako sa snažím, rozmyslia si to a nechajú ma študovať. Lenže mama bola neoblomná. Posledné tri mesiace pred maturitou som preto robila čašníčku od rána do noci, za pár eur, tringelty mizivé. Zarobila som akurát tak na nájom na dve mesiace a potom som nevedela, čo budem jesť. Maturitu som ledva dala, pre absencie na dôležitých hodinách a na vysokú štátnu som sa nedostala. Na súkromnú školu som nemala, od mamy som nedostala ani cent.
V lete som dala výpoveď a začala zháňať lepšiu prácu, lebo otčim a mama sa ma pýtali každý deň: “Kedy už konečne odídeš?” Nakoniec ma aj naozaj vyhodili.
Skúsila som robotu v drogérii, no po pár dňoch som sa tam priotrávila. Keď som sa vrátila, už za mňa mali náhradu. Čas bežal, skúšala som ďalšie brigády, ale nikde som si nedokázala zabezpečiť poriadny príjem.
Uprostred horúceho leta som mala narodeniny. Prišla ku mne moja teta Oľga z Bratislavy. Nikomu som svoje trápenie nehovorila, ale keď sa ma opýtala, čo sa so mnou deje, zlomila som sa, rozplakala a priznala pravdu. V ten deň mi pomohla zbaliť si veci a vzala ma k sebe domov. Splnila som prianie svojich rodičov odišla som, a paradoxne mi odľahlo.
Teta Oľga mi pomohla nájsť dobrú prácu v kníhkupectve v Trenčíne, a tak som mohla popri práci študovať. O rok som si urobila maturitu na druhý pokus, sama som sa dostala na štátnu univerzitu. Teta ma podporila vo všetkom, nenechala ma samu ani vo chvíľach, keď mi rodičia opäť vykrikovali do telefónu, aká som zlá a nevďačná.
Prešli roky, školu som úspešne doštudovala a našla si dobré zamestnanie. Dnes som vďačná tete Oľge, že pri mne stála, keď mi ostatní chrbtom obrátili. Teraz pomáham ja jej, beriem ju na dovolenky a nikdy na ňu nedám dopustiť.
