“Já não quero mais uma nora, faz tu o que quiseres!” – disse a mãe ao filho.

Há muitos anos, lembro-me de quando Martinho terminou o curso na Universidade de Coimbra e decidiu ser altura de casar-se com o seu primeiro amor do liceu, Leonor. Leonor era uma rapariga simpática, possuía um sorriso doce e uma grande inteligência. Estava então a escrever a tese de mestrado. O jovem casal prometeu um ao outro que se uniriam assim que ela apresentasse o trabalho.

Martinho então foi contar à sua mãe a ideia do casamento, mas a mãe não trouxe notícias agradáveis. Disse-lhe com firmeza que só aceitaria vê-lo casar com Beatriz, a vizinha, ou então com mais ninguém. E pôs-lhe a questão fatal: o que era mais importante, a carreira ou o amor? A mãe sonhava alto, via sempre o filho a conquistar lugares no mundo.

Beatriz vinha de uma família abastada e há muito tempo era apaixonada por Martinho, enquanto este se deixara conquistar pelo coração de Leonor, cuja família era pobre. E a mãe de Leonor, diziam por Lisboa, não era mulher de boa fama O que não diriam as pessoas?

Noras já me chegam, faz o que achares melhor!, ralhou a mãe ao filho.

Martinho tentou durante muito tempo convencer a mãe, mas ela manteve-se irredutível. Chegou a prometer até rogar-lhe uma praga se ousasse casar com Leonor. Martinho sentiu medo. Acabou por continuar o namoro por mais uns seis meses, até que o relacionamento, aos poucos, se foi apagando.

No fim, acabou por casar-se com Beatriz. A rapariga era verdadeiramente apaixonada por ele, mas decidiram não fazer uma festa de casamento Martinho queria evitar que Leonor, por acaso, visse fotografias. Como Beatriz era de família rica, Martinho mudou-se para a enorme casa dos sogros, que também ajudaram a que ele subisse na carreira. Mas a felicidade nunca fez realmente parte daquela casa.

Martinho não desejava ter filhos. Quando Beatriz percebeu que não o conseguia convencer, avançou ela própria com o divórcio. Nessa altura, Martinho já contava quarenta anos e Beatriz trinta e oito. Depois ela voltou a casar, teve um filho e encontrou a felicidade.

Já Martinho sonhou vezes sem conta em reencontrar Leonor, tentou procurá-la, mas sem sucesso era como se tivesse desaparecido do mundo. Só mais tarde soube, por intermédio de um conhecido, que após o fim do romance ela se casara com o primeiro homem que encontrou, mas este revelou-se um canalha e acabou por lhe tirar a vida à pancada.

Depois de saber desta tragédia, Martinho voltou para o velho apartamento dos pais, entregue à solidão e ao vinho, morrendo lentamente. Passava os dias a olhar a fotografia de Leonor, incapaz de perdoar à própria mãeAté que, numa tarde azul de dezembro, enquanto remexia velhas gavetas em busca de qualquer coisa que o distraísse da dor, encontrou um caderno de capa vermelha, desbotada, com o nome de Leonor gravado a caneta. Escrevera-o esquecidamente, era dele mas dentro, não esperava encontrar uma carta dela, nunca antes lida, entre as páginas de Ficção Portuguesa. As mãos tremiam enquanto abria o envelope.

Martinho a vida é feita de escolhas, mas só algumas pedem coragem. Se um dia o futuro te pesar no peito, peço-te que não te esqueças de sorrir ao recordar os dias felizes. Fui muito feliz contigo. Leonor.

Martinho leu e releu aquelas palavras simples, sentindo explodir-lhe um pranto antigo. Nessa noite, demorou-se junto à janela, fitando o luar filtrado sobre Coimbra, finalmente abraçando as memórias que durante anos tentara afogar. E, no silêncio, como quem faz as pazes com a vida, sussurrou baixinho um obrigado à mãe exigente, à Beatriz fiel, à Leonor perdida. Entendeu que, afinal, amar tinha sido o seu lugar no mundo.

Ao longo dos meses, deixou o vinho, começou a passear pelas ruas da universidade, conversando com jovens sonhadores como fora. O tempo, lento mas generoso, devolveu-lhe pequenos prazeres: o cheiro dos livros, os cravos nas janelas, os risos das praças. E, quando partiu, muitos anos depois, deixou em herança um conselho breve, rabiscado numa folha solta: Escolham sempre o vosso amor, mesmo quando o mundo o negar. É aí que mora a verdadeira felicidade.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

9 + eleven =

“Já não quero mais uma nora, faz tu o que quiseres!” – disse a mãe ao filho.
Otcova chata To, že ich s otcom chalupu predali, sa Oľga dozvedela úplne nečakane a náhodou. Cez telefón, keď vo vysokej budove bratislavskej telegrafickej stanice volala mame do Košíc. Také veci sa snáď dejú iba vo filmoch, alebo v skutočnosti len veľmi zriedka – keď sa staneš tretím nechceným účastníkom cudzieho hovoru, jednoducho počúvaš dvoch ľudí, ako sa rozprávajú. Omyl operátorky spojil tri mestá a tri životy na pár minút: chalupa už nie je, vyplatene predaná, peniaze pomôžu dokonca aj Oľge! Mamka a jej sestra Irina – tie príbuzné hlasy, sto dvadsať kilometrov, hlasové vibrácie premenené na elektrické signály, ktoré letia káblami. Fyzika bola pre Oľgu vždy ťažká – otec ju nútil učiť. *** – Oci, prečo je v septembri také slnko? – Aké, Oľka? – Neviem… neviem to vysvetliť, svetlo je jemnejšie, než v auguste… – Fyziku treba učiť, postavenie nebeských telies je v septembri celkom iné! Chytaj jablko! – otec sa zasmial a hodil Oľge veľké, sploštené jablko, červené a voňajúce po mede. – Champion? – Nie, tie ešte nedozreli. Šampiónka prúžkovaná. Oľga sa zahryzla, v ústach sa rozliala sladká pena so všetkou chuťou leta a teplej zeme. Odrôd jabĺk Oľga poznala málo – presne tak ako fyziku, a to bol ten deň jej najväčší problém! Už druhý rok bola Oľga Sokolova zo Žiliny zamilovaná do učiteľa fyziky. Slnko, nebo, zákony vesmíru – na školské poznámkové zošity nepasovali. Otec to všetko tušil podľa jej smutných očí a slabého apetítu. Oľga sa mu priznala už pred rokom, plakala ako malá a sedela mu celý večer na kolenách. Mama bola práve v kúpeľoch, staršia sestra študovala v Prešove. Otec bol na chalupe šťastný, stále si pospevoval staré pesničky – doma nikdy, tam spievala mama s Irinou. Mama bola krásna, vysoká blondína, vedúca vojenskej knižnice, neprehladnuteľná košická pani s hrdou korunkou vlasov farbených hena – z kúpeľne vychádzala s voňavým turbanom a voniala po tráve a daždi. Jej krása bola očividná, otec obyčajný, ako raz mama povedala Irine a Oľga to počula: “Sašo je nenápadný, ale chlap nemusí byť krásny.” Nenápadný vedľa maminých plameniacich vlasov, temperamentných výstupov a jej lásky k poriadku. Doma sa muselo zmieriť aj s vojakmi – ako ich otec, bývalý major, volal – keď v ich dvojizbovom byte prespávali priatelia z armády, ktorým pomáhal. Roku 1960 prišiel o armádnu kariéru kvôli veľkému znižovaniu počtov armády; v civile pracoval ako hlavný mechanik bratislavského telegrafu. Práve títo „soldáti“ pomáhali otcovi stavať chatu – striedali sa, kopali záhradu, pomáhali zadarmo. Malý domček s jedinou izbou a verandou, Oľga na streche čítavala knihy, otec jej tam podával misku s egrešmi, višňami, jahodami. Najšťastnejšie chvíle. Mama chatu nemala rada, chodila len málo, šetrila si ruky – krásne, upravené. Oľga ich obdivovala, otec jej ich s láskou bozkával. – Také ruky sú na knihy, nie na záhony, – žartoval a žmurkol na Oľgu… *** Prvé kvapky septembrového dažďa klopali na verandu. Veselé, bez jesennej melanchólie. Oľga odložila knihu. – Oľka, poď dole, mama už čoskoro príde s Irinou, treba navariť obed, – otec znela na chalupe nezvyklo jasne. Oľga sa chvíľu zdržiavala, pozrela na nebo – sivé, ťažké, ale netresklo. Tvár mala mokrú, objala si ramená, aby ju zohriali. Na streche – bližšie k nebu a ďalej od zeme – nad ostatnými chatami komornej kolónie videla slnečné lúče prerážajúce mraky. Fyzika bola zabudnutá, život v prvom ročníku žurnalistiky v internáte v inom meste mal vlastné pravidlá. Oľgu dali rovno do internátu, ale prvý septembrový týždeň bývala v prenajatom pokoji s domáckou, druhú izbu mali študentky. Prednášky – nečakané, vášnivé ponorenie do literatúry, jazyka, charizmatickí učitelia, do ktorých sa zamilovala celá skupina. Po prednáškach prázdnota, ešte bez priateľov. Oľga jedávala v menze, túlala sa po neznámych uliciach Bratislavy – lepšia, ale cudzia krása veľkého mesta. Na kuchyni voňali otcove jablká, ktoré priniesol domácim ako vďaku. Tá sladká, mierne odpadajúca vôňa vyvolávala slzy a v srdci zvierala stiesnenosť. V internáte zistila, že spolubývajúce sú študentky z NDR – Viola, Magda, Marion. Od nemčiny jej večer treštila hlava, chodila von dýchať; sedávali na schodoch a fajčili. Nemky si vždy od Oľgy pýtali cigaretu a potom ju poctivo zaplatili, čo našich prekvapovalo. Ony boli užasnuté maminými nakladanými paradajkami, jedli ich s opekanými zemiakmi. Keď Oľge došli zásoby, vytiahli svoje nemecké salámy, ale neponúkali. Na jar sa ich stáž skončila, odchádzali a v kuchyni ostali hromady zimnej obuvi z Nemecka; naše baby si ich nenápadne rozobratili… *** – Oľka, nakrájaj kapustu, ja zatiaľ vyberiem mrkvu. Vývar je hotový. Na malej kuchyni sa rosiili okná, veľká hlávka kapusty sa rozvinula na doske ako čipka. Oľga odlomila jeden list – sladký a zemský. Rozveselene sekala nožíkom, vôňa kapusty naplnila miestnosť. Otvorila okno, pustila dovnútra voňu jesenných listov, ohňa a jabĺk. Videla otca zozadu, lopata ťažko vnikala do zeme, vedela, že ho bolí chrbát. Odhodila nôž, rozbehla sa a objala ho zozadu, otec ju mlčky pobozkal na vrchol hlavy. Sestra Irina prišla ten večer sama, mamku bolela hlava a zostala doma. *** Za sebou mala Oľga univerzitu, študentské manželstvo, prvé zamestnanie v redakcii „Novátor“ strojárskych závodov, prvý otcov infarkt, narodenie dcérky a aj rozvod. Po piatich rokoch sa vystriedalo všetko. Manžel odišiel za inou, Oľga žila s dvojročnou Marikou v prenajatom byte, otec sa snažil chodiť každé dva týždne – nosil potraviny, staral sa o vnučku. – Oľka, neber to mame za zlé, že tak často nechodí ako ja, dobre? Príliš ju cestovanie zmáha… A vieš, asi si našla priateľa… – Oci, veď to už v jej veku nie je možné! Otec sa smial horko, potom zmĺkol. Oľga zrazu jasne videla, že je celkom šedivý a zronený. Aj pospevovať prestal. – Oci, a čo keby som od pondelka zobrala dovolenku – mohli by sme ísť na chalupu, kým je ešte teplo, že by sme šli s Marikou? *** Chalupa bola zasypaná lístím – posledný teplý týždeň októbra, babie leto. Kúrili v piecke, robili čaj s listami ríbezle. Oľga smažila zemiakové placky, otec hrabal lístie, Marika pomáhala, potom ich rozhadzovala a smiala sa. Cesto prskalo na panvici, v záhrade znelo otcovo pískanie. Večer rozdúchali oheň – ulica bola prázdna, chaty tiché. Otec napichoval krajce chleba na čerešňové prútiky, pomáhal Marike podržať ich nad ohňom. Oľga si zohrievala ruky nad plameňom – ten ju vždy fascinoval. Spomenula si na svoj prvý študentský brigádny let v Kazachstane, piesne pri gitare, omamný pocit zamilovanosti do nekonečna, nočná step a tváre pri ohni – už iné, než cez deň… Tam spoznala aj budúceho manžela. V práci ju ten týždeň pozvali na partajnú schôdzu – do komunistickej strany. Učila sa večer stanovy KSČ, materiály zjazdov – a zrazu otázky o rozvode, o morálke; Oľga koktala, skoro plakala. Jeden kolega sa jej zastal a vykríkol: – Toto je schôdza grobianov, nie komunistov! Po rokoch bude spomínať s trpkým smiechom… Keď sa zotmelo, uhasili oheň. Pri bránke zastalo auto, hlasno buchli dvere. Mama! Krásna, v štýlovom kabáte, povedala, že ju odviezol kolega z práce. Marika vybehla k babke, otec sa zamračil, nesmelo mamu pobozkal. – Aký kolega? – Sašo, veď je to jedno, len ma zviezol! Nepoznáš ho… Pri večeri nešla reč, Marika bola mrzutá. Mama sa Oľgy vypytovala na prácu, ale myšlienky mala inde. Otec mlčal, upieral pohľad na mamu, zamračene, ramená stále nižšie. Večer bol pokazený… *** O rok už otec nebol. Veľký infarkt, za dva dni bol preč, v teplom slnečnom októbri. Po pohrebe si Oľga vzala dovolenku a zostala na chalupe. Mariku nechala u svokry. Všetko jej padalo z rúk. Úroda jabĺk bola najlepšia, akú pamätala. Rozdávala kýble susedom, varila zavareniny s mätou a škoricou – presne ako otec miloval. Prišiel pomôcť jeho kamarát Ivan z bývalej armády, s ktorým si chodievali pre mladé stromčeky do Bojníc. – Zostanem tu pár dní, Oľga, prekopem záhradu, ostrihám stromy, ak ti to nevadí. – Ivan, to nemyslíš vážne… Ďakujem ti! Z otcoveho “Oľka” sa jej do očí tisli slzy – práve vtedy pocítila ťaživý pocit nezvratnosti, sirotstva, beznádeje. Dovtedy akoby len čakala, že sa otec vráti, že to je zlý sen. Prvé dni po jeho smrti, na hranici spánku a bdelosti, nemohla prísť na to, prečo je jej tak hrozne. Sekundy prebudenia, čierne vlny myšlienok – otec tu nie je. Potom ju pohltila vina, že ho nedokázala udržať na tomto svete. – Hlavne nepredávajte chalupu, budem chodiť pomáhať. Vieš, Oľka, túto antonovku sme spolu vyberali v Bojniciach, bola si ešte dieťa. Sašo o tebe vždy rozprával viac než o Irine. Hovoril, že stromy ho prežijú. Stromčeky vyberal vždy starostlivo… Ivan ostal tri dni, prekopal záhradu, ostrihal jablone, prihnojil, priamo pred domom zasadil tri žlté chryzantémy. “Chcelo by to skôr, ale je teplá jeseň, ujmú sa! Na pamiatku Saša… Ruže ešte prikryť, lístie odhrnúť – nabudúce.” Objali sa na rozlúčku. Začalo mrholiť. Oľga stála pri plotiku a hľadela za Ivanom. Ten sa otočil a zamával – “chod do domu.” Dážď silnel, tĺkol na strechu, vietor zavrel vrátka so smutným zavzúčaním. Prah domu posypaný žltými lístkami chryzantém. Všetko tu je otcovo, aj dážď, stromy, pachy, zem. On je tu niekde – ostane navždy. A Oľga sa raz všetko naučí. Bude sem jazdiť s Marikou až do prvých mrazov – autobusom len dve hodiny. A na jar – hneď ako roztaje sneh – možno sa podarí zaviesť kúrenie. Musí začať šetriť. Na jar pôjde s Ivanom do Bojníc vybrať bielu ríbezľu – otec takú chcel… *** O pol roka, začiatkom apríla, práve keď sa objavil prvý sneh, chata bola predaná. Oľga sa to dozvedela náhodou pri telefonáte cez telegraf, cestou domov z Bojníc. V stiesnenej telefónnej búdke, kde na zemi, vo vrecúšku zabalený v starej detskej košieľke, stál korienok bielej ríbezle.