Adam, nechcem ti ublížiť ani ťa zraniť, miláčik: Príbeh o chlapcovi, ktorý po odchode mamy nachádza novú rodinu, prekonáva žiarlivosť na otcovu priateľku a túži po psíkovi Adam sedel na parapete a díval sa z okna. Čakal na otca a premýšľal. Ubehli už dva roky, čo ich mama opustila a založila si novú rodinu. “Prečo opustila svojho syna? Kto vie,” povedal otec smutne. Adam to nechápal a postupne začal na ňu zabúdať. Otec sa snažil, aby Adamovi nič nechýbalo. Chlapec mal už desať rokov, rozumel mnohému a otec mu už nič netajil. Adam sa učil umývať riad či upratovať veci na poličky. S hračkami sa už veľa nehral. Teraz už bol takmer muž. Ale stále bol veľmi osamelý a túžil po psíkovi. Otec mu to však nedovolil: “Kto sa oň postará? Ja som stále v práci a ty si ešte príliš mladý.” Namiesto psíka však otec raz priniesol domov ženu – Annu. Začala s nimi bývať. Adam sa jej vyhýbal a nechcel s ňou hovoriť. Považoval ju za zbytočnú. No otec ju nazýval svojou ženou a chcel, aby mal Adam opäť mamu. “Ja ju nepotrebujem!” povedal Adam rozhodne. Tak spolu žili ďalej. Adam pozoroval, ako je táto žena – Anna – pre otca oporou, ako sa majú radi a smejú. On však cítil krivdu a bol nahnevaný. “Oci, chcem, aby odišla.” “Adam, ale ja chcem, aby zostala. Ťažko sa nám žije bez ženy – manželky a mamy.” Prišli horúce letné dni a Adam behal po dvore s novými kamarátmi. Tí ho presvedčili, že ho otec s Annou nakoniec dajú do detského domova. Adam sa zľakol. Prečo by ho tiež neopustili? Možno chcú nové dieťa a on by im len prekážal. Preto sa začal pripravovať na túto možnosť. Jedenkrát započul vetu: “Tam mu bude dobre, mali by sme ho tam dať.” Bol z toho hotový. Nevedel spať celú noc a ráno sa rozhodol Annu z domu vyhnať. Najskôr sa ju snažil znepríjemniť – presolil čaj, pustil plynový sporák pod prázdnou panvicou. Bol drzý. Anna však pochopila, kto za tým stojí, a pozvala Adama na vážny rozhovor. “Musíme sa porozprávať, Adam. Si smutný.” “Nie som smutný kvôli ničomu,” vykrúcal sa. “Adam, nechcem ti ublížiť ani ťa zraniť, drahý…” “Prenajali sme na leto chalupu. Chceli sme ťa prekvapiť, ale je čas byť úprimní. Ocko našiel psíka a ideme si ho dnes vyzdvihnúť – môžeš ísť s nami.” “Vážne neklameš?” Adam neveril, ale chcel veriť. Vrhol sa Anne okolo krku. Takmer sa rozplakala: “Tak vidíš, všetko bude dobré, netreba sa báť,” pohladila ho po hlave. Keď sa otec vrátil z práce, šli aj s Annou pre šteňa. Adamova zlosť sa zmenila na priateľstvo a Annu už nebral za nepriateľa. Zmierili sa. Šteniatko mu zaspalo v náručí a všetci boli šťastní. Rodinné hry a odpustenie v srdci slovenského chlapca, ktorý našiel svoj nový domov, mamu, otca aj verného psíka

Adamko, nechcem ti ublížiť, zlatko.

Adamko sedel na parapete a hľadel von oknom. Čakal na svojho otca a premýšľal. Prešli už dva roky, odkedy ich opustila mama. Vytvorila si pre seba novú rodinu tak to raz povedal ocko so smútkom v hlase. Prečo opustila svojho syna? Kto vie. On sám to nechápal. Postupne na ňu začínal zabúdať.

Otec sa snažil, aby synovi nič nechýbalo. Chlapec mal už desať rokov. Veľa vecí si uvedomoval a nedalo sa pred ním nič skrývať. Len zmysel v tom nenašiel. Naučil sa umývať riad a upratovať veci na poličky. Už sa nehral s hračkami.

Teraz bol už skoro mužom. No bol aj veľmi osamelý. Túžil po psíkovi. Otec mu však jeho prosbu nevyhovel.
A kto by sa oňho postaral? Ja som stále v práci a ty si ešte školák, priveľmi mladý.

Nakoniec domov nepriniesol psa, ale ženu. Volala sa Božena. Začala s nimi bývať. Adamko sa jej snažil čo najmenej prihovárať. Zdala sa mu zbytočná. Otec ju však nazýval svojou manželkou a prial si, aby mal jeho syn zase mamu.

Ja ju nepotrebujem! odpovedal Adamko jednoznačne. A tak viedli život. Chlapec sledoval, ako je otec spokojný s Boženou. Boli k sebe dobrí, smiali sa spolu, objímali sa. Adamko sa však hneval a cítil akúsi bolestnú prázdnotu.

Ocko, chcem, aby odišla.
Adamko, ale ja chcem, aby tu zostala. Je pre nás ťažké žiť bez ženy bez manželky, bez mamy.

Nadišli teplé dni. Adamko behal po dvore s chlapcami. Noví kamaráti mu povedali, že ho otec s novou mamou určite dajú do detského domova.

Vystrašilo ho to. Veď načo by si ho nechali? Možno, že chcú vlastného dieťaťa, a on by im len prekážal. Rozhodol sa na to pripraviť.

Pri jednej príležitosti zachytil útržok vety: Tam mu bude dobre, mali by sme ho tam dať.

Tak prišiel koniec. Nespal celú noc a ráno sa rozhodol, že sa Boženy musí zbaviť. Len ona kazí všetko. Najskôr jej znepríjemňoval život presolil čaj, zapol sporák pod prázdnou panvicou. Správal sa drzo. Božena rýchlo prišla na to, čo sa deje. Zavolala si chlapca na porozprávanie.

Musíme sa porozprávať. Si smutný.
Nič mi nie je snažil sa vyhovoriť.
Adamko, nechcem ti ublížiť, zlatko…

Prenajali sme na leto chatu. Chceli sme ti pripraviť prekvapenie, no myslím, že prišiel čas na pravdu. Tvoj otec našiel psíka a ideme si ho dnes zobrať. Ak chceš, poď s nami.
Naozaj neklameš? Adamko neveriacky žmurkol, no začal veriť. Potom ju objal tak silno, ako vládal.

Božene takmer vyšli slzy: No, tak, musíš sa tešiť, všetko bude dobré, netreba plakať. pohladila ho po vlasoch.

Keď sa otec vrátil z roboty, vybrali sa po šteniatko. Adamko premenil svoj hnev na kamarátstvo a na Boženu už nehľadel ako na nepriateľa. Zmierili sa. Šteniatko mu zaspalo v náručí. Všetci boli šťastní.