„Dobrá žena. Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej napísali byt. Mikuláš sa postavil z postele a pomaly prešiel do vedľajšej izby. V žiari nočnej lampy, so slabnúcim zrakom, pozrel na svoju manželku. Prisadol si k nej, pozorne načúval. – Zdá sa, že všetko je v poriadku. Postavil sa a pomaličky sa pobral do kuchyne. Otvoril kefír, zašiel do kúpeľne. A potom do svojej izby. Ľahol si na posteľ. Nedá sa mu spať: – Nám s Oľgou je už deväťdesiat. Koľko sme toho prežili? Onedlho už pôjdeme k Bohu, a nikoho nemáme nablízku. Dcérka Natália už nie je, ešte ani šesťdesiatky sa nedožila. Aj Maxo už nie je. Trochu si popil… Máme vnučku Oksanu, tá už dvadsať rokov žije v Poľsku. Na starkých si ani nespomenie. Možno má už aj veľké deti… Ani si nevšimol, kedy zaspal. Prebral sa dotykom ruky: – Mikuláš, je všetko v poriadku? – zaznel tichý hlas. Otvoril oči. Nad ním sa sklonila manželka. – Oľga, čo je? – Pozerám, ležíš a nehýbeš sa. – Živý som ešte! Poď spať! Ozývali sa šuchotavé kroky. Cvakal vypínač v kuchyni. Oľga Ivanovna sa napila vody, zašla do kúpeľne a šla do svojej izby. Ľahla si na posteľ: – Takto sa raz zobudím, a už ho nebude. Čo budem robiť? Alebo možno ja odídem skôr. Mikuláš už objednal naše kar. Ani by som nepomyslela, že sa to dá zariadiť vopred. Na druhej strane, dobre, kto by to za nás urobil? Vnučka na nás úplne zabudla. Len susedka Ivanka nás navštevuje. Má kľúče od bytu. Starký jej z dôchodku odovzdáva tisícku mesačne. Nakúpi, pomôže, čo treba. Kam by sme my dali peniaze? A z tretieho poschodia už nevychádzame. Mikuláš Ivanovič otvoril oči. Za oknom slnko. Vyšiel na balkón a zazrel zelenú korunu čerešne. Usmial sa: – No, dožili sme sa leta! Šiel pozrieť manželku. Tá zamyslene sedela na posteli. – Oľga, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem. – Ach, už nemám vôbec silu! – ťažko sa zdvihla z postele. – Čo si to vymyslel? – Poď, poď! Pomaly ju viedol na balkón. – Pozri, čerešňa je zelená! A ty si hovorila, že sa leta nedožijeme. Dožili sme sa! – Ach, veru! A slniečko svieti. Sadli si na lavičku na balkóne. – Spomínaš, ako som ťa pozval do kina, ešte keď sme boli na škole? Aj vtedy bola čerešňa taká zelená. – Na také sa nezabúda. Koľko rokov odvtedy prešlo? – Sedemdesiat so siedmimi… Sedemdesiatpäť. Dlho spomínali na mladosť. Staroba zoberie všeličo, niekedy aj to, čo bolo včera, ale mladosť sa nezabúda. – Och, rozprávali sme sa! – vstala manželka. – Ešte sme neraňajkovali. – Oľga, daj, urob poriadny čaj! Už ma nebaví táto tráva. – Nemôžeme. – Aspoň slabší a trocha cukru daj. Mikuláš Ivanovič pil slabučký čaj s troškou cukru a k tomu malý chlebík so syrom. Spomínal, keď boli na raňajky silný sladký čaj a ešte koláče či lievance. Pribehla susedka Ivanka, usmiala sa: – Ako sa máte? – Aké môžeme mať novinky v deväťdesiatke? – zažartoval dedo. – Ak žartujete, je dobre! Čo mám kúpiť? – Ivanka, dones mäso! – požiadal Mikuláš Ivanovič. – Vám to nemôžu. – Kuracie môžeme. – Dobre, donesiem. Uvarím vám polievku s rezancami! Susedka upratala zo stola, umyla riad a odišla. – Oľga, poď na balkón – navrhol manžel. – Ohrejeme sa na slnku. – Poďme! Prišla susedka. Vyšla na balkón: – Chýba vám slniečko? – Dobre je tu, Ivanka! – usmiala sa Oľga Ivanovna. – Dobre, teraz vám donesiem kašu a začnem variť polievku na obed. – Dobrá žena – pozrela za ňou. – Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej byt napísali. – Ona to nevie. Tak sedeli na balkóne do obeda. Na obed bola kuracia polievka. Chutná, s kúskami mäsa a roztlačenými zemiakmi. – Takúto som vždy robila Natálke a Maxovi, keď boli malí, – spomenula si Oľga Ivanovna. – A nám na starobu varia cudzí ľudia, – povzdychol si muž. – Možno, Mikulášku, taký je náš údel. Keď tu už nebudeme, ani si nikto nespomenie. – Dosť, Oľga, nebudeme smútiť. Ideme si trochu pospať! – Mikuláš, nie nadarmo sa hovorí: „Staroba je ako detstvo.“ Všetko máme ako deti: roztlačený obed, poobedný spánok, olovrant. Mikuláš Ivanovič si trochu zdriemol a vstal – nie a nie zaspať. Počasie, či čo? Šiel do kuchyne. Na stole dve poháre so šťavou, starostlivo pripravené Ivankou. Oboma rukami ich vzal a opatrne, aby nevylial, odniesol do manželkinej izby. Tá sedela na posteli a pozerala von z okna: – Oľga, prečo si smutná? – usmial sa muž. – Poďme na šťavu! Sála si dúšok: – Aj ty nevieš spať? – Počasie také. – Aj ja od rána, niečo mi je, – Oľga Ivanovna smutne pokývala hlavou. – Tak málo mi zostáva. Pochovaj ma dobre. – Oľga, čo to hovoríš? Ako budem bez teba? – Niekto z nás bude prvý… – Dosť! Poďme na balkón! Sedeli tam až do večera. Ivanka pripravila tvarohové guľky. Najedli sa a šli pozerať televízor. Každý večer pred spaním si zapli televízor. Novým filmom už nerozumeli. Tak si púšťali staré komédie a rozprávky. Dnes pozreli len jednu rozprávku. Oľga Ivanovna vstala z gauča: – Idem spať. Som nejako unavená. – Aj ja pôjdem. – Daj nech sa na teba ešte pekne pozriem! – poprosila manželka. – Načo? – Len sa pozriem. Dlho sa dívali jeden na druhého. Asi si spomínali na mladosť, keď bolo všetko ešte pred nimi. – Poď, odprevadím ťa do postele. Oľga Ivanovna si chytila muža pod pazuchu a pomaly šli spolu. On ju starostlivo prikryl a šiel do svojej izby. Mal v srdci ťažko. Dlho nemohol zaspať. Zdalo sa mu, že vôbec nespal. Ale elektronické hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke do izby. Ležala s otvorenými očami: – Oľga! Chytil ju za ruku. – Oľga, čo ti je! Oľ-ga! A zrazu jemu samému začal chýbať dych. Šiel do svojej izby. Vytiahol pripravené papiere, položil na stôl. Vrátil sa k manželke. Dlho sa díval na jej tvár. Potom si k nej ľahol a zavrel oči. Zrazu uvidel svoju Oľgu, mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi do svetla v diaľke. Rozbehol sa za ňou, dobehol ju, chytil za ruku. Ráno vošla Ivanka do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké, šťastné úsmevy. Nakoniec susedka zavolala pohotovosť. Lekár, čo prišiel, pozrel na nich a prekvapene pokrútil hlavou: – Odišli spolu. Asi sa veľmi milovali… Odniesli ich. A Ivanka si vyčerpane sadla na stoličku pri stole. Vtedy si všimla papiere a testament na svoje meno. Hlavu si položila na ruky a rozplakala sa… Dajte like a napíšte svoje myšlienky do komentárov!