„Dobrá žena. Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej napísali byt. Mikuláš sa postavil z postele a pomaly prešiel do vedľajšej izby. V žiari nočnej lampy, so slabnúcim zrakom, pozrel na svoju manželku. Prisadol si k nej, pozorne načúval. – Zdá sa, že všetko je v poriadku. Postavil sa a pomaličky sa pobral do kuchyne. Otvoril kefír, zašiel do kúpeľne. A potom do svojej izby. Ľahol si na posteľ. Nedá sa mu spať: – Nám s Oľgou je už deväťdesiat. Koľko sme toho prežili? Onedlho už pôjdeme k Bohu, a nikoho nemáme nablízku. Dcérka Natália už nie je, ešte ani šesťdesiatky sa nedožila. Aj Maxo už nie je. Trochu si popil… Máme vnučku Oksanu, tá už dvadsať rokov žije v Poľsku. Na starkých si ani nespomenie. Možno má už aj veľké deti… Ani si nevšimol, kedy zaspal. Prebral sa dotykom ruky: – Mikuláš, je všetko v poriadku? – zaznel tichý hlas. Otvoril oči. Nad ním sa sklonila manželka. – Oľga, čo je? – Pozerám, ležíš a nehýbeš sa. – Živý som ešte! Poď spať! Ozývali sa šuchotavé kroky. Cvakal vypínač v kuchyni. Oľga Ivanovna sa napila vody, zašla do kúpeľne a šla do svojej izby. Ľahla si na posteľ: – Takto sa raz zobudím, a už ho nebude. Čo budem robiť? Alebo možno ja odídem skôr. Mikuláš už objednal naše kar. Ani by som nepomyslela, že sa to dá zariadiť vopred. Na druhej strane, dobre, kto by to za nás urobil? Vnučka na nás úplne zabudla. Len susedka Ivanka nás navštevuje. Má kľúče od bytu. Starký jej z dôchodku odovzdáva tisícku mesačne. Nakúpi, pomôže, čo treba. Kam by sme my dali peniaze? A z tretieho poschodia už nevychádzame. Mikuláš Ivanovič otvoril oči. Za oknom slnko. Vyšiel na balkón a zazrel zelenú korunu čerešne. Usmial sa: – No, dožili sme sa leta! Šiel pozrieť manželku. Tá zamyslene sedela na posteli. – Oľga, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem. – Ach, už nemám vôbec silu! – ťažko sa zdvihla z postele. – Čo si to vymyslel? – Poď, poď! Pomaly ju viedol na balkón. – Pozri, čerešňa je zelená! A ty si hovorila, že sa leta nedožijeme. Dožili sme sa! – Ach, veru! A slniečko svieti. Sadli si na lavičku na balkóne. – Spomínaš, ako som ťa pozval do kina, ešte keď sme boli na škole? Aj vtedy bola čerešňa taká zelená. – Na také sa nezabúda. Koľko rokov odvtedy prešlo? – Sedemdesiat so siedmimi… Sedemdesiatpäť. Dlho spomínali na mladosť. Staroba zoberie všeličo, niekedy aj to, čo bolo včera, ale mladosť sa nezabúda. – Och, rozprávali sme sa! – vstala manželka. – Ešte sme neraňajkovali. – Oľga, daj, urob poriadny čaj! Už ma nebaví táto tráva. – Nemôžeme. – Aspoň slabší a trocha cukru daj. Mikuláš Ivanovič pil slabučký čaj s troškou cukru a k tomu malý chlebík so syrom. Spomínal, keď boli na raňajky silný sladký čaj a ešte koláče či lievance. Pribehla susedka Ivanka, usmiala sa: – Ako sa máte? – Aké môžeme mať novinky v deväťdesiatke? – zažartoval dedo. – Ak žartujete, je dobre! Čo mám kúpiť? – Ivanka, dones mäso! – požiadal Mikuláš Ivanovič. – Vám to nemôžu. – Kuracie môžeme. – Dobre, donesiem. Uvarím vám polievku s rezancami! Susedka upratala zo stola, umyla riad a odišla. – Oľga, poď na balkón – navrhol manžel. – Ohrejeme sa na slnku. – Poďme! Prišla susedka. Vyšla na balkón: – Chýba vám slniečko? – Dobre je tu, Ivanka! – usmiala sa Oľga Ivanovna. – Dobre, teraz vám donesiem kašu a začnem variť polievku na obed. – Dobrá žena – pozrela za ňou. – Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej byt napísali. – Ona to nevie. Tak sedeli na balkóne do obeda. Na obed bola kuracia polievka. Chutná, s kúskami mäsa a roztlačenými zemiakmi. – Takúto som vždy robila Natálke a Maxovi, keď boli malí, – spomenula si Oľga Ivanovna. – A nám na starobu varia cudzí ľudia, – povzdychol si muž. – Možno, Mikulášku, taký je náš údel. Keď tu už nebudeme, ani si nikto nespomenie. – Dosť, Oľga, nebudeme smútiť. Ideme si trochu pospať! – Mikuláš, nie nadarmo sa hovorí: „Staroba je ako detstvo.“ Všetko máme ako deti: roztlačený obed, poobedný spánok, olovrant. Mikuláš Ivanovič si trochu zdriemol a vstal – nie a nie zaspať. Počasie, či čo? Šiel do kuchyne. Na stole dve poháre so šťavou, starostlivo pripravené Ivankou. Oboma rukami ich vzal a opatrne, aby nevylial, odniesol do manželkinej izby. Tá sedela na posteli a pozerala von z okna: – Oľga, prečo si smutná? – usmial sa muž. – Poďme na šťavu! Sála si dúšok: – Aj ty nevieš spať? – Počasie také. – Aj ja od rána, niečo mi je, – Oľga Ivanovna smutne pokývala hlavou. – Tak málo mi zostáva. Pochovaj ma dobre. – Oľga, čo to hovoríš? Ako budem bez teba? – Niekto z nás bude prvý… – Dosť! Poďme na balkón! Sedeli tam až do večera. Ivanka pripravila tvarohové guľky. Najedli sa a šli pozerať televízor. Každý večer pred spaním si zapli televízor. Novým filmom už nerozumeli. Tak si púšťali staré komédie a rozprávky. Dnes pozreli len jednu rozprávku. Oľga Ivanovna vstala z gauča: – Idem spať. Som nejako unavená. – Aj ja pôjdem. – Daj nech sa na teba ešte pekne pozriem! – poprosila manželka. – Načo? – Len sa pozriem. Dlho sa dívali jeden na druhého. Asi si spomínali na mladosť, keď bolo všetko ešte pred nimi. – Poď, odprevadím ťa do postele. Oľga Ivanovna si chytila muža pod pazuchu a pomaly šli spolu. On ju starostlivo prikryl a šiel do svojej izby. Mal v srdci ťažko. Dlho nemohol zaspať. Zdalo sa mu, že vôbec nespal. Ale elektronické hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke do izby. Ležala s otvorenými očami: – Oľga! Chytil ju za ruku. – Oľga, čo ti je! Oľ-ga! A zrazu jemu samému začal chýbať dych. Šiel do svojej izby. Vytiahol pripravené papiere, položil na stôl. Vrátil sa k manželke. Dlho sa díval na jej tvár. Potom si k nej ľahol a zavrel oči. Zrazu uvidel svoju Oľgu, mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi do svetla v diaľke. Rozbehol sa za ňou, dobehol ju, chytil za ruku. Ráno vošla Ivanka do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké, šťastné úsmevy. Nakoniec susedka zavolala pohotovosť. Lekár, čo prišiel, pozrel na nich a prekvapene pokrútil hlavou: – Odišli spolu. Asi sa veľmi milovali… Odniesli ich. A Ivanka si vyčerpane sadla na stoličku pri stole. Vtedy si všimla papiere a testament na svoje meno. Hlavu si položila na ruky a rozplakala sa… Dajte like a napíšte svoje myšlienky do komentárov!

Dobrá žena, čo by sme bez nej robili?
A ty jej platíš len dvesto eur mesačne.
Emília, veď sme na ňu prepísali byt.

Jozef sa pomaly posadil na posteli a zamieril do vedľajšej izby. V tlmenom svetle nočnej lampičky cez rozospaté oči pozrel na svoju ženu.

Prisadol si k nej a chvíľu počúval jej dych. Zdá sa, že všetko je v poriadku.

Vstal a pobral sa do kuchyne. Otvoril acidko, zašiel do kúpeľne a potom sa vrátil do svojej izby.

Ľahol si, ale spánok neprichádzal:

Už máme s Emíliou obaja deväťdesiat. Koľko sme toho preskákali… Čoskoro už pôjdeme k Pánu Bohu, a vedľa nás nikto nezostal.

Dcéra Lenka už nie je medzi nami, ani šesťdesiatku neoslávila.

Peter, syn, tiež už dávno odišiel. Žil dosť divoko… Enkelka Zuzka žije už takmer dvadsať rokov v Nemecku. Na starých rodičov si nespomenie. Možno už má aj veľké deti…

Ani si nevšimol, kedy zaspal.

Prebral ho dotyk ruky:

Jozef, všetko v poriadku? ozval sa tichučký hlas.

Otvoril oči. Nad ním sa skláňala žena.

Čo sa deje, Emília?

Pozerala som, lebo si nehybne ležal.

Ešte žijem! Choď spať!

Ozvali sa šúchavé kroky. Cvakanie vypínača v kuchyni.

Emília sa napila vody, prešla do kúpeľne a vrátila sa do svojej izby. Ľahla si na posteľ:

Raz sa prebudím a už tu nebude. Čo si potom počnem? Alebo možno ja odídem prvá.

Jozef už objednal aj naše kar. To by som nikdy nepovedala, že sa to dá vybaviť vopred. Ale vlastne kto by to urobil za nás?

Vnučka si na nás úplne zabudla. Len susedka Žofka občas príde. Má od nás kľúče. Dedo jej odkladá zo svojej penzie po sto eur mesačne. Ona nám nakúpi, čo treba. A aj tak z bytu na štvrtom poschodí už sami nevyjdeme.

Jozef otvoril oči. Slnečné lúče mu tancovali po tvári. Vyšiel na balkón a pozrel na zelené vrcholky orgovánu. Usmial sa:

Dočkali sme sa zase leta!

Šiel pozrieť ženu. Sedela zamyslená na posteli.

Emka, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem.

Ach, už mi sila chýba! ťažko vstala z postele. Čo si zase vymyslel?

Poď, poď!

Podopieral ju za ramená až na balkón.

Pozri, orgován zelenie! A hovorila si, že leta sa nedožijeme. Dožili sme sa!

Áno, aj slniečko svieti.

Sadli si na lavičku na balkóne.

Spomínaš si, ako som ťa pozval do kina? Ešte na strednej. Vtedy orgován tiež krásne kvitol.

To sa nezabúda! Koľko rokov už prešlo?

Sedemdesiattri…

Dlho spolu sedeli a spomínali. Veľa vecí staroba prikryje hmlou zabudnutia, občas zabudneme, čo sme včera robili, ale mladé roky v srdci ostanú naveky.

Aha, zhovorili sme sa! postavila sa Emília. A ešte sme neraňajkovali.

Emka, dobrý čaj urob, už mám dosť tej bylinnej vody.

To nám lekár neprikázal!

Aspoň trochu silnejší a po lyžičke cukru.

Jozef popíjal slabý čaj a jedol malý chlebík so syrom, pritom spomínal, keď raňajky voňali sladkým čajom a čerstvými buchtami.

Vošla susedka Žofka. Usmiala sa:

Ako sa dnes máte?

V deväťdesiatke už len žartujeme, zažartoval dedo.

Keď žartujete, ešte je dobre. Čo kúpiť?

Žofka, kúp mäso, poprosil Jozef.

Vám to lekár neodporučil.

Kuracie môžeme.

Dobre, uvarím vám polievku s rezancami!

Žofka upratala, umyla riad a odišla.

Emka, poď na balkón na slnku príjemne.

Poďme!

Žofka prišla znovu, vyšla na balkón:

Chýbalo vám slniečko?

Je nám tu dobre, usmiala sa Emília.

Donesiem vám kašu a začnem variť polievku.

Dobrá žena je to. Čo by sme bez nej robili?

A ty jej platíš len dvesto eur mesačne.

Veď sme na ňu prepísali byt.

Ona o tom nevie.

A sedeli na balkóne až do obeda. Na obed bol kurací vývar s rezancami a kúskami mäsa.

Takýto som vždy varila Lenke a Petrovi, keď boli malí, spomínala Emília.

A dnes nám cudzí človek varí, vzdychol Jozef.

Asi je to náš osud, Jožko. Keď odídeme, nik po nás ani nezaplače.

Dosť už smútenia, poďme si oddýchnuť!

Jozef, pravda je, že:

Čo starý, to malý.

Aj my máme rozmixovanú polievku, popoludňajší spánok.

Jozef si zdriemol, ale dlho nespal. Azda to zmenlivé počasie? Prešiel do kuchyne. Na stole dve poháre džúsu, starostlivo pripravené Žofkou.

Dvihol poháre, dával pozor, aby nevylial, a odniesol ich Emílii, ktorá sedela a hľadela von oknom:

Emka, prečo si smutná? Daj džús.

Napila sa.

Aj ty nevieš spať?

Také počasie.

Od rána ma tak čudne bolí srdce, smutne pokývala hlavou. Asi už dlho nezostanem. Prosím, pochovaj ma, ako sa patrí.

Emka, čo to rozprávaš? Ako budem žiť bez teba?

Jeden z nás pôjde skôr.

Dosť, ideme na balkón.

Sedeli až do večera. Žofka upiekla tvarohové palacinky. Najedli sa, potom pozerali televízor. Každý večer si ho pred spaním zapli. Nové filmy už pre nich nemali význam, sledovali staré komédie a rozprávky.

Dnes si pustili len jednu rozprávku. Emília vstala:

Idem spať. Som unavená.

Pôjdem aj ja.

Počkaj, nech sa na teba ešte raz pozriem, náhle poprosila manželka.

Prečo?

Len sa chcem na teba dívať.

Dlho sa na seba pozerali. Možno spomínali na mladosť plnú nádejí.

Poď, dovediem ťa do spálne.

Emília sa zachytila za Jožkovo rameno a spolu pomaličky šli.

Starostlivo ju prikryl, potom sa pobral do svojej izby.

V srdci mu bolo ťažko. Dlho nevedel zaspať.

Zdalo sa mu, že vôbec nespal, ale digitálne hodiny ukazovali druhú ráno. Vstal a šiel za Emíliou.

Ležala s otvorenými očami:

Emka!

Chytil ju za ruku.

Emka, čo ti je? E-mi-lia!

Tu akoby aj jemu došiel dych. Sotva vošiel do svojej izby, zobral pripravené papiere a položil ich na stôl.

Vrátil sa k Emílii. Dlho sa díval na jej tvár. Potom si k nej ľahol a zavrel oči.

V sne uvidel Emíliu mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi rokmi. Kráčala do svetla, ktoré žiarilo v diaľke. Ponáhľal sa za ňou, chytil ju za ruku.

Ráno vstúpila Žofka do izby. Obaja ležali vedľa seba. Na tvárach mali rovnaký pokojný úsmev.

Napokon zavolala na záchranku.

Lekár, ktorý prišiel, prekvapene pokrútil hlavou:

Odišli spolu. Asi sa veľmi milovali…

Odviezli ich. Žofka sa vysilená posadila za stôl. Všimla si papiere a testament s jej menom.

Zložila hlavu na ruky a rozplakala sa…

Na konci života sa ukáže, že láska, starostlivosť a vďaka sú viac než všetky peniaze či majetok. To, čo v srdci zanecháme druhým, je nad zlato.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

9 + eight =

„Dobrá žena. Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej napísali byt. Mikuláš sa postavil z postele a pomaly prešiel do vedľajšej izby. V žiari nočnej lampy, so slabnúcim zrakom, pozrel na svoju manželku. Prisadol si k nej, pozorne načúval. – Zdá sa, že všetko je v poriadku. Postavil sa a pomaličky sa pobral do kuchyne. Otvoril kefír, zašiel do kúpeľne. A potom do svojej izby. Ľahol si na posteľ. Nedá sa mu spať: – Nám s Oľgou je už deväťdesiat. Koľko sme toho prežili? Onedlho už pôjdeme k Bohu, a nikoho nemáme nablízku. Dcérka Natália už nie je, ešte ani šesťdesiatky sa nedožila. Aj Maxo už nie je. Trochu si popil… Máme vnučku Oksanu, tá už dvadsať rokov žije v Poľsku. Na starkých si ani nespomenie. Možno má už aj veľké deti… Ani si nevšimol, kedy zaspal. Prebral sa dotykom ruky: – Mikuláš, je všetko v poriadku? – zaznel tichý hlas. Otvoril oči. Nad ním sa sklonila manželka. – Oľga, čo je? – Pozerám, ležíš a nehýbeš sa. – Živý som ešte! Poď spať! Ozývali sa šuchotavé kroky. Cvakal vypínač v kuchyni. Oľga Ivanovna sa napila vody, zašla do kúpeľne a šla do svojej izby. Ľahla si na posteľ: – Takto sa raz zobudím, a už ho nebude. Čo budem robiť? Alebo možno ja odídem skôr. Mikuláš už objednal naše kar. Ani by som nepomyslela, že sa to dá zariadiť vopred. Na druhej strane, dobre, kto by to za nás urobil? Vnučka na nás úplne zabudla. Len susedka Ivanka nás navštevuje. Má kľúče od bytu. Starký jej z dôchodku odovzdáva tisícku mesačne. Nakúpi, pomôže, čo treba. Kam by sme my dali peniaze? A z tretieho poschodia už nevychádzame. Mikuláš Ivanovič otvoril oči. Za oknom slnko. Vyšiel na balkón a zazrel zelenú korunu čerešne. Usmial sa: – No, dožili sme sa leta! Šiel pozrieť manželku. Tá zamyslene sedela na posteli. – Oľga, prestaň smútiť! Poď, niečo ti ukážem. – Ach, už nemám vôbec silu! – ťažko sa zdvihla z postele. – Čo si to vymyslel? – Poď, poď! Pomaly ju viedol na balkón. – Pozri, čerešňa je zelená! A ty si hovorila, že sa leta nedožijeme. Dožili sme sa! – Ach, veru! A slniečko svieti. Sadli si na lavičku na balkóne. – Spomínaš, ako som ťa pozval do kina, ešte keď sme boli na škole? Aj vtedy bola čerešňa taká zelená. – Na také sa nezabúda. Koľko rokov odvtedy prešlo? – Sedemdesiat so siedmimi… Sedemdesiatpäť. Dlho spomínali na mladosť. Staroba zoberie všeličo, niekedy aj to, čo bolo včera, ale mladosť sa nezabúda. – Och, rozprávali sme sa! – vstala manželka. – Ešte sme neraňajkovali. – Oľga, daj, urob poriadny čaj! Už ma nebaví táto tráva. – Nemôžeme. – Aspoň slabší a trocha cukru daj. Mikuláš Ivanovič pil slabučký čaj s troškou cukru a k tomu malý chlebík so syrom. Spomínal, keď boli na raňajky silný sladký čaj a ešte koláče či lievance. Pribehla susedka Ivanka, usmiala sa: – Ako sa máte? – Aké môžeme mať novinky v deväťdesiatke? – zažartoval dedo. – Ak žartujete, je dobre! Čo mám kúpiť? – Ivanka, dones mäso! – požiadal Mikuláš Ivanovič. – Vám to nemôžu. – Kuracie môžeme. – Dobre, donesiem. Uvarím vám polievku s rezancami! Susedka upratala zo stola, umyla riad a odišla. – Oľga, poď na balkón – navrhol manžel. – Ohrejeme sa na slnku. – Poďme! Prišla susedka. Vyšla na balkón: – Chýba vám slniečko? – Dobre je tu, Ivanka! – usmiala sa Oľga Ivanovna. – Dobre, teraz vám donesiem kašu a začnem variť polievku na obed. – Dobrá žena – pozrela za ňou. – Čo by sme bez nej robili? – A ty jej platíš len dvetisíc mesačne. – Oľga, však sme jej byt napísali. – Ona to nevie. Tak sedeli na balkóne do obeda. Na obed bola kuracia polievka. Chutná, s kúskami mäsa a roztlačenými zemiakmi. – Takúto som vždy robila Natálke a Maxovi, keď boli malí, – spomenula si Oľga Ivanovna. – A nám na starobu varia cudzí ľudia, – povzdychol si muž. – Možno, Mikulášku, taký je náš údel. Keď tu už nebudeme, ani si nikto nespomenie. – Dosť, Oľga, nebudeme smútiť. Ideme si trochu pospať! – Mikuláš, nie nadarmo sa hovorí: „Staroba je ako detstvo.“ Všetko máme ako deti: roztlačený obed, poobedný spánok, olovrant. Mikuláš Ivanovič si trochu zdriemol a vstal – nie a nie zaspať. Počasie, či čo? Šiel do kuchyne. Na stole dve poháre so šťavou, starostlivo pripravené Ivankou. Oboma rukami ich vzal a opatrne, aby nevylial, odniesol do manželkinej izby. Tá sedela na posteli a pozerala von z okna: – Oľga, prečo si smutná? – usmial sa muž. – Poďme na šťavu! Sála si dúšok: – Aj ty nevieš spať? – Počasie také. – Aj ja od rána, niečo mi je, – Oľga Ivanovna smutne pokývala hlavou. – Tak málo mi zostáva. Pochovaj ma dobre. – Oľga, čo to hovoríš? Ako budem bez teba? – Niekto z nás bude prvý… – Dosť! Poďme na balkón! Sedeli tam až do večera. Ivanka pripravila tvarohové guľky. Najedli sa a šli pozerať televízor. Každý večer pred spaním si zapli televízor. Novým filmom už nerozumeli. Tak si púšťali staré komédie a rozprávky. Dnes pozreli len jednu rozprávku. Oľga Ivanovna vstala z gauča: – Idem spať. Som nejako unavená. – Aj ja pôjdem. – Daj nech sa na teba ešte pekne pozriem! – poprosila manželka. – Načo? – Len sa pozriem. Dlho sa dívali jeden na druhého. Asi si spomínali na mladosť, keď bolo všetko ešte pred nimi. – Poď, odprevadím ťa do postele. Oľga Ivanovna si chytila muža pod pazuchu a pomaly šli spolu. On ju starostlivo prikryl a šiel do svojej izby. Mal v srdci ťažko. Dlho nemohol zaspať. Zdalo sa mu, že vôbec nespal. Ale elektronické hodiny ukazovali dve v noci. Vstal a šiel k manželke do izby. Ležala s otvorenými očami: – Oľga! Chytil ju za ruku. – Oľga, čo ti je! Oľ-ga! A zrazu jemu samému začal chýbať dych. Šiel do svojej izby. Vytiahol pripravené papiere, položil na stôl. Vrátil sa k manželke. Dlho sa díval na jej tvár. Potom si k nej ľahol a zavrel oči. Zrazu uvidel svoju Oľgu, mladú a krásnu, ako pred sedemdesiatimi piatimi rokmi. Kráčala kdesi do svetla v diaľke. Rozbehol sa za ňou, dobehol ju, chytil za ruku. Ráno vošla Ivanka do spálne. Ležali vedľa seba. Na tvárach im zostali rovnaké, šťastné úsmevy. Nakoniec susedka zavolala pohotovosť. Lekár, čo prišiel, pozrel na nich a prekvapene pokrútil hlavou: – Odišli spolu. Asi sa veľmi milovali… Odniesli ich. A Ivanka si vyčerpane sadla na stoličku pri stole. Vtedy si všimla papiere a testament na svoje meno. Hlavu si položila na ruky a rozplakala sa… Dajte like a napíšte svoje myšlienky do komentárov!
Само след ДНК тест! Чужи деца не искаме, – изрепча свекървата – Само сто хиляди лева! – засмя се Лизавета. – Евтино оценяваш свободата на синчето си! Или може би ще намериш и двеста хиляди? – Ако трябва, ще намеря, – изръмжа Мария. – Та, съгласна ли си? Щом въпросът е само в парите. – Мария, кажи ми честно, дълго ли мисли, преди да ми предложиш това? – попита Лизавета. – Засега остави парите! Кажи ми като жена! – Хайде без проповеди, – намръщи се Мария, – всички сме с грехове! А ти, като многодетна майка, знаеш за какво е човек способен за детето си… – Значи просто реши да ме купиш? – попита Лизавета. – Или Дашка ми? Да мислиш, че щом сме бедни, ще ни хвърлиш пари и всичко ще е наред? А твоят Иван, първо обеща чудеса на Дашка ми, направи я майка, а сега… Дори не знам как да го кажа. Дали се скри зад храст, или под мамината пола! Да оправяме последствията от неговата “творческа” дейност! – Лизавета, нека сме открити, – каза Мария. – Иван е на осемнадесет! Каква семейство и дете? Трябва да учи! Да си намери работа! Каква работа ще хване, с хомот – жена и дете? – А преди това не мислеше ли, когато ходеше при Дашка ми? – изсмя се Лизавета. – Така е – да свиква с отговорност! Направил дете, да носи отговорност! А иначе, има съд, издръжки… Мария онемя. – Ще влети гарван! – изсмя се Лизавета. – Това, че въртя дела от сутрин до вечер, не значи, че нищо не знам! – Не съм дошла за разправии, а за мирно решение! – измънка Мария. – И готова съм да платя за… дискомфорта! – За какво плащаш? – попита Лизавета. – Че Иван направи Дашка ми майка? Че я избягва вече два месеца? Или за аборт? Или е първа вноска за издръжка, като се роди бебето? Мария се смути от въпросите. Последното ѝ хареса най-малко. Всеки момент може да хванат синът ѝ за “мекия” и да го държат отговорен! – Не ме обърквай! – Мария размаха пръст. – Давам реални пари, да решим проблема веднъж завинаги! Как ще го уредиш, мен не ме интересува! Аборт, раждане – ваше решение! Или го оставяте в дом! Само моят Иван да не го засяга! Ако са малко, кажи колко са нужни! Кредит ще взема! – Маша, я се разкарай! – отвърна Лизавета. – Като порядъчна жена не мога да кажа къде! Но с такова предложение, порядъчност не познаваш! Знаеш и къде да вървиш, и колко дълбоко да затраеш парите! – Лизавета, нека решим мирно! – би се Мария. – Върви с мир! – отвърна Лизавета. – А иначе – ще пусна кучето! Не се знаеше дали Мария пази Иван, но докато Лизавета е сърдита, Дашка няма да припари при Иван. Значи Иван спечели време да си доучва спокойно. Ако Лизавета се отметне, Иван отдавна ще е в града, в университета. Градът е голям – може така да се скрие, че сто години няма да го намерят! Мария едва си удържа нервите – само дето не скочи на Лизавета: – Гордост, гледай я! Пари не иска! Добре дойдох, а тя: “Кучето ще пусна!” Така ли! С такива като нея, не желая и на едно поле да седна! Извърта всичко! Но тогава Мария още не знаеше, че тази история сега започва. Всъщност, бе започнала по-рано. Родителите рядко научават навреме проблемите на децата. Обикновено е прекалено късно. Остава да се надяват, че не е твърде късно да поправят нещо. Когато Мария чу от “клюката”, че Иван е направил Дашка на Лизавета майка, едва не ѝ прехлопа сърцето. – Та моят Иван да се захване с Дашка? Тя е… – да не избърза, смени тона, – от многодетна и бедна фамилия! Няма нищо в нея! Иван не би я погледнал! – Клюка, но вярна, – каза Игнатиева. – Не вярваш – питай селото! Всички знаят! Освен теб! На смеха на Игнатиева, Мария се скри вкъщи. Мъжът и синът от сутринта бяха в гората, щяха да се върнат вечерта. Мария се моташе в къщи, нищо не вървеше, новината не излизаше от главата ѝ. – Защо, кой, на кой ни трябваха? До вечерта Мария беше на ръба на нервен срив. Като дойде синът ѝ, го подхвана: – Какви ти бързаше? Няма ли нормални момичета в селото? Ваня наведе глава, призна се. Надяваше се до края на лятото да избяга в съседното градче, където учи. Там никой нямаше да го намери. Може би щеше и да се размине! Но гнева на мама – не го размина. Ваня плака и признаваше, търсеше жалост. Външно не бе красавец, не бе умен, фигура средна, не бе популярен. Но възрастта и хормоните настояват! Момчетата му се присмиваха, че ще си остане сам. – Дашка си каза “да”! – Дашка би казала “да” на всеки! – негодуваше Мария. – На деветнадесет е, а момчетата бягат от нея като от чума! Малко луди ще искат с такова семейство! Бедни, деца бол, мъжът болен! Вземеш ли Дашка, ще бачкаш за фамилията цял живот! – Мамо, тя е добра! И мила! – през сълзи Ваня. – Че е грозна, не те ли смути? – кресна Мария. – Как… Ваня се изчерви. – Господи, как те завъртя съдбата! – Мария задържа сърцето си. – Само няколко пъти беше, – изшушна Ваня. – И толкова стига! – отсече Мария. – Резултатът скоро ще се появи! А ти догодина трябва да кандидатстваш! Как ще идеш с дете? Ще ти лепнат издръжка! – Може да не е от мен? – попита Ваня. – Дано да вярваш, че е така, – изстена Мария. – Но ако не станат уговорки, ДНК тест! Чужди деца не искаме! – Но тя обеща вярност, – прошепна Ваня. – Моли се да е излъгала, – промърмори Мария, броейки спестяванията. – Гриша! Ваня се измъкна. – Гриша, не са много! – извика Мария. – На депозита, – отвърна спокойно той. – След седмица се освобождава. Забрави ли? – С такова – ще забравиш! – седна Мария с касичката. – Слуша ли, какво натвори Иван? – Порасна момчето! – усмихна се Гриша. – Сватба ще правим? – Луд ли си! За кого и с кого? – едва не се задави Мария. – Никога! Ще се откупим! Сто хиляди стигат ли? – Откъде да знам? – вдигна рамене Гриша. – Сега Лизавета е толкова закъсала, че и на стотинка ще се радва! – Не става с жълти стотинки, – поклати глава Мария. Преброи парите, после си спомни депозита. – Имаме двеста хиляди, – каза. – Ще предложа сто. Ако почне да се пазари, давам двеста! Ако трябва, след седмица може и петстотин! Мария кимна. – С теб ли съм? – попита Гриша. – На сина си гледай, да не плащаш! – измърмори Мария. – Сама ще се справя! *** Лизавета не отговори конкретно, а Дашка изобщо не питаха – нищо не решаваши тя. Ваня си изживя лятото спокойно, отиде в градчето на училище. Строго забранено му беше да идва преди идното лято. Щом главният замина, какво да се говори за него? Клюки за Дашка – ходи бременна, роди. И на Лизавета – никаква издръжка не успя да вземе, ще гладува. Лизавета отвръща: “Не сте ни род! Няма за вас милостиня!” Към края на юни Иван се появи в селото, но родителите го крият. Само чака да си вземе изпитите и пак в град. Университета чака! Но Иван толкова провали изпитите, че и платено не го приеха. – Гриша, иди на военната комисия! – настоя Мария. – Ако го вземат в казармата, ще забрави всичко! Може догодина да кандидатства! Не се получи. За настояването пребиха Гриша, затвориха го за 15 дни. Като се върна, обясни как Иван да получи отсрочка: – Да се ожени за Дашка и да признае детето! Докато детето не навърши три – отсрочка! После и второ, още отсрочка! А там и възрастта излиза! – Ти си луд! – възкликна Мария. – Враг да ти е такъв род! – Иначе – армия! – отвърна Гриша. Мария не искаше Иван в казармата, повече от женитба с Дашка. Но избор няма. – Ще ходим да молим, – предаде се Мария. – Гриша, вземи парите! Ако се съгласи… – След като те отпрати? – усмихна се Гриша. – И след всички приказки из селото? Може вместо това да го скрием в гората до 27-годишен! – Бери парите и вървим! – нареди Мария.